David Kollar je nenápadný prešovský muzikant, ktorého meno sa skloňuje hlavne v zahraničí. Jeho sólové a skupinové aktivity sú nápadité, rozmanité a originálne. Jeho experimentálna hudba oslovuje ľudí, ktorí sa neboja hľadať a sú otvorení rôznym vplyvom. Rozprávali sme sa s ním v júni v Košiciach, kde odohral v rámci Art Film Festu svoj nový soundtrack k Jánošíkovi.

Na tvojich novších nahrávkach sa objavuje gitara v experimentálnejších polohách než pred povedzme desiatimi rokmi. Ako vnímaš v súčasnosti gitaru?

Vedome nad tým nepremýšľam, vyvíja sa to prirodzene. Sculpting in Time v podstate je o gitarách (gitalele, peruánske ronroco, Čajkovského Chorá bábika a ďalšie kusy sú na elektrickej gitare, a pod.), tam je ten nástroj skoro všade. Ale ak narážaš na to, že nemám klasické sóla, tak tie som nahrával pre Stevena Wilsona, Marca Minnemanna, to mi celkom stačí. Na mojich albumoch sólujú skôr trubkári, ktorí hrajú prekrásne, dokonca nad moje očakávania. Snažím sa o symbiózu gitary s inými nástrojmi, netlačím ju dopredu, rozprávam pomocou nej príbeh. Takže je to v konečnom dôsledku intuitívna a prirodzená cesta.

Možno ide len o to, že gitaru vnímame obaja rozdielnymi spôsobmi.

Je to možné, pretože po Sculpting in Time vyšiel Unexpected Isolation, kde je práveže veľmi veľa (barytónovej) gitary. Na 10 Poems for Ronroco som zase pomocou ronroca spracoval básne Valerija Kupku. Potom mám skladbu Crime on the Bunny, kde hrá Pat Mastelotto a Arve Henriksen, a tam vytláčam z gitary všetko, čo sa dá. V Berlíne som nahrával Cosmopol s Bernhardom Wostheinrichom, kde je zase veľa procesovanej gitary. Sonic Pulses je o ďalšom dni v pandemickej izolácii, kedy som si sadol a začal som sa hrať s rôznymi efektmi, loopermi a delaymi. Išlo o štyri dni, počas ktorých som nahral rôzne sláčikové vrstvy a dal ich dokopy. Presnejšie ide o virtuálne sláčikové nástroje. Tento album sa mal notovať a následne hrať live. Uvidíme, či sa to podarí. 

Na Youtube máte s Tomášom Mutinom program Sonic Pulses Live at WeEurope, ale pritom nejde o skladby z rovnomenného CD. Hráš tam na akustickej gitare, sprevádzaný Tomášom. Aké sú hlavné rozdiely medzi živou a "domácou" nahrávkou?

Naživo ide o improvizáciu, ktorá sa nesnaží napodobniť pôvodnú verziu. Intro je úplne spontánne a v rámci Pulse 2 som zavolal Tomáša, ktorý tam hrá veľmi tučnú basu a ťahá to harmonicky niekde inde. Myslel som si, že Pulses nikdy nebudem hrať naživo. Ale tým, že je pandémia, tak nemohol prísť Henriksen ani Erik Truffaz, tak som zobral Tomáša, aby som nebol na pódiu sám. Perličkou je, že pred koncertom mi písal gitarista Rick Cox z Los Angeles a pýtal sa ma, kde sa bude dať koncert vidieť. Dal som mu link, on si to skutočne pozrel a napísal mi, že o mne povie Thomasovi Newmanovi (okrem iného ide o tvorcu soundtracku k Vykúpeniu z väznice Shawshank, pozn. autora) a že mu mám poslať sedem CD. Netuším, čo z toho bude, ale cením si snahu, že mi chce pomôcť človek z USA.   


S Tomášom máte aj spoločnú skladbu z Radio_Head Awards 2020, kde hosťuje i Arve. Neuvažujete natočiť dlhší spoločný program?

Poslal som Arvemu správu, že Unexpected Isolation je nominovaný v dvoch kategóriách. Napísal mi, že je dosť prekvapený, aké ďalšie kapely boli nominované. Potom mi poslal v správe zvukový súbor, ktorý nahral počas toho, keď počúval, ako sme s Tomášom hrali. Tak sme prilepili do skladby aj jeho trúbku (smiech).  

Na Radio_Head Awards 2020 bol Unexpected Isolation nominovaný až v dvoch kategóriách (jazz a experimentálna hudba). Čerešničkou však je, že neočakávane sa do kategórie World Music/Folk dostal tvoj ďalší album 10 Poems for Ronroco. Neprekvapilo ťa to?

Áno, ale muzikantovi sa nemôže stať nič lepšie, keď je jeho tvorba zaradená naraz v troch rôznych žánroch. O niečom to svedčí. Cením si, že som mal doma aspoň akú takú odozvu.  

Unexpected Isolation ukázal, že spojenie Arveho trúbky a tvojej gitary znie tajuplne a expresívne. Vyzerá to tak, že si našiel ideálneho spoluhráča na rozvíjanie svojich experimentálnych nápadov?    

Arve ma odtiahol preč od gitarového klišé a zatiahol do veľmi zaujímavého sveta. Žiadny a mol, žiadna stupnica, tá paleta je odrazu väčšia a širšia. Nemôžeš robiť zároveň jazz, fusion, prog-rock, atď. a večer hrať s Henriksenom kreatívny koncert. Arve je unikátny hudobník, ktorý ťa prinúti nájsť v sebe niečo jedinečné a na tom potom musíš tvrdo pracovať.    

Je Tomáš Mutina tvojím producentom alebo zvukárom?

Tomáš je môj dlhoročný kamarát, spolu s bratom má kapelu Terminal State. Najprv sme spolu robili mixy, dával som mu robiť niektoré masteringy, keďže mal doma dobré vybavenie. Keď som mal napríklad hotovú muziku, tak som mu dal nahrávky a povedal mu, aby na niektoré miesta niečo dohral. Dnes spolu hráme aj hudbu k nemému filmu Jánošík. 

Pandúri a tí druhí

Čo by si nám povedal o svojej hudbe k tomuto legendárnemu filmu z roku 1921?

Ide o ďalší "pandemický" projekt, na ktorom som tvrdo pracoval. Keď ma oslovili z Art Film Festu, urobil som si zoznam, čo do hudby nechcem dať. Nechcel som použiť folklór, fujaru a lutnu, ktorú v minulosti použili Vladimír Merta s Julom Fujakom. Pri tvorbe tohto zoznamu mi nakoniec nezostalo veľa materiálu na použitie. Nemám s folklórom problém, ak je autentický, ale žijeme v dobe, kedy je všade kvantum falošného folklóru. Tak som vzal orchestre Ilju Zeljenku, Wojciecha Kilara, Jána Cikkera a napočúval som všetko, čo bolo dostupné z ich tvorby. Z nej som si vystrihol krátke pasáže, ktoré som napr. spomalil, vrstvil na seba, použil som aj sláčikové nástroje zo Sonic Pulses, a pod. Urobil som 68 minút snových scénických hudobných grafík, ktoré Tomáš naživo procesuje a do nich hrám na gitarách, elektrickom pade alebo syntetizátore. Pridal som teda trocha folklóru, ale nie v prvom pláne. Ide o pohľad hudobníka z roku 2021 na film z roku 1921. 


Čiže malo ísť o nejaký kompromis medzi viacerými stranami, resp. prístupmi? 


Neviem, či ti rodičia v detstve premietali na stenu diapozitívy, kde máš na jednom políčku iba jeden obraz. A presne takto som Jánošíka vnímal ja. Nemalo zmysel robiť hudbu presne doňho, má úplne iný rytmický strih, formu. Pri tvorbe hudby som si predstavil, ako keby si sa pozeral do čarovnej gule minulosti a niekto ti prerozprával Jánošíkov príbeh. Vidíš obraz, ale nepočuješ zvuk. Hudba má teda retrospektívny pohľad, niekedy súvisí s dejom, inokedy je odtrhnutá a zasnená. Je tam viac druhov hudby, čiže scénika, modernejšie (jednoduchšie) filmové postupy a spomínané hudobné grafiky. 

Robil si v živote niečo podobné? 

Zatiaľ nie. Použil som aj zvuky ladiaceho orchestra, Tomáš ich rôznymi efektmi dostával do priestoru. Pôvodne som mal k filmu hrať s Erikom alebo Arvem, ale obaja sa sem kvôli Covidu báli prísť. Erik mi povedal, že mám dve možnosti: celé to namakať alebo improvizovať. Jasné, že som si netrúfal improvizovať na Art Film Feste pred 300 ľuďmi, takže som si sadol a začal som tvoriť od nuly. V nemom filme ti nepomôže žiadny zvuk, nemáš sa čoho chytiť. Takže si vedľa filmu idem svoje vlastné pásmo a povedal som si, že uvidím, ako zareaguje publikum. Časť divákov podľa mňa očakáva fujarku a čistý folklór, ale nič z toho tam nie je. Je to pre diváka výzva.

Erik a Arve nemohli prísť ani minulý rok na Hevhetia Showcase 2020.

Zvukové stopy Arveho a Erika som vtedy pustil z počítača. Moderátorka koncertu povedala publiku, že budú prítomní aspoň na diaľku. V ten večer som si zvukové stopy Arveho a Erika uložil veľmi komplikovane do midi kontrolérov, čiže keby vybilo poistky len na chvíľu, tak je koniec. Koncert bol technicky veľmi náročný. Aj dnes pri Jánošíkovi ideme na tri počítače plus mám dve gitary, z toho jedna má o oktávu nižšie struny, čiže keď niečo odíde, tak to môžeme zabaliť. Mám síce zálohu cez iPhone, ale nemalo by sa nič vážne stať. 

Pripravil si okrem hudby k Jánošíkovi aj niečo špeciálne?

Špecialitou je napríklad moje tričko, ktoré robil výtvarník Dušan Scholz. Pýtal sa ma, ako robím tú hudbu. Odpovedal som, že ako grafiku, v ktorej na seba vrstvím stopy. Tak vzal papier na pečenie, prekladal ho s bielym papierom a robil jednu vrstvu na druhú. Bolo by podľa neho prvoplánové urobiť obrázok Jánošíka, tak vznikli traja pandúri, vykonávajúci to negatívne, čo vo filme je. Aj preto rád robím filmy. Prinútia ma vytvoriť niečo na tému, ku ktorej by som sa sám od seba nedostal. Vznikne teda hudba, ktorá by inak nevznikla.

Nedávno si robil aj hudbu k dokumentárnemu filmu o stredovekým freskách. Tá muzika je ladená pre televíznych divákov, ale počujem tam aj zvuky, ktoré sú pre teba typické. Ako takéto veci vznikajú?

Oslovil ma režisér Erik Praus. Musel som robiť určité kompromisy, keďže išlo o dobový projekt. Televízne dokumenty nemajú veľký rozpočet, preto som nahrával všetky nástroje sám. Na hudbe som pracoval podobne ako na Jánošíkovi, s tým rozdielom, že som vrstvil svoje vlastné hudobné nástroje. Pri každom filme je dôležité veľa komunikovať s režisérom, lebo ten rozumie obrazu a zámeru. Erik mi počas jedného telefonátu povedal o dobovej lutne. Kúpil som si teda digitálnu lutnu a použil som na ňu napríklad arpeggiátor, ktorý rytmizuje tóny. Takto som vo filme vyrábal napríklad časové prechody. Film je vždy výzva. Našťastie Erik Truffaz mi raz povedal: "Keď budeš hrať seba, nemôžeš hrať zle."   


Zvedavé spolupráce

Pred štyrmi rokmi si prispel dvoma sólami na album To the Bone uznávaného britského hudobníka Stevena Wilsona. Ako sa odvtedy vyvíja váš muzikantský vzťah?

Máme výborný vzťah. Naposledy som nahrával "šialené" gitarové sólo do jeho No-Man projektu. Nedávno sme sa bavili o zrušených koncertoch a spomenul mi, že pracuje na novej hudbe a opäť uvažuje o vzájomnej spolupráci. Spomína ma v rozhovoroch, dovolí mi otvárať niektoré jeho koncerty v Európe. Keď sa dostaneš do komunity k takýmto muzikantom, tak je to veľmi prínosné pre obe strany. Jednak sa dokážeme navzájom posúvať a na druhej strane si pomáhať. 

Kopa ľudí sa ma pýta, aký by mal byť hudobník, ktorý chce so Stevenom hrať. Tak som sa ho na to opýtal a prezradil mi, že muzikant musí byť zvedavý, schopný a ochotný objavovať nové prístupy. Hľadať si svoj vlastný hudobný jazyk a prejav. Niečo podobné tvrdil Andrej Tarkovskij – podľa neho môže umelec zablúdiť, ale ak ide o úprimné zablúdenie, aj tak stojí za pozornosť, pretože ide o pokus niečo nájsť. 99% gitaristov, kvôli ktorým som si v telefóne vypol messenger, mi posielajú svoje rýchle sóla a prosia ma, aby som ich poslal Stevenovi. Podobné to bolo aj s fanúšikmi Tool, ktorí ma kontaktovali kvôli tomu, že Adam Jones vytvoril obal na naše CD Komara. Steven aj Adam Jones majú na to jasný názor, ktorý bude prezentovaný v mojej novej knihe. 

Je pravda, že ty sám si sa presadil hlavne svojou zvedavosťou a inováciami, vďaka ktorým si získal kontakty na hudobníkov.

To je pravda, ale za všetkým treba ísť, pýtať sa, resp. byť zvedavý. Išiel som do zahraničia, stretával hudobníkov, dával im svoje albumy, nechcel som sa obmedzovať na lokálnu scénu. Tá je na môj vkus príliš konzervatívna a usadená. Samozrejme, nestačí len niekomu dať CD, treba hrať aj hudbu, ktorá neznie lokálne. Vtedy si ťa môžu všimnúť ľudia zo zahraničia, ktorí majú okrem iného odlišnú mentalitu. Napríklad keď mám niečo nové, Pat Mastelotto to dá zdieľať na svoj Facebook. Nemusel by to robiť, ale chce mi pomôcť. Kedykoľvek mi nahrá bicie do mojej hudby. To nie je trofej, ku ktorej sa treba nejako dostať, ale je to reálny stav prirodzeného fungovania. Závisťou, nadávkami a ohováraním muzikant veľa vody nenamúti. 

Často sa ma hudobníci pýtajú, ako som sa dostal napríklad k Truffazovi. Stretli sme sa v Košiciach na festivale vydavateľstva Hevhetia. Dal som mu moje CD a povedal, že som jeho fanúšik. Erik si všimol, že hrám s Arvem, ktorého má veľmi rád. Arve nemohol prísť na koncert, pretože sa zranil, tak so mnou ostal hrať Erik. Pýtal sa ma aj na Mastelotta, pretože je veľký fanúšik King Crimson. Lokálni muzikanti na jeho koncert neprišli. Tu sa dostávam k tomu, čo znamená znieť lokálne. Pre mňa to znamená nielen provinčné hranie ale aj provinčné myslenie. Na nahrávkach alebo na koncertoch je to počuť. Problémom je aj napodobňovanie starých vzorov a vysedávanie v skupinkách pri pive. Je potrebné konfrontovať sa so svetom a nebyť so sebou spokojný. 

Ako sa ďalej vyvíja tvoja spolupráca s Erikom Truffazom? Aký bol ohlas na vaše "spoločné" vystúpenie v Louvri?

Nahrával som preňho asi štyri alebo päť skladieb. Erik ich nedávno hral v Louvri s francúzskymi maliarmi. Na oplátku hrá na trúbku v dvoch skladbách Sonic Pulses. Na predstavenie v Louvri mám dobré ohlasy. Písali mi z kultúrneho inštitútu, že som im mal dať vedieť skôr a boli by ma vzali do Paríža vládnym špeciálom, keďže tam prebiehal mesiac slovenskej kultúry. Louvre by som si bol rád pozrel, ale nevadí.     


Spolu s Patom Mastelottom a Paolom Rainerim ste nahrali EP Dedicated to P. Akým smerom by sa vaša spolupráca mohla uberať v budúcnosti?

S Paolom si síce voláme, ale aktívne nerobíme hudbu. Mám hrať v Ríme s Erikom, takže ho zrejme pôjdem osobne navštíviť. Chcel by som si s ním zopakovať hranie v Bologni na ulici. Hrali sme pred obchodom s CD-čkami, to bolo super. S Mastelottom si často voláme a niečo nové mám aj pre Komaru, ale je to zatiaľ nepoužiteľné. S Patom sa musíme stretnúť spolu, jeden na druhého reagovať, na diaľku to nevieme spraviť. Komara je o intuitívnej tvorbe. Prvý album vznikol tak, že sa sedemhodinový improvizovaný materiál zostrihal na jednu dosku. A radšej nech má Komara jednu dobrú dosku, ako by mala mať druhú zlú. Dedicated to P je môj strih zvukových stôp Pata a Paola pre môjho priateľa Petra M. Urobil som mu to ako darček k narodeninám.

Album Cosmopol s Bernhardom Wostheinrichom otvára nové možnosti, zároveň je pomerne ťažko stráviteľný. Išlo o jednorazovú spoluprácu alebo ste stále v kontakte? 

Mne sa nezdá byť ťažko stráviteľný. Ide o to, že keď robíš muziku, mal by si ísť vyskúšať natočiť niečo do Berlína. Bernhard má vydavateľstvo s Markusom Reuterom (spoluhráč Tonyho Levina), ktorý nás vlastne zoznámil. Pre mňa to bola super skúsenosť, on to celé strihal a mastroval. Ide o berlínske electro, v ktorom Bernhard procesoval moje gitary. No a s ním, Henriksenom a Treyom Gunnom z King Crimson sme začali pred pár mesiacmi pracovať na novej hudbe. Trey mi raz poslal dva albumy a ja som mu napísal, že sú tam miesta, do ktorých by som chcel nahrať gitaru. Povedal mi, že je to super nápad. Zoznámil som ho s Arvem a navrhol som im spoluprácu. Takže postupne nahrávame nové veci.  

Kniha v pandémii

Patríš medzi známych predstaviteľov vydavateľstva Hevhetia. Ako ste reagovali na vydávanie fyzických nosičov počas pandémie?

Veci ako Cosmopol alebo Sonic Pulses som si vydával sám, rovnako ako soundtracky. V Hevhetii vyšli albumy Sculpting in Time, 10 Poems for Ronroco/Crime on the Bunny a Unexpected Isolation. U Jána Sudzinu (riaditeľa vydavateľstva, pozn. autora) má vyjsť aj moja ďalšia kniha.     

Čo nám o knihe môžeš prezradiť?     

Bude mať názov O hudbe a dobe. K jej napísaniu ma inšpiroval priateľ Valerij Kupka. Počas pandémie sme spolu často telefonovali a dozvedal som sa od neho množstvo pozoruhodných vecí o literatúre a živote ruských umelcov. Spomenul zaujímavý príbeh zo života básnika a dramatika Alexandra Bloka, ktorý si dlhé roky písal listy s priateľmi. Korešpondencia po jeho smrti vyšla v Blokových zobraných spisoch. Jedného dňa mu však zapojili telefón...

Keď Valerij navštívil v Petrohrade byt, v ktorom Blok prežil posledné roky života, sprievodkyňa ukázala na zavesený telefón a podotkla, že odkedy ho namontovali, spisovateľ pri ňom presedel celé hodiny a volával s priateľmi. Na rozdiel od listov sa už nič z toho, o čom spolu telefonovali, nezachovalo. A ja som si uvedomil, že všetky tie emaily, SMS či telefonáty, ktoré som mal počas posledných rokov s rôznymi ľuďmi, išli akoby do vetra.

Takže som si pred rokom začal tlačiť emaily s Mastelottom, keď sme robili Komaru. Postupne sa k tomu pridali ďalší ľudia, s ktorými som si písal alebo volal. Väčšinou sú to hudobníci – Trey Gunn z King Crimson, klávesista Adam Holzman od Wilsona (hral aj s Milesom Davisom), z Nórska Eivind Aarset a Arve Henriksen, Erik Truffaz, filmoví skladatelia Zbygniew Preisner a Rick Cox (hrá i na gitare), bubeníci Marco Minnemann a Gergo Borlai, atď., potom kritik Adam Baruch alebo smetiar Peter Rosa zo Starej Ľubovne. 

Aká je dramaturgia knihy a v akej forme vyjde?

Prekladať rozhovory z angličtiny je dosť náročné. Kniha nevyjde digitálne, iba fyzicky. Dosť som sa na nej narobil. Je to aj finančne náročný proces. Knihu otvára kritik Adam Baruch, potom ide "stará" generácia z Los Angeles, potom bubeníci, filmoví skladatelia, Škandinávci a na konci je Peter Rosa. Ide o čistú dušu, úprimného človeka, ktorý nachádza na smetisku veľa vecí, napríklad bavlnu, z ktorej jeho manželka pletie svetre. On sám si kupuje originálne nosiče, pretože verí, že fanúšik je povinný za hudbu seriózne platiť. Z predaných nosičov môže hudobník financovať ďalší album.   

Už pred pandémiou si spolupracoval s rôznymi hudobníkmi online spôsobom. Takže mám pocit, že sa pre teba vlastne veľa nezmenilo, ale v prípade improvizácie a živých vystúpení je to omnoho ťažšie.

Mal som hrať v Bruseli, Osle, Paríži, atď. So Scuplting in Time som chcel vyletieť do sveta a hrať v rôznych formáciách. Mám pocit, že moje ostatné albumy akoby ani neboli. Vyšlo podstatne menej recenzií, poklesol predaj, a pod. Za streamovanie hudby mi chodia strašne smiešne peniaze. Povedzme za dva mesiace som nazbieral 75-tisíc minút. Keď si to vydelíš šesťdesiatimi, dostaneš 1250 hodín. No keď mi prišiel domov výpis, mal som tam v eurách len 9,60. V rotácii mám desať albumov, ktoré ma niečo stáli. Keď som túto informáciu poslal Arvemu Henriksenovi, tak sa zasmial a povedal: "Keď budeš makať, raz ti príde celých 10 eur." Taký je stav vecí. Počas pandémie sme si uvedomili, že keď nehráme, tak našu hudbu stále niekto počúva, no platí za ňu ako za teplú vodu.

Čo tebe osobne dala a vzala pandémia?

Jimmy Page povedal, že aj keby do konca života už žiadny muzikant nič nenatočil, aj tak budú mať ľudia čo počúvať. No ukázalo sa, že hudba je ešte krehkejší biznis, než sme si mysleli. Sú tri labely, ktoré ovládajú streamovacie služby a zarábajú milión dolárov za hodinu. Vinnie Colaiuta (americký bubeník, pozn. autora) urobil podcast "Sell music or hats?" (Predávať hudbu alebo klobúky?). Rieši tam, že z hudby vlastne nemáš nič, preto si kapely vymýšľajú merchandise, väčšinou textil. Hodnota hudby sa presunula do spotrebného tovaru. Zisťujeme, že je zbytočné vydávať albumy, pretože aby sme prežili, musíme hrať naživo, za čo máme reálne zaplatené. Nahrávka je len promo na koncert. Je to šialené. 

To, ako sa počas pandémie "vyfarbili" medziľudské vzťahy, stojí tiež za úvahu.

Ukázalo sa, že ľudia sú veľmi povrchní. Chýba aj vzájomná pomoc a solidarita. Vznikla síce Hudobná únia Slovenska, ale vďaka internetu nám vzniklo aj jedno jediné kritérium hodnoty umenia – počet lajkov a videní. To je ďalší príšerný prejav degradácie a povrchnosti. Našim mainstreamovým umelcom pred pandémiou vyhovovalo, že sú komerční a celebrity. Ich hudba je ako chameleón a toká okoloidúcemu "poslucháčovi". V čase pandémie sa však stali umelcami. Umenie je vraj to, čo sa páči veľa ľuďom. Nejako takto sa to myslím prezentovalo. Čiže sme umenie rozdelili na dobré a zlé. Zlé je to, čo má málo videní a ľud mu nerozumie. Justin Bieber je ako Bach, lebo sa páči ľuďom a aj Bach sa páčil ľuďom... Všetko to pomenovali a vyriešili.

Umenie môžeme deliť na vysoké, populárne a folklór. Nemyslím v rámci nadradenosti, každé z nich má svoj vlastný level kvality. Ale určite nie je kritériom to, že sa niekomu niečo páči. Niekoho proste teší, keď z reproduktoru na kúpalisku počuje svoj letný hit a otecko, ktorý oblizuje dieťaťu pretekajúci kornútik, si pohmkáva refrén. Čiže ak chceme hovoriť o niečom, či je dobré alebo zlé, musíme si stanoviť kritériá. Vôbec to naše deti neučíme. Keď príde na rad vakcína, tak sme zrazu všetci premýšľajúci a kriticky mysliaci, zatiaľ čo ostatní sú stádo. Ale, bohužiaľ, bečíme od rána do večera.

Problém však vidím aj v tom, že sa médiá málo venujú umeniu. Tlačili na politikov a písali články o tom, že ich umenie nezaujíma, pritom robia to isté. Väčšinou píšu o kamarátoch, lajkujú si na facebooku posty a podľa mňa vedome nepíšu o umení objektívne. V čase krízy sa to všetko ukázalo. Verejnosť považuje za umelcov celebrity z tituliek časopisov. To isté sa deje aj vo vede. Povedal to sám pán Krčméry. Desať rokov nikto nepísal o úspechoch našich vedcov v zahraničí, tak ako potom chceme, aby im teraz ľudia verili a boli na nich hrdí? Prežijeme a vybudujeme niečo, ak k sebe budeme solidárni a dovolíme, aby aj u nás niečo vyrástlo. Lenže naše princípy stoja na iných "hodnotách".  

Autor: Marek Danko
Foto: Arnold Horváth

Súvisiaci interpreti: David Kollar