Tomáš Klus sa len pred nedávnom predstavil v Bratislave na takmer tri hodiny trvajúcom koncerte. 26-ročný interpret, ktorý sa aktívne venuje hudbe i divadlu, by sa sám označil za hrajúceho speváka, no v rozhovore pre Hudba.sk sa priznal aj k ďalšej zo svojich vášní - k písaniu poviedok.
V prvom rade sme sa chceli poctivo venovať práci, ktorú sme mali u nás v Čechách. Úprimne sa ale musím priznať, že sme sa dlhú dobu nedokázali odvážiť ísť hrať na Slovensko. Z nejakého dôvodu sme neboli príliš presvedčení o tom, že by o to niekto stál, no napokon nás zaplavili žiadosti od fanúšikov, ktoré to prelomili. O to viac nás to teší, pretože sa nikam nepcháme – práve naopak, boli sme vyzvaní a to je pre mňa veľká česť.
Koncert sa vypredal relatívne rýchlo, takže 21. júna bol pridaný ďalší. Nerozmýšľal si aj o prípadnom slovenskom turné?
Na jeseň plánujeme šnúru po kultúrnych domoch v Čechách, v rámci ktorej by sme mali v októbri odohrať desať koncertov aj na Slovensku. Zatiaľ však rozmýšľame akým spôsobom ich budeme realizovať, keďže naše vystúpenia sú až nevkusne dlhé. Ak si dobre spomínam, naposledy sme sa ustálili na nejakých troch hodinách čistého času, čo je naozaj už len pre tých najväčších fanúšikov. Ak by sme si k sebe pribrali ešte nejakého ďalšieho interpreta, tak by sme z toho mali taký mini-festival. (smiech) Snáď ale na to slovenské publikum bude ochotné pristúpiť, no pre každý prípad budeme nechávať v sálach rozsvietené, aby si každý mohol odskočiť na toaletu, pivo, prípadne domov...
Už sa stalo, že niekto odišiel a nevrátil sa?
Zatiaľ, chvalabohu, nie. Ľudia samozrejme chodia na toaletu, čo sa dá vtipne okomentovať, ale domov ešte neodišiel nikto. Chvíľu sme uvažovali aj nad tým, že vyhlásime oficiálnu "cikpauzu", ale to by s najväčšou pravdepodobnosťou úplne zabilo atmosféru. Ak by som ju mal po dvadsiatich minútach navodzovať znova, tak to by som radšej začal nový koncert.
Tomáš Klus - Přičichnutí alergikovo
Myslíš si, že pre českých interpretov je ťažké presadiť sa na Slovensku?
Problémom je, ak chce Slovák preraziť v Čechách. Viem to, pretože moja manažérka sa o to pokúšala spoločne s Petrom Cmorikom, avšak neúspešne. Takže nejaký problém tam je, ale neviem v čom. Podľa mňa je slovenská scéna omnoho progresívnejšia ako tá česká. Nemám nič proti našej starej garde, ale vy tu máte viac mladých ľudí, ktorí prinášajú čerstvý vietor. Možno to je práve ten problém – ak sa Čechom nechce čítať knihy po slovensky, tak s hudbou to môže byť podobné a pritom je to obrovská škoda.
Ty sa teda považuješ skôr za Čecha alebo Čechoslováka?
Do svojich šiestich rokov som žil ako Čechoslovák a stále sa ním cítim byť. Príde mi strašne ľúto deliť niečo, čo je už aj tak malé. Najhoršie je, že české deti tým slovenským pomaly prestávajú rozumieť a slovenčina je pritom taký nádherný jazyk. Strašne si však vážim, že ste k nám stále srdeční a že ste sa na nás ešte nevysrali...
Takže sa ti zdá, že sa Česi na Slovákov už "vysrali"?
Vysrali tým, že odstrihli slovenčinu ako jazyk. Slovák si prečíta českú knižku a pozrie český film. Čech je na to lenivý.
Keď sme pri tom, angažoval si sa v kampani Vyměňte politiky – myslíš, že aj v tomto prípade boli Česi príliš leniví na nejakú zmenu?
Paradoxne to zabralo – naši politici vymenení boli a ľudia sa naučili aj krúžkovať, čo je dobré. Mám však skôr strach z toho, že to opäť skĺzne do starých koľají. Konkrétne hovorím o strane Věci veřejné, do ktorej boli vkladané veľké nádeje a z ktorej sa vykľul naozaj veľký problém. Ja sa však snažím raziť heslo, že človek musí byť trpezlivý a nelaxný. Apatia je u nás smutnou realitou – Čech sa radšej na všetko vykašle, než by sa tým mal zaoberať. Samozrejme to ľudia preberajú v krčmách pri pive, ale to nič nevyrieši.
Len pred nedávnom bol v Prahe obrovský protest, na ktorom sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí, no mnohí ani nevedeli prečo. V jednom momente sa tam začalo dokonca štrngať kľúčmi, čo mi prišlo už úplne zmätočné. V prvom rade by sme si ako národ mali ujasniť čo chceme a ako to chceme. Na druhú stranu si však myslím, že nám pomaly začína svitať na lepšie časy – vzniká veľké množstvo občianskych iniciatív a ak sa tie zjednotia a budú bojovať za spoločnú vec, pohne sa to tým správnym smerom.
Hlásiš sa otvorene k nejakému politickému presvedčeniu?
K tolerancii. Príde mi neadekvátne, aby akákoľvek verejne známa osobnosť priamo propagovala nejakú politickú stranu, ak s ňou nie je úplne stotožnená. Rovnako mi nie je sympatické, ak niekto za určitý obnos peňazí tvrdí, že táto strana je skvelá a pritom tomu ani sám neverí. Som pravidelný volič jednej konkrétnej strany, ale nepotrebujem o tom hovoriť verejne. Je to iba na mojom svedomí a nechcem ovplyvňovať iných a hovoriť im – ak budeš voliť túto stranu, budeš lepším človekom.
Takže na míting by si hrať nešiel...
Určite nie. Dokonca som bol oslovený, aby som hral na tom proteste v Prahe, ale to je mi proti srsti. Nechcem sa stavať do pozície hrdinu alebo kazateľa – na to som ešte mladý a hlúpy. Zároveň však nie som za to, aby sa umelci úplne stránili politiky, lebo oni sú tí, vďaka ktorým môže vznikať verejná diskusia.
Tomáš Klus - Pocity
Si držiteľom Slavíka, Anděla a Žebříku. Viackrát si sa vyjadril, že českí interpreti sa k týmto oceneniam stavajú s dešpektom. Čím to podľa teba je spôsobené?
Existujú dve slová, ktoré nenávidím – korupcia a komercia. V momente, keď je niekto označený za komerčného umelca, je to chápané ako negatívna nálepka. Tomu jednoducho nerozumiem. Ak niekto začne robiť hudbu, divadlo alebo čokoľvek iné, tak verím, že to robí preto, že ho to baví a že to chce robiť pre ľudí. Ja robím hudbu, ktorá sa mi páči a ktorú ma baví robiť. Z nejakého dôvodu sa však páči veľkému množstvo ľudí, a preto som dostal nálepku "komerčný umelec". Nepamätám sa na okamih, kedy by som s komerčným zámerom písal pieseň... Vo všetkých sférach však existujú neprajníci, ktorí budú iba kritizovať, no nepovedia ako to spraviť dobre alebo aspoň lepšie.
Aj to bol dôvod, prečo som pred rokom vzal ponuku na moderovanie Anděla. Zaujímalo ma, ako to funguje v zákulisí a či je pravda to, čo sa hovorí o rôznych manipuláciách a zákulisných ťahoch. Uvidel som veci, ktoré sa mi nepáčili, ale uvidel som aj veci, ktoré boli veľmi dobré. Urobil som teda krok vpred a rozšíril si svoje obzory. Veď predsa, hudba je len jedna. Nezabíjajme ju tým, že budeme medzi sebou vyvražďovať žánre. Udeľme jedno celohudobné ocenenie, ale také, ktoré bude mať váhu. Týmto štiepením iba zabíjame to, čo všetci milujeme – teda aspoň tvrdíme, že milujeme. Hudbu.
V jednom rozhovore si sa vyjadril, že si najviac ceníš Anděla – je to teda tým, že si mal možnosť nahliadnuť aj do zákulisia?
Všetky ceny, ktoré mám, si vážim. Je mi jedno, či sú za hlasy poslucháčov, divákov alebo "odbornej poroty". Majú pre mňa rovnakú hodnotu, pretože sú to artefakty, na ktoré sa práši a vďaka ktorým vidím ako starnem a vyvíjam sa. Najkrajším ocenením však pre mňa je, keď mi príde SMS-ka od mojej manažérky, že som vypredal koncert. To je ďaleko nad všetky ceny. Samozrejme si ľudí, ktorí mi posielajú hlasy, obetujú svoj čas a aj istý finančný obnos vážim – no na koncerte mi venujú celý večer a sú tam aj fyzicky prítomní.
Keď sme pri tom – väčšina tvojich koncertov je na sedenie. Bolo to vyslovene tvoje prianie?
Skôr to vyplynulo zo situácie. Minulú jeseň sme mali turné po kluboch, kde sa tancovalo, pilo a bolo to veselé. Nedávno sme však vydali album Racek, ktorý je úzko spojený s divadlom, a tak sme sa rozhodli pre divadelné turné. Osobne ma to prostredie veľmi baví – človek akoby na javisku nadväzoval na osudy príbehov, ktoré sa tam odohrávali v minulosti. Genius loci toho miesta je proste magický, aj keď si niekto myslí, že je to bláznovstvo. Z povahy toho priestoru teda priamo vyplýva, že všetky koncerty boli na sedenie.
Myslíš, že keď ľudia sedia, vnímajú tvoje piesne inak?
Určite áno. Ak je priestor na státie – ľudia sa chcú skôr vytancovať. Samozrejme mi dávajú obrovské množstvo energie, no je to na úkor toho, že niektoré texty nevyniknú tak, ako by mohli. Myslím si, že je dobré to kombinovať, a preto sme sa rozhodli ísť jesenné turné po kultúrnych domoch, ktoré majú balkóny. Hore bude miesto na sedenie a dole zas na tancovanie. Inými slovami sme populisti a chceme vyhovieť všetkým. (smiech)
Spomínal si Racka, pripravuješ nejaký nový materiál?
Teraz sa plne sústredím na letné festivaly, na ktorých ma strašne baví hrať. Skôr teda kreatívne odpočívam, no musím sa priznať, že som si nakúpil nové nástroje, keďže by som sa chcel hudobne posunúť niekam inam a trošku možno aj "sprogresivnieť". Nie pritvrdiť, ale urobiť moje skladby farebnejšie. Na pripravovanom turné by som napríklad rád vystúpil s celou kapelou, v rámci ktorej bude aj kontrabas, nejaké elektronické hračičky a podobne...
Takže sa posúvaš do elektroniky?
V podstate – hlavne ma baví experimentovať. Dokonca som si pred nedávnom kúpil Kaossilator a Kaoss Pad, čo sú síce mašinky určené predovšetkým pre tanečnú scénu, ale dá sa s nimi pracovať aj inak. Svojím spôsobom ma baví kombinácia surového folku, respektíve zvuku obyčajnej gitary, s ľahkou elektronikou. Chcel by som nájsť únosnú mieru, v rámci ktorej by to bolo aspoň zaujímavé – ak by to teda nebolo pekné. (smiech)
Tomáš Klus - Sibyla
Pôvodne si robil päťboj a teraz sa venuješ akémusi trojboju – hudba, divadlo a film. Zvažuješ aktuálne nejaké ponuky zo sféry divadla či filmu?
Ponúk je dosť, ale osobne som toho názoru, že veci by sa vždy mali robiť naplno. V súčasnosti mám na pláne také množstvo koncertov, že by som skúšky a predstavenia v divadle, poprípade natáčanie, nemohol robiť poctivo. Nepotrebujem byť za každú cenu všade.
V jednom rozhovore si spomínal, že z päťboju ti najmenej šla streľba. V ktorej disciplíne z tohto "trojboju" máš ešte rezervy?
V podstate nevynikám vôbec v ničom. (smiech) Skôr by som povedal, že mám obrovské šťastie, a to je tiež dôležité.
Označil by si sa teda za spievajúceho herca alebo za hrajúceho speváka?
Skôr som hrajúci spevák. Divadlo milujem a moje koncerty sú aj kvôli tomu tak trochu postavené na improvizácii. Ak nás teda napadne, že by sme si mohli zahrať nejakú scénku, tak to skúsime a uvidíme, čo z toho vznikne.
To už je len krok k divadelnej hudbe...
To by stálo za zváženie. Mám však skôr nutkanie založiť niečo ako divadelný súbor, ktorý by fungoval na báze nadšenectva. Na súčasnej českej divadelnej scéne chýbajú predstavenia, ktoré by boli konkrétne a do istej miery komentovali aktuálne politické dianie. Takéto divadlo musí byť do veľkej miery postavené na improvizácii, a preto mi príde zbytočné skúšať staré predstavenia, ktoré sa už nestíhajú adaptovať rýchlemu tempu tejto doby. Práve kvôli nej sa ľudia odnaučili chodiť do divadla. Nemajú už čas a chuť premýšľať. Ak napokon aj idú, tak je to predstavenie typu "Ordinácia v ružovej záhrade". Osobne proti tomu nič nemám – uznávam, že divadlo by malo byť buď zábava alebo zrkadlo spoločnosti. Skôr ma štvú predstavenia, ktoré sa hrajú na niečo pseudo-intelektuálne a nie sú ani jedno, ani druhé.
Svojho času si sa venoval aj písaniu poviedok – pracuješ na niečom novom?
Teraz som vlastne prestal písať pesničky a píšem krátke poviedky. Možno ani nikdy nevyjdú, ale je to pre mňa únik. Jedna z najnovších, ktorá sa volá Chudák, hovorí o človeku, ktorý ma život úplne na nič a začne vraždiť ľudí, pretože mu nič iného ani nezostáva. Nechcem, aby to vyznelo zle – ale keď píšem, cítim sa ako Boh, ktorý ovplyvňuje dianie okolo konkrétnej postavy. Myslím si, že ak má človek vo svojom živote pocit menejcennosti, mal by začať písať knihu a stať sa takýmto vládcom svojej vlastnej postavy. Ak by si všetci tí agresívni svalnatí borci sadli večer ku knižke, ktorú sami píšu, razantne by ubudlo násilia, a to nielen na futbalových štadiónoch...
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Marianna Mihálkinová (archív Hudba.sk)
Súvisiaci interpreti: Tomáš Klus
