Košické vydavateľstvo Hevhetia organizuje po hektickom lete ďalšie podujatia, ktorých sa zúčastňujú i medzinárodní umelci. Aj týmto spôsobom firma dokazuje, že zo skromných začiatkov sa za 20 rokov vypracovala na dôležitého hráča v oblasti nezávislej hudby. O histórii i budúcnosti vydavateľstva sme rozprávali s riaditeľom Jánom Sudzinom.
Krach nebol "de iure", skôr "de facto". Hevhetia je misia, resp. poslanie. Vydavateľstvo bolo od začiatku stratové, preto sme zháňali iné zdroje. Spočiatku nie verejné, pretože sme ešte neboli veľká značka. Asi trikrát-štyrikrát to bolo tak, že sme nevedeli ako ďalej. Cítil som, že je v tom umelecká hodnota, preto som to nedokázal len tak ľahko zabaliť. Tak sme oklieštili náklady, zháňal som partnerov, dva-trikrát som robil na iných projektoch, aby som to celé uživil. Osvedčilo sa mi, že je lepšie byť lídrom než jedným z davu. Dnes ľahšie zháňame verejné zdroje a partnerov. Na druhej strane viem, že fungovať len z verejných financií nie je dobré a prirodzené. Preto hľadáme aj iné možnosti.
Veľa ľudí, i zo strany umelcov, si idealizuje fungovanie akéhokoľvek vydavateľstva. V čom sú najčastejšie ich predstavy odlišné od reality?
Niektorí ľudia chápu vydavateľstvo v archaickom zmysle, v ktorom išlo o zisk (antagonizmus k umelcovi), firmy vytvárali obsah, hviezdy, prostredie, mediálny záujem, čiže celý reťazec od umelca k poslucháčovi. Dnes sme o veľký kus ďalej, respektíve inde, no paradoxne také hodnoty ako v 20. storočí nevznikajú. Súčasné vydavateľstvá nedokážu vytvoriť z dôvodu celkovej situácie v odvetví priestor na vyjednávanie medzi umelcom a vedením firmy, čo sa týka financií. Druhá vec je, že nemôžeme pre umelca urobiť prvé aj posledné. David Kollar to výstižne zhrnul tak, že firma je silná iba natoľko, nakoľko dokážeš využiť jej potenciál. Navyše chod vydavateľstiev výrazne ovplyvňuje verejné financovanie a umelec si môže album vydať aj sám s pomocou grantu. No ak sa chceš systematicky vyvíjať a budovať si značku, vydavateľstvo je perfektný nástroj.
Ak som to správne pochopil, priestor na vyjednávanie s umelcami neexistuje kvôli tomu, že vydavateľstvo má pevne stanovené percentá z predaja nosičov, s ktorými sa nedá hýbať? Predpokladám však, že výdavky na nahrávanie idú z vrecka samotných umelcov a vašou úlohou je zaplatiť lisovňu, grafiku, tlačiareň, nosiče, a pod.
Nemyslel som to celkom tak. Vydávanie hudby už nie je biznis a musia to chápať obidve strany. Je to viac-menej založené na verejných zdrojoch a vtedy sa spoločne musia rozhodnúť, čo je pre nich dôležitejšie, či promo alebo investícia do kvality nahrávky, obalu, významných hostí, atď., pretože väčšinou podpora nestačí na pokrytie všetkých potrebných nákladov. Dnes je vydávanie nosičov o tom, že ide o nástroj na propagáciu a nie obchodný artikel. Preto je dobre, keď si to uvedomujú všetky zúčastnené strany. Situácia dospela bohužiaľ tak ďaleko, že už si to zväčša aj uvedomujú.
Inak nemáme pevne stanovené nič, nieto ešte nejaké percentá, pretože sme sa stále snažili byť "artistic friendly". V poslednom období nie je reálne, aby sa zaplatila práca, tvorivosť a úsilie hudobníka, nieto práca a úsilie vydavateľa. Všetko ostatné sa musí zaplatiť a ceny neustále rastú. Nesťažujem si, ale ak chceme, aby vznikali nové albumy, musíme si toho byť vedomí. Delenie nákladov je veľmi špecifická záležitosť. Čo album, to iný zámer, iné náklady (od sólo nahrávky až po veľký orchester) a iná motivácia. Takže niektoré albumy financujeme od A po Z, iné od štúdiového masteru ďalej a na ďalšie spolu hľadáme rôzne podporné mechanizmy.
Tvrdo pracujúce zahraničie
Ak sa nemýlim, tvojou ideou je jednotná platforma, v rámci ktorej by mohli umelci (nielen z Hevhetie, ale i partnerských firiem) hrať po Európe na miestach, s ktorými je ich hudba historicky alebo geograficky spätá. Ako je možné dosiahnuť takýto ambiciózny cieľ, keď väčšina ľudí (publika) ani nechápe, čo tým všetkým sleduješ?
Snažíme sa, ale je to ťažké. Formalizovanie sa deje spravidla vtedy, keď je na nejakom mieste téma, výročie, príležitosť a požiada sa o grant, z ktorého sa podujatie financuje. Napr. môže byť rok Eugena Suchoňa a ad hoc sa naskočí na túto tému. Neformálna platforma vzniká vtedy, keď nie je nič definované. Sú tu iba komunity ľudí, ktoré nejako fungujú (sčasti z verejných zdrojov), a postupne zisťujú, že majú niečo spoločné a spájajú sa. Niektorí zostávajú, iní odchádzajú, ak nemajú v partnerstve čo ponúknuť. Ide o prirodzenú evolúciu partnerstiev, ktoré fungujú zdola a podľa mňa tie ako jediné majú zmysel. Takto vznikol napríklad Jazzbus alebo WeEurope, ktoré úspešne pokračujú ďalej a spájajú mnohých umelcov z rôznych krajín.
Dá sa povedať, že máte určité postavenie na trhu v krajinách Višegradskej štvorky a máte ambíciu presadiť sa aj v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, a pod. Ktorú bariéru je najťažšie prekonať, aby "na západe" získalo postavenie aj slovenské vydavateľstvo?
Prvoradou bariérou je odlišná konkurencia. Sú tu aj mentálne, historické či obchodné rozdiely. Vstupovať do prostredia vydavateľstiev v Nemecku, Francúzsku a Beneluxe je veľmi ťažké. Najprirodzenejšie a aj najjednoduchšie bolo spočiatku sa uchytiť v krajinách V4. Vytvoriť globálnu značku si vyžaduje čas. Nedá sa pôsobiť na všetkých trhoch. Ide o postupný a trpezlivý proces budovania pozícií. Napriek tomu sme zakotvili napríklad vo Francúzsku, kde úlohu zohralo napríklad pôsobenie tamojšieho Slovenského inštitútu. V Paríži sa nám podarilo urobiť Hevhetia festival, kde sme mali niekoľko silno zapojených partnerov s vplyvom na mediálne a organizačné záležitosti.
Aká je dnes naša a zahraničná kvalita?
Na augustových showcase podujatiach (Poľsko, Brno, Bratislava) som si všimol, ako za posledné roky vyleteli hore Poliaci. Tamojší umelci majú vysoký štandard vo všetkom. Od hudby, akú tvoria, až po obrovskú profesionalitu komunikácie a organizačných schopností. To sa naučiť nedá, to môže urobiť len tvrdé konkurenčné prostredie, aké v Poľsku je. Až na pár výnimiek niečo podobné na Slovensku chýba. Tu si vieš vytvoriť pocit, že patríš k elite, ale v Poľsku tento pocit nebudeš mať nikdy. Tam na sebe umelci tvrdo pracujú, aby nezaspali na vavrínoch.
Čo nás najviac delí od tej pomyselnej kvality?
Ide napríklad o malosť trhu (hoci dánsky a nórsky trh je tiež malý, ale funguje inak), tradície, skúsenosti, história žánrov, odlišná sila hudby, a pod. Iné krajiny to majú ľahšie, pretože majú hudobné ikony. Ak organizátor chce niekoho, aby hral Čajkovského, zavolá Rusa, ak chce Dvořáka, volá Čecha. My také svetové ikony nemáme, iba ak národného charakteru. Ani slovenské inštitúcie po rozdelení ČSFR neurobili takú prácu, akú inštitúcie v Poľsku, Čechách, atď. U nás výborne funguje tradičný jazz, pretože tam si jeho kvalitu vieš potvrdiť. V experimentálnej hudbe si kvalitu potvrdiť nevieš, nemáš to s čím porovnať.
Zrejme by napomohla konfrontácia našich umelcov so zahraničím.
Ako som spomínal, nejde len o malosť trhu, ale i malosť nás samotných. Na Slovensku môžeš fungovať s priemernosťou, ale v zahraničí nie. Ďalšia vec je, že k našim súčasným velikánom sa správame macošsky. Nedávno Ivan Buffa s obrovským úspechom účinkoval na rakúskom Grafenneg festivale a viedol tam skladateľské a dirigentské workshopy namiesto japonského skladateľa Toshia Hosokawu. Samozrejme bez akejkoľvek odozvy doma. Problém je, že ani netušíme, akú veľkú osobnosť máme.
HevhetiaFest 2021 (foto: Veronika Židová)Systémové zlyhanie
Napadá mi istá paralela s Davidom Kollarom, na ktorého dokonca niektorí ľudia po uverejnení nedávneho rozhovoru reagovali skôr negatívne a podráždene.
Môj názor je, že vôbec nezáleží na reakciách ľudí, ktorí jeho hudbe nerozumejú. Na to by som ohľad nebral. Horšia je mediálna ignorancia. Mali by tu byť ľudia, vytvárajúci podhubie a povedomie o tom, že taká hudba tu je a treba ju vnímať ako hodnotu. Problémom je aj inštitucionalizovaná negramotnosť, ktorá siaha od najvyšších miest až po inštitúcie pomaly v okresoch. Keď sa v Poľsku rozprávam s riaditeľmi inštitúcií, tak ma obohatia. U nás som po takých rozhovoroch skôr frustrovaný. Slovenské médiá kritizujú ministerstvo kultúry, že nič nerobí, ale ktoré mienkotvorné médium zabŕda do kultúry? A ak, tak do akej kultúry? A neriešia si len svoje politické ambície? Neexistuje systémové prepojenie naprieč rezortmi, resp. žiadna spolupráca. Za posledných 30 rokov podľa mňa ide o totálne systémové zlyhanie v oblasti kultúry.
V akom smere dokážu hudbe pomôcť verejné zdroje a v čom jej naopak môžu najviac uškodiť?
Verejné financovanie vie vo veľa prípadoch pomôcť a aj my fungujeme zo značnej časti z jeho využívania. To však považujem za veľmi ambivalentné a škodlivé z dlhodobého pohľadu, obsahovo i hodnotovo. V európskom grantovom systéme je veľmi veľa kritérií politicko-ideologických a až posledné kritérium je samotný obsah. Takmer nič dnes nevzniká inak než z európskych peňazí, či už ide o infraštruktúru v obciach až po veľké projekty. Možno sa mýlim a vývoj pomaly ide aj iným smerom, ale z pohľadu človeka, ktorý podnikal, robil vo verejnom sektore i korporácii, sa mi to javí presne takto.
Existuje riešenie tohto problému?
Najprv by bolo potrebné o tom diskutovať. Lenže nikde som nezaznamenal diskusiu na túto tému. Keď som na stretnutí European Jazz Network položil otázku, či chcú ako najsilnejšia platforma zastupovať nezávislých umelcov a lobovať za férovejšie prerozdelenie zdrojov, tak na mňa pozreli ako na posledného konšpirátora. Vraj oni toto neriešia. Tak potom kto? Neriešia to zväzy umelcov, štát, Európska komisia ani samotní umelci, pretože dostanú grant a tým to hasne. V minulosti to vydavateľstvá v súkromnom vlastníctve riešili tak, že lobovali nevyberanými prostriedkami hlavne za seba, ale tým pomohli aj svojim umelcom. Dnes sa o tom mlčí a umelci sa uspokoja aj s "neznesiteľnou ľahkosťou bytia".
Na čom je tá ľahkosť bytia postavená?
Na tom, že umelci dostanú na tvorbu, promo a vydávanie nosičov peniaze od štátu cez rôzne fondy. Alebo ak niekto hrá na dňoch mesta, neplatia mu ľudia z vlastného vrecka, pretože honorár je hradený z verejných financií. Ide o peniaze daňových poplatníkov, ktorí si myslia, že za verejné vystúpenia sa dnes nemá platiť. Umelci sú spokojní, že "nejako" je a ľudia majú hudbu "zdarma". Tak je spokojný každý, ale táto cesta je nesprávna.
Akú úlohu v tomto reťazci zohráva štát?
Štát to rieši tak, že naleje peniaze do grantov. Umelci buď niečo vytvoria alebo sa urobí nejaká akcia. Lenže tam nie je ani náznak systémovosti a väčšina peňazí teda ide do vzduchu. Uvediem príklad zo života: inštitút dostane peniaze od štátu na to, aby usporiadal galakoncert, na ktorý sú pozvaní ľudia, nemajúci ani šajnu o tom, že pre nich hrajú špičkoví jazzoví umelci. Aká je potom hodnota toho koncertu? Alebo sa nahrá z grantu album len preto, aby sa "stopili" zvyšné financie. Čiže vznikne iba album pre album. A o tom nikto nechce ani počuť.
Štát argumentuje tým, že podporuje umelcov, tvoria sa nové hudobné diela, ale chýba tomu opodstatnenosť existencie samotných diel. Takže je tu monopol, čiže štát, ovládajúci hudobný trh. Ten likviduje zdravé konkurenčné prostredie, v ktorom by umelci súťažili a boli odmenení inak než grantom od štátu alebo verejnými financiami. Vtedy by bola miera prerozdelenia financií spravodlivejšia. Lenže teraz o dotácii umenia takmer stopercentne rozhoduje štát, čiže z ekonomického hľadiska a s trochou nadsadenia sa dá hovoriť o komunistických podmienkach. Aj vtedy o umení a hudbe rozhodovala štátna moc.
Veľa vecí nasvedčuje tomu, že platiť za umenie nie je dnes v móde.
Problémom je samotné myslenie. Ak idú ľudia niekam do klubu, väčšinou sedia vonku a popíjajú. Za pivo sú ochotní zaplatiť, ale na koncert by najradšej išli zadarmo. S takým zmýšľaním je ťažké niečo urobiť, pretože trendom je, že ľudia dnes berú hudbu ako samozrejmosť, za ktorú netreba platiť, prípadne iba nevyhnutné minimum.
Hevhetia napriek "free" online trendom zostáva naďalej vydavateľstvom fyzických nosičov. Prečo je to tak?
Streaming je podľa mňa krádež tisícročia. Ľudia síce tvrdia, že je dobré, ak je kultúra ľahko a masovo dosiahnuteľná, ale zároveň ide aj o jej degradáciu. Kultúra je podľa mňa niečo, za čo si zaplatíš, cielene za tým ideš alebo si sám vyhľadáš a nie, že ti sama naskakuje na displeji. Potom už hovoríme o spotrebe alebo tovare. Peniaze za streaming idú do prázdnych rámov, pre firmy, kde pracuje dajme tomu 300 ľudí, netvoria žiadny obsah a ešte si dajú zaplatiť za playlisty, reklamy, atď. Mal som možnosť pred rokmi na veľtrhu hudobného priemyslu v Cannes sledovať zrod a rozvoj Spotify od individuálnej iniciatívy chlapíka, ktorý chodil od stánku k stánku a zháňal nahrávky pre svoju platformu. Až keď do jeho projektu vstúpil zahraničný kapitál, veci sa dali do pohybu. Keďže viem, aké reálne zlo vedia streamingové platformy napáchať, behá mi po chrbte mráz.
V Hevhetii stále platí, že z predaja fyzických nosičov majú vaši umelci vyšší príjem než z predaja tých digitálnych (a streamovaných)?
Takmer všetky finančné toky sa presunuli do online prostredia, z ktorého pre umelcov a ani vydavateľov nejde takmer nič. Pokiaľ ide o podiel pre umelcov, fyzické nosiče si umelci predávali na koncertoch a v ešte priaznivejších časoch dokonca mali podiel z predajov. Je to veľmi komplikovaná téma a neexistuje vôľa ju riešiť. Takže je to vlastne už passé, ale to neznamená, že to nechce aspoň poriadnu reflexiu a uvedomenie si stavu a postavenia jednotlivých aktérov v tejto prazvláštnej, nevyváženej realite. Na druhej strane je o to zložitejšie, že globalizačné trendy, ktoré doliehajú na svet, sú poväčšine umelcami skôr vítané. A teda je to dosť ambivalentné a neriešiteľné pre ich vnútorný svet. Na jednej strane sú zástancami trendov a na druhej strane sú nimi devastovaní.
Dotyk s matériou nenahradíš
Prevažnú časť umelcov vydávate na CD. Ide o jedno z najkvalitnejších médií, ktoré však umelým zvyšovaním hlasitosti a kompresiou dynamiky takmer zničila tzv. loudness war. Aj preto sa zberatelia stále viac obracajú k LP. Nerátajú s tým, že už pri nahrávaní môžu ísť nástroje veľmi nahlas (do tzv. červených čísiel), čo už je v podstate znak loudness war. Myslíš, že si zástancovia LP uvedomujú túto skutočnosť alebo to radšej prehliadajú?
Pri dnešnom spôsobe počúvania hudby mi to pripadá ako zábavná téma. Kvalita zvuku už málokomu niečo hovorí. Hudba sa počúva na mobiloch, slúchadlách rôznej kvality či z počítačov. Ja osobne neriešim super hi-fi posluch. Keď raz vyrastiem, tak možno. Určitú kvalitu zvuku ale samozrejme potrebujem, či už je to na CD alebo LP. A voľba nosiča závisí u mňa skôr od pocitu, miesta a celkového nastavenia. LP s krásnym obalom v ruke si vychutnávam v čase totálnej koncentrácie na hudbu s pohárom vínka. Nezabúdajme, že hudba nie je vedecká kategória (aj keď v určitom ohľade určite), ale skôr pocitovou, duchovnou a hodnotovo-obsahovou matériou.
Nebolo by riešením zavedenie "štúdiovej normy" pre fyzické nosiče, ktoré si dajme tomu kúpi "audiofil", vlastniaci obstojnú aparatúru a vyžadujúci plný dynamický rozsah s neskreslenou produkciou? Pre digitálne súbory by existovala iná, menej kvalitná norma, aby to "hralo" aj na smartfóne s pribalenými slúchadlami do uší...
Možno áno. Audiofil zrejme má iné kritériá pri nákupe hudby. Je to téma, o ktorej sa dá do nekonečna diskutovať. Podľa mňa nemá riešenie ani arbitra. A ako sa už mnohokrát ukázalo, trendom sa nedá dlhodobo odolávať, aj keď majú dekadentnú povahu. Verím však, že aspoň nichové, čiže okrajové, prostredie si referenčnú kvalitu zvuku bude udržiavať.
U vydavateľstiev ECM, Chesky, Nonesuch, MoFi, BIS alebo ACT sa väčšinou dá hovoriť o referenčnej kvalite. Navyše fyzické nosiče majú istú pridanú hodnotu.
Povedal by som k tomu ešte toľko, že Boh stvoril ducha i hmotu, ktoré sú neoddeliteľné. Fyzický dotyk s nosičom je nenahraditeľný. Môžeš mať booklet CD v počítači, ale to nie je ono. Niektorí ľudia to nezažili, takže si to nevedia predstaviť.
Netreba zabúdať, že každý vydaný titul musí mať katalogizačné číslo, rovnako ako kniha.
Keby som mal byť iba digitálny vydavateľ, už by som v tom nepokračoval. To už nie je vydavateľstvo, to už môže robiť každý sám. Aj keď sme vznikli až v 21. storočí, nadväzujeme na klasické vydavateľstvá. Streamingári zrejme v tomto boji zvíťazia a pre nás zostane len nejaký okrajový trh, no aj za ten budeme veľmi vďační. Minulý rok som navrhol, aby sme tých umelcov, ktorí odmietnu "ísť digitálne" a budú u nás vydávať fyzicky, pozývali na viac festivalov. Nestretlo sa to s pochopením. Ale tento týždeň ma dvaja-traja umelci oslovili, že chcú mať len fyzický predaj. Takže uvidíme, ako sa to celé vyvinie.
Máš ako vydavateľ kontrolu nad štúdiovou/zvukovou kvalitou vydaných albumov alebo je nahrávanie a mastering v réžii každého umelca?
Žiadnu kontrolu nemám ani nechcem mať. Pre mňa je napríklad nemecké ECM, ktoré dohliada na zvukovú a grafickú stránku nosičov až božsky dokonalé a zároveň manipulatívne. Ak niekto chce radu, poradím mu, ale skoro všetci umelci sú už dnes kvalitní, majú svoju predstavu, každý to inak počuje, a pod. Zvukoví inžinieri to tiež vidia inak než ja, ale preto si teraz nesadnem do štúdia, lebo to už by bola každá platňa na môj obraz. Máme rôznorodé albumy a ja osobne len vytváram prostredie, v ktorom môžu vznikať. Jediným jednotiacim (iba vizuálnym) prvkom je maličká vlnkovka v dolnej časti chrbta našich nosičov.
Lenže nie je škoda, že sa na vaše fyzické nosiče dostávajú aj nahrávky s plochou dynamikou? Nemáš pocit, že výborne skomponovanú hudbu niekedy znehodnotia spomínané "červené čísla" pri nahrávaní alebo kompresory pri masteringu?
Mám rad diverzitu vo všetkom. Rovnako tak umeleckú a pocitovú slobodu. Navyše som dosť sebakritický v tom, aby som si myslel, že mám právo hovoriť do zvuku umelcom, ktorí sú väčšinou špičkoví a ja rešpektujem a stopercentne akceptujem ich názor. Často sú určité dynamické nuansy umeleckým zámerom. Pohľad na zvuk je individuálny a v čase sa mení. U mňa má jednoducho umelec, pod ktorého menom sa album vydáva, zásadné a posledné slovo ohľadom zvuku.
Nedávno ste vydali knihu Davida Kollara O hudbe a dobe , Dvadsať rokov Hevhetie od Petra Motyčku, publikáciu o Bélovi Kelerovi, a pod.
U kníh platí fyzická podstata ešte viac. Hudba môže znieť, príroda môže znieť, ale slovo je slovo a to musí byť zapísané a vytlačené. Preto nevydávame knihy digitálne. Papier je dlhodobý materiál, na ktorom by informácia mala byť zachytená. Nechcem vyzerať ako staromilec, čo neznáša nové technológie, ale človek má päť zmyslov, ku ktorým patrí okrem zraku a sluchu aj hmat a čuch. Ľudský element je dôležitý.
Tvoje aktivity sa rozšírili na oblasť kultúrneho turizmu. Ako je možné presvedčiť ľudí na "menšinovú" hudbu, spojenú s návštevou pamiatok, kúpeľov, a pod.?
Práve preto sme tieto zájazdy začali organizovať len mikrobusom pre úzky okruh ľudí. Aj Milan Kolcun začínal robiť Potulky mestom Košice pre dvoch ľudí a dnes je z toho kultová záležitosť, majúca mnohých záujemcov. Problém skôr vidím v tom, že máme obmedzenia, ktoré napríklad zahraničným turistom bránia prísť sem. Trvalý obsah sa dá vybudovať reálnymi očakávaniami, čiže takými, aké sme mali aj v začiatkoch vydavateľstva. Aj kvalita, ktorú sledujeme s turizmom, sa buduje dlhodobo a náročnejšie.
Máš napísanú koncepciu rozvoja firmy do roku 2024. Koľko percent z tohto plánu sa vám podľa teba podarí splniť?
Je dobré mať nejakú stratégiu a koncepciu, ale musíš vedieť aj improvizovať. Dnes sú vývojové trendy tak dramatické, že sa kalkulovať nedá už vôbec s ničím. Máme však akumulovanú obrovskú hodnotu. Ak mne napríklad polovica umelcov tri dni pred showcase festivalom zruší účasť, som schopný ich plnohodnotne nahradiť inými našimi umelcami. Čiže aj všetko iné, čo sa nám do roku 2024 podarí urobiť, bude niekam logicky pasovať. Keď budem cítiť, že pôjde o prospešnú zmenu, zapadajúcu do nášho obsahového a formálneho konceptu, nebudem sa jej brániť.
Autor: Marek Danko
Foto: osobný archív J. Sudzinu (titulná fotografia), Veronika Židová (foto v článku)
