Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Žiadne vzdušné zámky. Marek Ztracený odmalička vedel, že jeho osudom je hudba (rozhovor)

Žiadne vzdušné zámky. Marek Ztracený odmalička vedel, že jeho osudom je hudba (rozhovor)

24.04.2020 - 14:00 | redakcia

O českom spevákovi Marekovi Ztracenom aj legendárny Karel Gott povedal, že na hudobnej scéne "ztracený" nebude. Marek to tento rok dosvedčil na dvoch vypredaných koncertoch v pražskej O2 Aréne. V rozhovore, ktorý pre Hudba.sk pripravila Eva Vašková, priblížil svoje hudobné začiatky ale aj nový album Planeta jménem stres.


Talentovaný hudobník, vlastným menom Miroslav Slodičák, bol k hudbe vedený odmalička rodičmi. Svoje hudobné začiatky tak spája s tými najkrajšími pocitmi. Potvrdilo sa mu, že cesta za splnenými snami je do veľkej miery o vlastnom odhodlaní. Oceňujú to aj jeho fanúšikovia, ktorým je vďačný nielen za ich potlesk či záujem o jeho pesničky, ale aj za fanúšikovské priateľstvá. Napriek úspechu zostal verným lokálpatriotom a spolu so svojou rodinou žije v rodnom meste Železná Ruda neďaleko národného parku Šumava na česko-nemeckom pohraničí.

Za dvanásť rokov svojej hudobnej kariéry má Marek Ztracený na konte šesť autorských albumov. Ten najnovší s názvom Planeta jménem stres, na ktorom prekvapil aj spoluprácou so slovenským raperom Rytmusom, vydal 26. februára, v deň svojich 35. narodenín. Pár dní predtým odohral spomínané koncerty v O2 aréne, pričom priamo počas jedného z nich požiadal o ruku svoju dlhoročnú partnerku Marcelu Skřivánkovú, s ktorou vychovávajú syna Marka.

Hudba ťa sprevádza od detstva. Aký hudobný nástroj, hudobný štýl a možno aj muzikanti ťa v tomto období formovali?

Môj otec je rocker a od detstva mi púšťal na svojom kotučáku Queen, Slade, Status Quo alebo Rolling Stones. Kúpil mi prvú gitaru a v šiestich rokoch ma naučil pár akordov. O pár týždňov ma vzal do krčmy, kde sme mali prvý koncert. Hrali sme Olympic, ľudovky a Nedvědovcov. Zarobil som vtedy asi 20 korún. Mamička zase bola klasička a hrala na flautu. Mal som tak celkom rozhľad. Najviac som sa, ale našiel v piane, ktoré sa stalo mojou závislosťou. Okrem klasiky, ktorú som hral na ZUŠ, som hral na basu a bicie v rockových kapelách.


Keď si už mal určité hudobné vzdelanie, kedy a ako si začal riešiť svoje vlastné idoly, hudobné preferencie a podobne?

Začal som s hudbou, keď mi otec pustil na VHS kazete koncert Queen a padla mi brada. Od tej chvíle už som nikdy nechcel robiť nič iné. Prešiel som všetkým a na konzervatóriu som ako skladateľ skladal aj pre big band a symfoňák. Vo všetkom mi ale záleží na melódii a ideálne na "nekomplikovanosti". Čo sa týka popu, sústredím sa na texty a na to, aby sa ľudia bavili.

Do akej miery ťa aj neskôr ovplyvnili pri práci? Z čoho si upustil a z čoho čerpáš snáď ešte i dnes?

Cítim, že som ovplyvnený veľkými textármi ako je pán Nohavica, Jan Nedvěd alebo Milan Špalek zo skupiny Kabát. Inak som trochu autista a nepočúvam tony novej muziky zo sveta. Proste čo ku mne dôjde, dôjde, ale nehľadám žiadne predlohy.

Existuje moment, situácia, sled situácií, ktorý považuješ za prelomový v rozhodnutí venovať sa hudbe profesionálne?

Bude to znieť divne, ale od mojich šiestich rokov som s ničím iným nepočítal. Bol som tak nejako presvedčený a mal veľké sny. Často som sa zdal okoliu ako blázon a šialenec. Neznamenalo to ale, že som namyslený, len som hudbu tak miloval.

Ako speváka ťa najmä česká verejnosť začala vnímať pesničkou Ztrácíš. Nebol si známy zo žiadnej pesničkovej súťaže, hereckého prostredia a pod. Čo podľa teba urobilo z chalana zo Šumavy profesionálneho muzikanta?

Asi to presvedčenie a určite piesne. Mal som aj slabšie obdobie, kedy som veľa pil a trochu zišiel z cesty, ale človek si musí asi prejsť všetkým, čo mu život do cesty postaví. Robím veci srdcom a hlavne to robím strašne rád. Naše koncerty sú známe veľkou atmoférou a milujem komunikáciu s ľuďmi. Myslím, že v tom to je, ale je to len názor jedného chlapca zo Šumavy.


Kto alebo čo bolo v časoch budovania si profesionálneho hudobného zázemia pre teba najdôležitejšie? Na čom si si najviac zakladal alebo na koho názore ti v tomto smere najviac záležalo?

Na začiatku som mal postupne dve vydavateľské firmy, ale potom mi došlo, že si chcem veci riešiť sám. Som im vďačný za tú pomoc na začiatku, ale došlo mi, že ak človek chce uspieť, nemôže len čakať doma a spoliehať sa na to, že manažér alebo firma za neho všetko vyriešia a on si len príde zahrať na koncert. Stal som sa manažérom, vodičom, zvukárom, spevákom, skladateľom a PR manažérom a postupne som na seba nabaľoval ľudí a začal si tvoriť svoj vlastný tím. Dnes jazdíme na koncert trinásti a môžem zase riešiť len muziku, ale stále mám hlavné slovo, akým smerom pôjde.

Vo všeobecnosti sa hovorí, že začiatky sú ťažké. Vnímal si to takto i ty? V čom si videl náročnosť v úvode svojej kariéry?

Sú ťažké, ale je to svojím spôsobom to najkrajšie obdobie hudobnej kariéry. Si plný snov a predstáv. Zložité je si nenechať radiť o "našepkávačov" a tých, ktorým na tebe nezáleží, a zároveň vedieť prijať rady a učiť sa od tých, koho máš rád.

Spevákov zvyknú takpovediac "zaškatuľkovať" - zaradiť do určitej kategórie, dať akúsi pomyselnú nálepku. Riešil si aj toto? Chcel si si vybudovať nejaké konkrétne meno ako by si chcel, aby ťa verejnosť, a možno i tá odborná, vnímala?

Pieseň Ztrácíš ma zaškatuľkovala zo dňa na deň. Chvíľu som s tým mal problémy, ale ono chce všetko len čas. Ak robíš niečo srdcom, môžu ísť nejaké škatuľky do prdele.


Od úvodu svojej kariéry si zakladáš najmä na vlastných textoch. Čo je pre teba pri tvorbe textu piesne najpodstatnejšie? Ak by sme mali použiť kuchynskú terminológiu - má Marek Ztracený nejakú ingredienciu, ktorá nesmie pri tvorbe chýbať?

Rád spievam o veciach, čo ako ľudia bežne zažívame. Chcem, aby sa poslucháči v textoch našli a povedali si 'ty jo, to je snáď o mne'.

Ak si sa mal ako spevák predstaviť niekomu, kto vôbec nepozná tvoju tvorbu, ako by si sa predstavil - kto je Marek Ztracený ako skladateľ, textár a spevák?

Ten, čo baví ľudí a skladá piesne, v ktorých sa každý nájde. Hlavne ten, čo je vďačný za potlesk a neberie fanúšikov ako nejaký zdroj, ale ako viac-menej kamošov.

Skladáš hudbu, píšeš texty, spievaš. Je niečo, čo ti je v tejto kombinácii predsa len srdcu bližšie?

Milujem mlátiť do piana a pritom spievať - "Naše cesty rovný a nebo klikatý...' Je to ideálna kombinácia. To som naozaj ja a strašne rád tú pieseň hrám.


Za každým tvojím albumom je vidieť nielen vývoj Marka Ztraceného ako speváka, ale aj ako človeka. Vnímaš takúto paralelu? Považuješ niečo konkrétne v tvojej tvorbe za takýto míľnik v zmysle zmena tvorby - zmena Marka?

Keď tie albumy počúvam, je to ako keby som si čítal denník. Je prirodzené, že sa človek mení a rieši v rôznych obdobiach rôzne situácie. Väčšina piesní je z môjho života a je cítiť, že veľkú úlohu hrá napríklad aj môj syn a láska.


Vo februári si ako spevák zažil pravdepodobne doteraz najväčší míľnik v kariére - dva vypredané koncerty v pražskej O2 Aréne. Čo si si z tejto skúsenosti zobral ako spevák? Malo to nejaký vplyv na to, ako uvažuješ o svojej budúcej tvorbe?

Skôr ma to ubezpečilo, že idem správnou cestou. Zážitok to bol neskutočný a pri príchode na pódium mi prebehol hlavou celý môj život. Nikdy na to nezabudnem. Je to pre mňa veľká motivácia.

S koncertmi v O2 Aréne prišlo aj tvoje najnovšie CD Planeta jménem stres. Ako by si CD charakterizoval?

Je to platňa hlavne o pesničkách a skvelej produkcii Dalibora Cidlinckého. Album som robil potajomky a prišiel som s ním až v deň koncertu v O2 Aréne, bolo to prekvapenie pre fanúšikov a predalo sa z neho zatiaľ najviac zo všetkých mojich albumov. Mám z neho radosť a hlavne mám radosť z reakcií.

V titulnej piesni Planeta jménem stres hosťuje Rytmus. Ako sa vaše štýly a hlasy spojili?

Bolo to zaujímavé. Mal som pocit, že v tej piesni niečo chýba. Napadlo mi, že by som sa prvýkrát mohol spojiť s raperom. Hovoril som si, musí to byť legenda a to Rytmus je. Komunikácia bola rýchla a vážne ma prekvapilo, ako veľmi je Patrik v pohode a akú mal chuť to skúsiť. Napísal som mu na Instagrame a za pár dní prišla stopa. Je to jedna z mojich najlepších piesní aj vďaka Rytmusovi.


Keď sme pri téme stres. Z čoho si mal najväčší stres pri spomínaných koncertoch? Máš z niečoho stres ako muzikant?

Jediný stres som mal, aby som neochorel. Hovoril som si, čakám na to celý život a bolo by fakt smutné, keby som dostal angínu alebo tak, ale to sa našťastie nestalo. Mal som potom stres už len z toho, aby som tam stál a konečne to celé začalo.

Keďže ide o rozhovor pre slovenský portál o hudbe - sleduješ nejakým spôsobom aj slovenskú hudobnú scénu ? Je niekto zo spevákov, skladateľov, textárov, koho registruješ a je pre teba jeho tvorba niečím zaujímavá? Možno aj pre prípadnú spoluprácu?

Mám rád piesne Richarda Müllera a Elánu. Mám kamarátov v kapele No Name. Občas ma zaujme nejaká pieseň, naposledy Unikát (Márie Čírovej, pozn. red.) alebo speváčka Sima. Máme v pláne po skončení koronakrízy urobiť pár koncertov aj na Slovensku a teším sa, že zase stretnem nových ľudí.


Marek Ztracený debutoval v roku 2008 albumom Ztrácíš. Po roku predstavil Pohledy do duše (2009) a po trojročnej pauze priblížil, aké je to byť hudobne V opilosti (2012). V roku 2015 prišli Pády a po nich si vytvoril Vlastný svět (2018). Všetky spomenuté nahrávky v predajnosti prekonalo tohtoročné prekvapenie v podobe nového albumu Planeta jménem stres (2020).

Fanúšikov určite poteší aj pripravované DVD z vypredaných koncertov v O2 Aréne, ktoré bude už jeho druhým audiovizuálnym nosičom. Tým prvým sa pred dvoma rokmi vrátil do Fóra Karlín na koncert, ktorý odohral pri príležitosti 10. výročia piesne a albumu Ztráčíš.

Autorka: Eva Vašková
Foto: Jan Tuma


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti