Ako môže kapela, ktorá zabáva ľudí pozitívnymi a hravými textami, protestovať napríklad na koncerte Za budúcnosť kultúry? Pino z Pudingu Pani Elvisovej hovorí, že hrať naživo svojim fanúšikom je oveľa efektívnejšie, než sa rozhorčovať v statusoch.
Rozhovor s Pinom z Pudingu Pani Elvisovej vznikol ešte v decembri, ale aj redaktori Hudba.sk sú obyčajní smrteľníci a môže sa im stať, že prídu o telefón s nahrávkou. Ale možno to bolo aj lepšie, pretože sme sa stretli opätovne a porozprávali sme sa ešte výživnejšie ako prvýkrát.
Frontman úderky, ktorá je charakteristická svojou vzletnou tvorbou, vysvetľuje, ako kapela pristupuje ku koncertovaniu a čo z nej urobilo trikrát Najlepšiu koncertnú kapelu na Radio_Head Awards (kým sa kategória nezrušila). O vystupovaní sa rozprávame, lebo čerstvá pätica vzala koncom roka na menšie klubové turné svoju najnovšiu nahrávku Ahoj. Kolekciu desiatich skladieb vydala po deviatich rokoch odmlky.
Cestou na tento rozhovor som počúval vašu novinku Ahoj a mal som z nej veľmi dobrú náladu. Bolo zámerom takto naladiť vášho poslucháča?
Musím povedať, že áno. Pre mňa je stále zámer hudbou pozdvihnúť človeka; dostať ho zo stavu, v ktorom sa aktuálne nachádza, niekam ďalej v zmysle lepšieho duševného rozpoloženia. Nikdy sme neboli kapela, čo hrá temné veci a stále sme sa snažili vyvolať v poslucháčovi pozitívnu náladu.
Ste na tom podobne, keď počúvate svoje už hotové a zmastrované dielo?
Pri tomto albume to tak je. Musím povedať, že keď sme dokončili Tektonickú platňu a pustili sme si ju od začiatku do konca, zistil som, že hups, máme tam len jednu durovú a inak samé melancholické veci. Trošku som bol zaskočený, ale povedal som si, že nevadí, takto to vyšlo. Bude to prirodzené. Ale keď sme si pri tomto albume Ahoj urobili poradie, že ako ho asi budú poslucháči vnímať, bol som príjemne prekvapený, že to odsýpa a je to také pozitívne, veselé.
Skladby, ako Polooblačná, Šťastie, Ferrari víkend alebo Space taxi evokujú leto. Mali ste pri tvorbe albumu v hlave živé obrazy tej letnej bezstarostnosti?
Až takéto obrazy možno nie, ale často si predstavujeme, ako bude daná skladba znieť na koncertoch naživo. Samozrejme, keď hrávame, musíme hrať aj staršie veci, ale zároveň chceme na koncertoch hrať aj čo najviac nových pesničiek, aby to bolo zaujímavejšie, a veľakrát si to predstavujeme, či to bude fungovať alebo nie. Napríklad Vlnovka, ktorá má strednejšie tempo a nie je hneď na prvú veselá, sa ukázala byť výborným otvárakom nielen na albume, ale aj na vystúpeniach. Takže, keď robíme pesničky, rozmýšľame, či to má vôbec význam robiť. Keď to vydáme na albume, zapadne to, ale ak to hrávame aj na koncertoch, skladba dostane nový život, ktorý žije ďalej aj s nami.
Keď sa pomýlim pri písaní článku, môžem to online opraviť. Pre vás je ťažšie opraviť vinyl alebo CD, ale uvažujete niekedy kriticky nad tým, čo ste urobili a žeby ste to prípadne vymenili na streamoch?
Samozrejme, to je večná dilema, že dokedy je ešte možné nahrávku upravovať. Veď už len pred tým, ako to vyjde, sa stáva, že máme final_final_final, a potom "ale keby sme toto upravili, bolo by to oveľa lepšie". A toto sa dá robiť donekonečna. Je to trochu pasca. Veľakrát sme si povedali, že to musíme vydať v takom stave, v akom to je, lebo ten rozdiel budeme aj tak počuť už len my. Zároveň si myslím, že sa veci skrývajú v malých detailíkoch – práve ten malý detail urobí niečo trvalé večné. A v jednej skladbe ich môžu byť aj tri či štyri.
Za seba môžem povedať, že sa mi pri skladbe Čau (dal som ju do svojho rebríčka 10 skladieb, ktoré si z roku 2024 budeme pamätať, pozn. red.) páči "detailík", ako Slivka ťahá v refréne slová na konci veršov.
Aj táto skladba prešla viacerými podobami. Je to jedna zo starších skladieb na albume. Menil sa text, lebo sa nám nepáčil. Niekedy sme sa dokonca vrátili k tej staršej verzii. Je to tiež taká dilema, že keď spevák nahráva pesničku, veľmi sa z toho na začiatku teší, lebo je to nové a dostane do toho prejavu také nadšenie. Potom sa to vylepšuje, urobíme to ešte lepšie. A keď si potom porovnáš prvú verziu s kvázi dokonalejšou dvadsiatou, zistíš, že tam ešte stále niečo chýba. Nikdy nemažem to, čo nahráme ako prvé, lebo niekedy je lepšie to mať trochu menej dokonalé, ale s pocitom, ktorý sa nedá zopakovať. Neviem povedať Slivke: "Zaspievaj to tak, ako si to zaspievala prvýkrát." To sa nedá.
Nie sú práve tieto dohady super nápady pre koncertné prevedenie? Napríklad, že by Slivke niečo neprešlo na album, ale na koncerte to urobí, lebo môže.
Urobí to, áno. Niekedy si nám páči viac, čo urobí nanovo, a niekedy sa ju snažíme brzdiť: "Počuj, ale na tom albume je to takto, sme tak zvyknutí, ľudia sú zvyknutí, prosím ťa, nemeň to." Ale je to dobré, lebo tá hudba je tým pádom živá, pesničky stále žijú. Neprekáža mi, že počas koncertu zistíme, že sa to dá urobiť aj lepšie, ale zároveň máme niekedy tie názory v kapele rôzne, takže nie vždy sme úplne jednotní.
Viete byť na koncerte spontánni a improvizovať? A teraz nemyslím sóla, ktoré si napríklad ty tak užívaš, ale skôr, že niekto z vás niečo urobí a ostatní sa chytia. Toto sú momenty, ktoré návštevník nevie rozlíšiť, či máte pripravené, alebo "hudba ožíva" priamo pred ním.
Tým, že hrávame s podkladmi, mávame určité obmedzenia, čo sa týka štruktúry, dĺžky pesničiek, atď. Ja som veľkým zástancom improvizácie na koncertoch. Často to aj robím. Často sa na mňa kolegovia aj hnevajú, že oni si to nemôžu dovoliť. Našťastie hrávame improvizované vsuvky medzi pesničkami alebo hrávame skladby bez podkladov a vtedy sa prejaví tá sila, ktorá z nás robí asi dobrú koncertnú kapelu. Dokážeme na mieste vytvoriť niečo unikátne, a to ja mám na koncertoch veľmi rád. Ani sa toho nechcem vzdať za žiadnu cenu, aj keď sa na mňa Miloš s Vilom hnevajú. Ja si myslím, že tí poslucháči to vidia. Aj to, že je to niečo unikátne a majú z toho radosť.
Možno práve vďaka tomu, že ste prirodzení a sami sebou na koncertoch, ste trikrát vyhrali v kategórii Najlepšia koncertná kapela na Radio_Head Awards.
Ja si tiež myslím, že je to jednou z našich silných stránok. Určite našou silnou stránkou nie sú inštrumentálne výkony na pódiu. Tam sme to podľa mňa už zameškali a dostali sme sa na určitú úroveň, ako vieme hrať na nástroje, ďalej sa už nedostaneme asi nikdy a sme radi, že to ako-tak funguje. Máme zase niečo iné, čo vieme priniesť.
Slnečná kapela
Vystúpili ste aj počas koncertu Za budúcnosť kultúry. Ako môže kapela, ktorá prináša dobrú náladu, radosť a zábavu, protestovať?
Vnímame dianie okolo seba, nie sme slepí. Máme svoj názor a patríme medzi tie kapely, ktoré si myslia, že je úlohou umelcov vyjadriť ten názor, keď si to doba žiada. Možno lepšou formou protestu, než vypisovať na sociálne siete, je vystúpiť naživo, lebo to je to, čo vieme robiť najlepšie. Ja som to na tom koncerte aj hovoril, že je smutné, že my ako kapela, ktorá patrí na festivaly, oslavy hudby a akcie, kam sa ľudia chodia primárne zabávať, vystupujeme na takejto akcii. Cítime vo vnútri, že sme súčasťou tejto scény a aj my chceme dať najavo svoj názor. Sme veľmi vďační, že nás tam Michal Kaščák zavolal a boli sme súčasťou veľmi rôznorodej hudobnej dramaturgie. Vnímal som to tak, že sme sa mu tam možno hodili aj kvôli tomu spektru.
Viete byť ako kapela optimistickí nielen všeobecne, ale aj v rámci potenciálneho smerovania tejto krajiny?
Fú, to je momentálne veľmi ťažké.
Ako viete rozdávať radosť, keď to možno na vás samých dolieha?
To je tá sila hudby, na ktorú sa spoliehame aj my. Ja sám počúvam doma extrémne množstvo hudby, lebo viem, že ma to dokáže naladiť pozitívnejšie, než ako sa cítim, keď si prečítam správy alebo keď sa bavím s ľuďmi o dianí okolo seba. To je to, čo vieme robiť najlepšie – pretaviť frustráciu do pesničky. Paradox výmyslov je toho presným príkladom. Tam sa stretlo niečo v nás. Cítili sme vnútornú nespokojnosť, možno až nahnevanosť a vybublalo to hudobne aj textovo do pesničky, ktorú veľmi radi hráme, aj keď nie je pozitívna. Má v sebe silu, ktorá rezonuje, keď ju hráme naživo.
Album Ahoj ste zobrali medzi ľudí na koncertoch, kde ste ho aj krstili. Aká bola odozva fanúšikov?
Výborná. Musím povedať, že toto turné sme si veľmi užili. Máme za sebou prvých päť koncertov, ktoré sme hrali na jeseň. Na jar budeme pokračovať ďalšími šiestimi a možno ešte pribudnú ďalšie dva. Sme v takej polovici toho turné. Na každom koncerte bolo dostatočné množstvo ľudí, čo je základ, aby sme boli spokojní. Atmosféra bola výborná. Podarilo sa nám dať dokopy setlist, ktorý obsahuje z každého albumu aspoň jednu-dve skladby, a zároveň sme dali veľký priestor aj novým skladbám a podarilo sa nám to namiešať v takom poradí, že koncert mal spád a počas nových skladieb "nepadla reťaz". Veľmi sa tešíme na pokračovanie.
Nahrávka vyšla 22. novembra, takže počas decembrového turné nebola ešte tak v ušiach návštevníkov. Reagovali na nové skladby?
To je práve na tom to super, že máme takých fanúšikov. Stále sme príjemne prekvapení, keď vidíme, že si pospevujú tie texty, pričom tie skladby sú ešte úplne čerstvučké. Máme tam síce pár singlov, ktoré vychádzali priebežne, takže tie môžu mať napočúvané, ale napríklad tam máme pesničku so SJU, ktorá sa volá Čím skôr, a to je taká kompaktná skladba, kde sa snažíme zapájať ľudí, aby s nami ten refrén kričali. Veľmi ochotne sa do toho zapájali a fungovalo to.
Ako sa koncertuje, keď ste rodičia?
Záleží, či sú deti na koncertoch alebo doma.
Boli teraz na koncertoch?
Teraz neboli, lebo to bolo klubové turné a konalo sa večer. Ale dosť často sa stáva, že keď hráme na majálesoch alebo podobných koncertoch a je tam môj syn, je vždy v prvom rade nalepený, spieva si texty a tancuje. Je to pre mňa taká dvojnásobná radosť, že vidím, ako ho to baví. Tiež sa teším, že on vidí mňa, ako robím niečo zmysluplné. On mi hovorí, že som hudobník. To je také pekné. V jeho detskom svete som hudobník. Mňa však hudba neživí primárne, mám aj iné zamestnanie. Páči sa mi, že ma môj syn tak vníma a predstavuje pred spolužiakmi: "To je môj otec hudobník!" Je to milé.
Vieš si predstaviť, že by on robil hudbu?
Viem si to predstaviť. Aj doma jamujeme. Vidím, že má talent. Niečo po mne zdedil a niečo nové zároveň nezdedil. Podľa mňa nebude z neho spevák, ale má v sebe dar deklamácie textov. Vie si vymýšľať spontánne nápady a texty, a dokáže ich predať, aj keď nie úplne dokonalo, ale má v sebe niečo také naliehavé, čo ľudí osloví. Ale, samozrejme, vôbec ho do toho netlačím. Nechávam to na ňom.
Je bežné, že keď sa umelcovi narodí potomok, pretavuje sa to aj do jeho tvorby. Vo vašej skupine okrem albumu vznikli za deväť rokov "ticha" štyria noví ľudia. Je tá hravosť, ktorá ide z albumu, únikom od rodičovských povinností a jednotvárnosti alebo práve inšpiráciou detskou nevinnosťou?
Chápem, kam touto otázkou mieriš, ale my sme boli vždy taká farebná hravá kapela. Myslím si, že deti na to až taký vplyv nemali. Môže však byť pravda to, čo si naznačil v tej otázke. Tým, že sme vypadli z domu a od rodičovských povinností, ktoré sú síce krásne, ale brutálna rutina, o to radšej sme sa stretli a o to viac sme sa tešili, že sme spolu. Možno to bolo presne tak, že čím viac napínaš jednu stranu, o to viac vystrelí tá druhá.
Zmysel singlov
Toto mohla byť kreatívna motivácia, ale kde prišiel prvotný impulz, že už treba urobiť album?
Vznikalo to postupne. Človek ani nevie, ako tie roky ubiehajú a ešte keď bola medzitým pandémia, ktorá nám úplne vymazala dva roky z kalendárov. Ocitli sme sa v roku 2021 alebo 2022 a zistili sme, že je to už sedem rokov od nášho posledného albumu. Je síce pekné vydávať single, ale keď chceme dať fanúšikom aj sami sebe najavo, že to myslíme s hudbou vážne, album je stále pre nás míľnik. Zadefinuješ, že funguješ.
A neberieš to starosvetsky?
Možno áno. Mali sme veľa debát, či vôbec doba praje takýmto albumom. Ja som zistil, že nielen ja, ale aj ľudia okolo nás a médiá ťa berú vážnejšie, keď prídeš s nejakým albumom, ako keď postupne vydávaš single. Lebo v roku 2023 sme vydali prvý singel, bolo okolo toho nejaké haló. Potom sme vydali druhý a haló bolo trošičku menšie. Vydali sme tretí a videl som, ako to vlastne už trošku začína byť jedno. Na to, aby sme teraz zaťali sekeru do dreva, ako sa hovorí, potrebujeme dať najavo, že to myslíme naozaj vážne. Album je zároveň uzatváranie určitej kapitoly, ktorú každý umelec potrebuje. Mať obdobie, uzatvoriť ho, vydať album, držať ho v ruke a tešiť sa z neho. Potom môžeš začať robiť niečo nové.
Lenže celá tá kolekcia je medzi sebou vzájomne odlišná, čiže by vôbec neprekážalo, keby všetky skladby vyšli ako single cez streamovacie platformy. Veľmi ste nemali čo uzatvárať, keďže ste sa len hrali.
Je to tak. Tak sme to aj robili. Prvá polovica albumu vlastne už vyšla ako single. Ale ako som vravel, je veľmi veľký rozdiel, keď vydávaš single samostatne a single ako predzvesť albumu.
Asi je aj finančne výhodnejšie, keď vydávaš iba single.
Je. Máme kapelový fond, kam si z každého koncertu niečo odkladáme. Všetko si riešime sami, nemáme ani vydavateľa ani partnera. Finančne nás to dostávalo v podstate na nulu, ale je to krásny pocit. Pre mňa je to taká hra. Niečo ako Dostihy a stávky. Peniaze, ktoré zarobíme hudbou, nemáme problém otočiť a znovu vraziť do tej hudby, lebo je to hra, v ktorej sme len hráči (smiech). Neviem si predstaviť, že by sme sa mali skladať napríklad na skúšobňu zo svojich peňazí. To by zabolelo.
Nie je po deviatich rokoch odmlky desať skladieb málo?
Ja si myslím, že práve naopak. Tým, že tá doba je taká zrýchlenejšia a ľudia už aj sami rozmýšľajú, či má význam vydávať albumy, alebo nie, je pekné nájsť kompromis. Je to síce dlho hrajúca platňa, ale…
Nie až tak dlho…
Presne to som ti išiel povedať! Má to 36 minút, pustíš si to a od začiatku do konca ťa to baví. Nemáš ani chvíľu pocit, že to je nuda alebo že je tam vata. A keď to skončí, možno máš chuť si to pustiť znova. Už sme raz dokonca taký album vydali. Ten druhý (Play, Pause, Eject z roku 2007, pozn. red.), ktorý mal tiež desať skladieb, 37 minút a spätne som ho tiež považoval za taký svieži. Jasné, je úplne v poriadku, keď sa chce človek vyjadriť na dlhšom formáte, ale v tomto prípade sme chceli niečo také rýchle, úderné a hlavne, nech je to kompaktné.
Čiže keby bolo jedenásť skladieb, už je to preťažené?
Asi nie, ale aj ten vinyl má nejaké obmedzenia. Na jednu stranu sa vojde tuším 23 minút, takže sme boli radi, že sa to nakoniec vošlo.
Nahrávka mala vyjsť ešte v roku 2023, pokiaľ viem.
No, to sú také vyjadrenia, keď si ešte v procese tvorby. Robíš si také svoje deadliny, ktoré si môžeš hocikedy posunúť. Až začiatkom roka 2024 mne osobne došlo, že…
Že si klamal (smiech).
(Smiech) Že som klamal a pokiaľ sa nechcem dostať opäť do tejto pasce, čo treba ešte urobiť, aby tento album vyšiel. Je dobré si to hneď na začiatku povedať, lebo niektoré kroky sa nedajú preskočiť a všetko nejaký čas trvá. Našťastie sme mali tie skladby už v takom štádiu, že sme to vedeli stihnúť už do konca roka a som rád.
Medzi Tektonickou platňou a Ahoj je takmer dekáda. Vnímaš nejaké zmeny na domácej hudobnej scéne za tých desať rokov?
Našťastie tá hudobná scéna, kde sa pohybujeme aj my, nazval by som to nezávislejšia, je veľmi živá. Stále vznikajú nové projekty. Ani nie tak kapely, ale projekty alebo speváčky či producenti. Pre nás je to možno každým rokom stále ťažšie presadiť sa a udržať, lebo sa sem stále tlačia nové veci.
Čiže posolstvo rozhovoru je, aby prestali vznikať, nech môžete ďalej tvoriť?
(Smiech) Posolstvo je, že treba vydržať. Tým, že sme už dlho na scéne a máme za sebou nejaké veci, je aj naša výhoda, že nemusíme začínať od začiatku a presviedčať niekoho, prečo sme my dobrá koncertná kapela. Je to síce pre nás ťažšie, ale zároveň nás to aj motivuje.
Asi máte vďaka tomuto nejakú výzvu v umeleckom živote.
Áno, presne. Myslím si, že je úplne prirodzené, že keď počuješ nejakú nahrávku kapely, ktorá vznikla o dve ulice ďalej a povieš si: "Prečo sme my neprišli s týmto, tak dobre je to napísané a tak dobrý zvuk." V človeku to prirodzene vzbudí zdravú súťaživosť.
Stále to môžete vykradnúť.
My nie sme tá kapela, ktorá vykráda. Na to sú iné.
Čo bolo vlastne dôvodom tých deviatich rokov odmlky?
Ja si myslím, že tam bolo viacero dôvodov. Pre mňa osobne bolo najhlavnejším dôvodom narodenie dieťaťa. Narodil sa mi syn v roku 2016 a ja som sa tomu vedome naplno oddal tie prvé tri roky. Nemal som potrebu robiť niečo iné. Trochu som robil – venoval som sa svojej sólovej tvorbe ako Kasioboy. Vydal som tri skladby aj videoklipy. S kapelou sme koncertovali. Potom bola korona… Dni sa akosi reťazili, z dní boli týždne, neskôr mesiace. Možno sme si aj sami dopriali pauzu.
Žiť trochu ten život.
Áno. Keď sme vydali Ahoj, povedali sme si, že ďalší album nemôžeme robiť deväť rokov. Som zvedavý, ako to bude.
Prečo je taká výrazná zvuková odbočka ako Paradox výmyslov len jedna?
Táto pesnička vznikla počas našej kreatívnej session, keď sme boli asi tri-štyri dni tvoriť nové skladby na chate. Ako som vravel na začiatku, keď vymýšľame pesničky, vždy sa snažíme prísť s niečím pozitívnym. Dajme tomu, že z tej chaty máme štvorhodinový záznam, kde variujeme rôzne motívy. Na niečo sme prišli, potom sme to hrali inak… Máme takýto štvorhodinový súbor, z ktorého sme potom vyberali, čo by sa tak hodilo na tento album. Zo štyroch hodín boli asi tri a pol pozitívne jamovačky a Paradox výmyslov bol jeden jediný takýto. Teda, možno tam boli aj iné, ale tento bol tak výrazný, že to tam svietilo. Viac temna sme v sebe nemali (smiech). Toto bolo jediné také, čo z nás vypadlo, ale vedeli sme už vtedy, že z toho chceme silnú vec.
Ako ste sa zoznámili so SJU?
Celkom vtipne. V apríli 2024 sme mali mať v Prahe koncert s Le Payaco v rámci ich turné Vidíme sa. Na poslednú chvíľu im ochoreli dvaja členovia, takže museli svoju účasť na koncerte zrušiť. My sme nechceli rušiť, lebo sme sa tešili. Narýchlo sme zháňali niekoho, kto by za nich zaskočil. Ja som obvolal asi desať až pätnásť kapiel, ale nebolo ľahké nájsť niekoho, keďže to bolo týždeň alebo dva pred koncertom. Medzi inými som volal kapele Sam Handwich, lebo viem, že oni sídlia v Prahe. Povedali, že my síce nemôžeme, ale je tu taká speváčka SJU, s ktorou sme kamoši a skús ju.
Zhodou okolností jej v ten týždeň vychádzal singel Chocolate. Pustil som si ho a povedal som si, že wow, to je fakt dobré. Volal som jej, či by mohla a ona bola rada, lebo to bol jej prvý koncert v Prahe, keďže bola ešte na začiatku svojej kariéry. Dohodli sme sa. Úplne si pamätám, že sme prišli do Rock Café, začali sme nosiť veci a ona tam po tej šatni tak chodila sprava doľava. Pozerali sme na ňu, že toto je týpkyňa, nielen taká hocijaká speváčka. Od začiatku bolo jasné, že je v nej niečo špeci, čo nás oslovilo a hneď sme si naskočili na vlnu srandičiek a dobrého humoru.
Rozhovor s týpkyňou: Jej klobúky nosí McCartney aj will.i.am, s hudbou precestovala Európu. Spoznajte slovenský objav SJU
A s Val, ktorú máte na Šťastí?
To bolo také pragmatické riešenie. Chceli sme do pesničky Šťastie, ktorá má taký gospelový nádych, dostať trošku iný prejav, než má Slivka. Je super, ale je charakteristický naivitou či dievčenskosťou a my sme chceli do skladby niečo ženskejšie, černošské. Hneď som si spomenul na Valentínu Vlkovú, ktorá disponuje hlasom. Preráža všetky steny! Má veľmi pekné zafarbenie hlasu a dokáže s tým pracovať.
Od Ahoj je stálym členom Pudingu Pani Elvisovej aj Isobutane. Prečo až teraz?
Sem-tam s nami vystupovával ako gitarista. Hlavne kvôli tomu, že naša kapela vznikala na gitarových základoch a vždy je aj v pesničkách prítomná živá gitara. Keďže som primárne klávesák, museli sme gitary dávať do počítača. Nebol som z toho až taký nadšený, lebo si myslím, že gitary by mali znieť naživo. To je ich sila. Na tomto albume nám Iso nahrával klávesy aj gitary do asi šiestich-siedmich pesničiek. Niekedy sa stretávame aj ako kamoši. V prvom rade sme kamaráti a popri tom nám pomáha s gitarami. Na jednej skúške nám povedal, že sa rozhodol dať všetky svoje bočné projekty bokom a pridal by sa k Pudingu Pani Elvisovej, ak by sme chceli. Ohromne nás to potešilo, ale nesplnil to, lebo teraz hráva s Erikou Rein a Kriss Krim. Našťastie sa nám podarilo zladiť kalendáre a celé turné s nami odohral. Bude aj na jarnom.
Hoci tvrdíš, že PPE stojí na gitare, ja mám pocit, že čoraz viac sa do popredia predierajú hlavne syntetizátory. Máte sa kam s takouto hudbou posúvať?
Myslím si, že práve pri syntetizátoroch sú tie možnosti oveľa širšie. Mne sa ten zvuk gitár postupom času zlial dokopy a omrzel ma. Sám som časom prestal počúvať gitarovú hudbu a zistil som, že to, čo počúvam, je viac založené na klávesoch, samploch, počítačoch, atď. Neznamená to, že som gitary úplne odsúdil, napríklad teraz ma veľmi baví kapela Fontaines D.C., ktorá mi vrátila naspäť nadšenie z gitarovej hudby. Stále mám však pocit, že to, čo sa mi na hudbe najviac páči, sa dá najlepšie vyjadriť klávesami.
Pýtam sa aj preto, lebo Space taxi mi pripomenulo Ďobkanie, a to zas soundtrack k 8-bitovým počítačovým hrám. Chcel si niekedy niečo takéto robiť?
Raz som niečo také robil. Nebola to hudba k počítačovej hre, ale skôr zvuky. V tom som sa cítil doma a myslím si, že tá hra ešte doteraz funguje. Zistil som však, že nie som dobrý tvorca, pokiaľ ide o zadania. Jednak ma to po chvíli prestane baviť, a tiež je pre mňa hudba práve tým únikom od práce. Najradšej mám na hudbe tú voľnosť, takže robiť na zákazky ma neláka.
Tak to potiahnime ešte do extrémov: vieš si predstaviť, že by ste mali symfonickú verziu skladieb? Zostal by v takomto prípade ten zábavný a vzletný element vašej tvorby?
Ja by som si veľmi rád vypočul verzie, kde by namiesto klávesov všetko hrali živé nástroje – sláčikové kvarteto, dychy, atď. Len toto je už tak prevarený nápad, že týmto smerom ani nebudeme uvažovať. Skoro všetci majú symfonickú verziu a už to nie je ani zaujímavé počúvať. Stále ma viac baví modulácia syntetizátorových zvukov. Puding Pani Elvisovej som vždy vnímal ako niečo syntetické…
Čiže Puding Pani Elvisovej je plný éčok (smiech).
(Smiech) Áno, ale nieže to dáš do titulku teraz.
Nechcem rozdúchavať vášne medzi východnou a západnou časťou Slovenska, ale pri skladbe Čau som sa tiež zamyslel, že ste už celkom domestifikovaní východniari, keď spievate o Novej Cvernovke a autách na Šancovej. Nevyčítajú vám vaši prví fanúšikovia, že ste sa zapredali "prehnitému západu"?
Kiežby nám to vyčítali. Bol by som najradšej, keby sa začali ozývať. Takto to nefunguje. Naša scéna je tak malá, že tu je každému všetko jedno. Nikto to tak pozorne nevníma až na pár ľudí ako ty. Otázka je, že ako to my vnímame, ale už vyše dvadsať rokov bývame v Bratislave. Už by bolo umelé spievať o tom, aké to bolo v Košiciach.
Bonusová otázka: čo vám dávajú na východe do vody? Mám pocit, že východniarski umelci sú oveľa bezprostrednejší ako západniarski.
Ja neviem, ale stále to tak je. Napríklad, minule som bol v našom obľúbenom košickom podniku Pokoj. Bol som tam so svojou ženou. Ja som si chcel dať pivko a ona si chcela dať víno. Spýtal som sa, aké majú. "Výborné!" odpovedala čašníčka. To je presne odpoveď, ktorú v Bratislave nedostaneš, lebo bude obsluha príliš profesionálna. Na východe stále prevažuje ľudskosť nad profesionalitou. Podľa mňa toto je cítiť aj v tej hudbe. Je to živšie a ľudia majú potrebu sa zbližovať a nie hneď sa predávať, kto som a čo som dosiahol. Na druhej strane, ja som si tu už tak zvykol, že si neviem predstaviť presťahovať sa naspäť.
Autor: Marek Majzon