Huslista a spevák Samo Smetana je ústrednou postavou skupiny Banda, ktorá aranžuje tradičné piesne do modernej podoby s prvkami jazzu, bluesu alebo rocku. Hrá i v Trojke Zuzany Homolovej, pracuje v rozhlase a diváci ho poznajú ako porotcu súťaže Zem spieva. Vyspovedali sme ho v Košiciach, kde sa Banda zastavila pri propagácii albumovej novinky Telegrafy.
Áno, má to najmä tento význam.
Váš predošlý album hraBanda obsahoval "nahrabané" piesne z viacerých tvorivých období. Obsahujú teda novinkové Telegrafy už len vašu tvorbu z aktuálneho obdobia?
Áno, v podstate ide o skladby z posledných troch-štyroch rokov. Pri ich výbere a aranžovaní sme tak trochu mysleli na to, aby to boli piesne rôznorodé, či už regionálnym pôvodom, alebo obsahom, aranžérsky pestré, aby sa dobre spájali do jedného celku. Nešlo teda o hrabanie sa v minulých obdobiach. Racionálne sme sa sústredili na nové CD.
Znovu ste sa s pôvodnými ľudovými predlohami výborne pohrali, dôkazom čoho sú veľmi zaujímavé aranžmány. Ako dlho vám trvalo zaobaliť skladby do modernej hudobnej podoby?
Niektoré išli veľmi rýchlo (napr. Hádanočka), ak ten aranž akosi logicky vyplynul z materiálu, po ktorom sme siahli. Pri iných sme sa trápili dlhšie. Menili sme v nich medzihry, harmónie, rytmické štruktúry, čiže to možno zabralo aj rok alebo dva, kým sme boli spokojní.
Stačí zmieniť Holúbky, kde je k párnym taktom pridaná jedna doba navyše a hneď to znie rafinovanejšie, jazzovejšie a pre niekoho možno aj príťažlivejšie.
Ide o päťosminový rytmus, ale tá piata ani nie je nejako umelo pridaná, je v podstate prirodzená. V ľudovej tradícii sa to často vyskytovalo, ak sa spievalo bez hudobného sprievodu. Pri speve totiž nádych často spôsobil znepárnenie alebo znepravidelnenie rytmu. Až v prípade, že sa pieseň využívala k tancu, sa melódia a spôsob interpretácie prispôsobil, resp. sprehľadnil a stal sa pravidelným. Čiže hoci by sa mohlo zdať, že u nás nemá nepravidelný rytmus tradíciu, opak je pravdou. Aspoň čo sa týka vokálnej kultúry, u tancov je to iné.
Čo sa týka hudobných predlôh, sú všetky skladby prevzaté z minulosti?
Na minulom CD-čku sme si vymýšľali aj vlastné melódie, ale tak či onak všetky skladby majú základ v tradičných ľudových piesňach. Nové sú najmä medzihry, prechody a refrény. Naše aranžérstvo teda nespočíva len v tom, že zharmonizujeme alebo zrytmizujeme staré piesne, ale pridávame do nich aj originálne pasáže. Zároveň sa pokúšame vypichnúť niektoré zaujímavé tradičné štýlové regionálne znaky, či už vo vokálnej, alebo inštrumentálnej rovine.
Nazvali nás progresívnym folklórom
V každej novej skladbe ste siahli po pôvodných textoch, jedinou výnimkou je song Tu som. Jeho náladu ste však prispôsobili tradičnému folklórnemu umeniu.
Melódia pochádza od starého fujaristu Martina Sanitrára, valacha zo Zvolenskej Slatiny, ktorý si vymýšľal texty na v tom čase aktuálne témy, ako II. svetová vojna, Povstanie, rok 1968, atď. Nadviazali sme na túto jeho prax a aj my sme vytvorili text o tom, ako mladí ľudia od nás chodia kade tade po svete.
I z chytľavej rom-popovej veci Horčica poslucháč nadobudne dojem, že ste výrazovo neuviazli niekde v 19. storočí, ale posúvate folklór do nových teritórií.
Ide o rómsku pesničku, z ktorej sme nechali iba prvú slohu a pokračovali už v slovenčine naznačeným gurmánskym smerom. Doplnili sme ju o úvodný rýchly rómsky čardáš, pseudobalkánsku medzihru a svižnú dohru. Je to také malé gurmánske road story, v ktorom figurujú rôzne slovenské mestá a jedlá.
Takže pokračujete vo vašom vytýčenom progresívnom obohacovaní folklóru, resp. world music. Zrejme ste sa v minulosti okrem folklóru zaoberali aj inými žánrami, mám pravdu?
Už nás niekto stihol nazvať progresívnym folklórom (smiech). Aj keď väčšina z nás sme pôvodne folklórni muzikanti a folklóru sme sa venovali aj teoreticky, na druhej strane máme skúsenosti aj z iných žánrov, ja som napríklad na konzervatóriu hrával jazz-rock, na výške blues, neskôr folk, podobne je to aj s naším kontrabasistom Petrom Obuchom. No a Igor Ajdži Sabo je bubeník, spolupracujúci so špičkovými interpretmi v mnohých žánroch od bluesu až po pop - napr. s Janou Kirschnerovou, Simou Martausovou, Erichom Bobošom Procházkom, Richardom Müllerom, atď.
V čom vás obohatila televízna súťaž Zem spieva, kde ste pracovali ako porotca? Začali vás ľudia vnímať v širšom kontexte?
Ako porotcov nás ľudia spolu s Betkou (Alžbetou Lukáčovou, cimbalistkou a speváčkou Bandy - pozn. autora) trochu začali evidovať, čo je príjemné, ale že by nám práve toto, ako kapele, nejak obrovsky zdvihlo rating, sa nedá povedať. Pre mňa to bolo obohacujúce v tom, že som videl a počul veľa interpretov ľudovej hudby, ktorých som dovtedy nepoznal a vypočul si veľa krásnych piesní.
Spoznali ste vďaka tomu aj Štefana Šteca, hosťa na vašom aktuálnom turné?
Štefana sme poznali už dlhšie predtým a príležitostne sme spolu párkrát účinkovali. Teraz aj v súvislosti s albumom s nami spieva častejšie a je to výborná spolupráca, Štefan je fantastický spevák a úplný profesionál.
Ži a nechaj žiť
Stále ste aktívnym hudobníkom aj inde, napríklad v Trojke Zuzany Homolovej?
Áno, momentálne natáčame album, ktorý by mal vyjsť ešte tento rok. Z hľadiska toho, že som mal veľa práce s Bandou, tentoraz platňu produkoval Miloš Železňák (skladateľ a multiinštrumentalista, tretí člen Trojky – pozn. autora) a ja tam figurujem najmä ako interpret, hrám na husliach a dokonca, a to je novinka, aj na viole. V porovnaní s predchádzajúcimi albumami Trojky ZH viac spievam. Aj keď som si svoje party povymýšľal ja, výber piesní robila najmä Zuzana a hlavným aranžérom a producentom v štúdiu je tentoraz Miloš. I keď som predchádzajúce albumy 3ZH produkoval ja, tentoraz mi menší diel zodpovednosti vlastne prišiel celkom vhod, keďže som súčasne produkoval Bande album, videoklip a organizoval turné.
Čo nám teda k turné viete povedať, obzvlášť čo sa týka hostí?
Hráme v siedmich mestách na Slovensku a jeden koncert v Prahe. Máme to podelené na štyri a štyri, aby sme to zvládali s radosťou a teší nás, že usporiadatelia akceptovali fakt, že nehráme šnúru vkuse. So Štefanom sme hrali v Bratislave, Košiciach a Prahe, ešte nás s ním čaká vystúpenie v Prešove. V Bátovciach sme mali folklórnu skupinu Bátovčian, vo Zvolene to boli súbory Zornička a Marína. Tam si na naše staršie pesničky pripravili choreografiu, takže som veľmi rád, že sa Bandou zaoberá kopec mladých ľudí.
Ako dopadlo vaše vystúpenie na veľtrhu Womex 2017?
Mali sme veľký úspech u publika a vynikajúce odozvy od odborníkov a ľudí z branže, užívali sme si to.
A nemali ste nikdy problém s tým, že ponukou mnohých žánrov v jednom balení stratíte časť publika, ktoré je orientované napríklad len ortodoxne folklórnym smerom, alebo naopak, že sa vám nepodarí osloviť folkové publikum?
Je zaujímavé, že v tradičnej ľudovej kultúre dobre zorientovaní ľudia nás väčšinou uznávajú, skôr milovníci takého skôr remeselného - "mainstreamového" folklóru majú s nami problém. Napríklad "folkáči" a priaznivci príbuzných alternatívnych žánrov nás tiež berú celkom dobre. Povedal by som neskromne, že oslovujeme skôr kultúrne rozhľadených a novým vnemom otvorených ľudí. Napríklad Vladimír Merta, guru českého folku, sa nechal počuť, že Banda sa mu veľmi páči (smiech).
Máte na vašu hudbu podobne dobré odozvy aj napríklad z jazzových kruhov?
Ani nie, ale ani nejaké zlé nie. Jazzmani zvyčajne celkom oceňujú naše vokály.
Čo hovoríte na popularizáciu tradičného folklóru v interpretácii Kandráčovcov alebo Kollárovcov?
V prvom rade treba povedať, že to má v oboch prípadoch ďaleko od tradičného folklóru. Sú to síce z ľudovej hudby vychádzajúce, ale v podstate novodobé hudobno-zábavné produkty, zamerané na folklórne nezorientované, vkusovo nenáročné, ale o to širšie publikum. A musím tiež s uznaním dodať, že po každej stránke vysoko profesionálne zvládnuté. Ondrej Kandráč mi pred časom v osobnom rozhovore povedal "ži a nechaj žiť" a ja to rešpektujem.
Autor: Marek Danko
Foto: Marko Erd - archív Hudba.sk
