John Wolfhooker je štvorčlenná kapela z Prahy kombinujúca progresívny metal, post-hardcore, pop či dokonca funk. Vystupovali po celej Európe a Kanade, na konte majú 4 štúdiové albumy, ktoré každý mesiac počúva na Spotify viac ako 17 000 fanúšikov. Natočili vyše dvadsať hudobných videoklipov a aktuálne sa pripravujú na svoj najväčší koncert v Roxy Praha. So spevákom Martinom Čupkom sme sa rozprávali na palube lode hudobného klubu Pink Whale v Bratislave, pred ich posledným slovenským koncertom.
Na škále od jedna po desať, ako sa cíti spevák John Wolfhooker pred koncertom?
Závisí to od mnohého, ale občas zvyknem dosť stresovať a nosím si kufor plný medikamentov. Mám nosnú sprchu, dve Vincentky, Aescin na kŕčové žily, lebo je to vraj dobré na spev, tabletky s islandským lyšajníkom, kalciový sirup, inhalátor so soľným roztokom a Beltbox masku na spievanie, nech neotravujem kapelu, keď sa rozospievavam v šatni či aute. Snažím sa nič nepodceniť, používam dosť šetrnú techniku spevu, aby som mohol spievať a screamovať v pohode aj po šesťdesiatke.
Čo je najlepšia a najhoršia časť turné?
Najhoršie je nosenie techniky a aparatúry do klubu, tomu sa vraj aj najviac vyhýbam (smiech). Kapele to vynahrádzam tým, že hneď po koncerte idem predávať merch, nosím ho a snažím sa mať o všetkom prehľad. Chcem sa venovať fanúšikom bezprostredne čím skôr ako dohráme.
Zdroj: Rusty Shepherd
Čím ti fanúšikovia po koncerte môžu urobiť radosť? Máš rád rozhovory či radšej kľud?
Ja sa s našimi ľuďmi po koncerte pobavím rád, potrebujem však aj nejaký kľud nech si po koncerte oddýchnem aj ja, aj hlasivky, aby som bol schopný fungovať ak máme na druhý deň ďalší koncert. Našťastie máme dosť empatických fanúšikov, ktorí to chápu.
Čo fanúšičky? Lezú vám baby do spŕch? David Koller žartoval, že v deväťdesiatych rokoch sa premleli v posteliach kapely Lucie tisícky žien, ale keďže on bol ženatý, boli to len stovky.
Ježiš, tak to je hrozne trápne. My sme v kapele šťastne zadaní, takže sekáme dobrotu.
A čo alkohol?
My asi nie sme typická rock 'n' rollová kapela. Vystúpenia máme inštrumentálne aj spevácky dosť náročné, tak si dávam pozor aj na alkohol pred koncertom, aby som mal nad hlasom kontrolu a neprepískol to. Niekedy ma však strhne samotný dav a strácam sebakontrolu aj bez toho. Potom občas dojde k nejakým úrazom. Napríklad na Rock For People mi vyskočilo rameno, lebo som skákal na nafukovacej lame, ktorú si podávali ľudia pod pódiom, a neuvedomil som si, v akej som výške.
Nakoľko si robíte v John Wolfhooker čo chcete, a nakoľko prihliadate na očakávania fanúšikov? V inom rozhovore si spomínal, ako sa ti fanúšik sťažoval, že už nehráte len depresívne skladby.
Nemám pocit, že sme v kreatívnom zmysle nikomu nič dlžní. Tvorba sa musí páčiť hlavne nám a osvedčilo sa nám, že keď sme to robili celé podľa seba, vycítili tú autenticitu aj fanúšikovia a tie songy sa im páčia najviac. O fanúšikov sa staráme mimo muziky, máme svoju komunitu Pigeonarmy a venujeme sa jej nad rámec bežných kapiel. Stretávajú sa v nej open-minded ľudia, ktorí nie sú žánrovo vyhranení, ale rovnako ako my, majú radi aj pop, rap a ďalšie žánre. Mnohí z nich sú tiež hudobní nerdi a muzikanti, preto sme do kapelného merchu pridali aj možnosť kúpiť si naše songy po stopách. Predáva sa to, hrajú si do toho, remixujú, čokoľvek im napadne.
Keby si sa postavil na miesto svojho fanúšika pod pódium, čo by si na vás ocenil?
Autenticitu. Príde mi, že veľa kapiel v tomto žánri sa berie príliš vážne. Na našich koncertoch je to občas taký cringe stand up, že nikdy nevieme, či to vôbec niekomu bude vtipné. Skôr sa vyžívame v neplánovanej trápnosti. Určite by som ocenil chalanov z kapely, ktorí sú inštrumentálne mega ďaleko. Myslím, že na pódiu a väčšinou aj mimo neho ťaháme za jedno lano, užívame si to.
Každý z vás vkladá do kapely oveľa viac, ako len hudbu. Vzájomne sa dopĺňate o svoje špecializácie. Aká je tvoja pozícia?
Toto nám ako kapele ušetrilo aj kopu peňazí. Filip s Ronym sa starajú o mix, produkciu a nahrávanie v štúdiu. Adrian robí grafiku a točí klipy na svetovej úrovni, ale pri Dead Inside sa pridal ku chalanom a robil tam aj kopu synťákov. Externými členmi sú naši fotografi Rusty Shepherd a Alexandra Hrašková, ktorí pri natáčaniach často stoja za kamerou. Ja riešim merch, promo a marketing. Máme to pekne rozdelené a makáme na tom všetci, každý po svojom.
Ako tvoríte?
Máme to rozhádzané. Niečo robíme spolu, niečo donesieme nahraté v mobile, prípadne rozpracovanejšie zo štúdia. Najlepšie sa mi však asi tvorí vo dvojici, je tam menší priestor pre kreatívne konflitky. Naposledy som mal kreatívnu session s Aďom, fungovalo to super, dokonca aj online, keď som nedávno mal covid. Ale nemáme to striktne podelené.
Si vo fáze, kedy sa ti nechce spievať o depresiách a skôr tiahneš poslucháčov k niečomu pozitívnemu?
Nepovedal by som to tak. Keď sme robili album 313, mal som temnejšie obdobie, z ktorého som sa potreboval vypísať a asi to zarezonovalo s veľa fans, ktorí si prechádzali niečím podobným. Potom sme vydali niekoľko vecí, ktoré boli väčšinou zábavnejšie.
Snažím sa ideálne vždy písať o tom, čo aktuálne prežívam alebo čo vo mne vyvolalo nejakú emóciu, ktorá nemusí byť vždy negatívna.
Pri akých svojich skladbách ťa dnes zalieva hanba?
Pri prvých dvoch albumoch (smiech). Skladba If you are a single, I am a humbucker začína frázou 'Hello there, lady Rock ’n Roll'. V skladbe Lana Backwards zasa spievam 'So if you're feelin' blue, I may go down on you to change your mind' (preklad: 'Ak sa cítiš zle, vrhnem sa na teba, nech si to rozmyslíš') a podobné sprostosti.
Čo vás čaká v roku 2025? Čo by si si prial?
24. apríla nás čaká náš najväčší klubový koncert v ROXY, kde s nami vystúpia .themayrevolution alebo bratislavskí From Our Hands. Tešiť sa môžete tiež na nové songy a festivaly vrátane majálesov. Prial by som všetkým, aby neprestali chodiť na koncerty lokálnych umelcov.
Autor: Filip Jánošík Lehotský
