V roku 2011 odohrali na Pohode prvý spoločný koncert po päťročnej prestávke. Vlani svoj návrat potvrdili ďalšími koncertami a tento rok v júli vydaním prvého singla po ôsmich rokoch - Kone. Svoje doterajšie účinkovanie na scéne uzatvárajú výberovkou Jukebox a v roku 2014 sa s novým albumom začne písať nová éra skupiny Le Payaco.
Prečo ste sa rozhodli spraviť výberovku?
Tomáš: Vydavateľstvo Pavian Records nám pred dvoma rokmi vydalo reedíciu debutového albumu. Vyšiel ako dvoj-CD - jednak samotný album (Le Payaco, 1999, pozn. autora) a na druhom CD nevydané pesničky, ktoré sme vtedy na prvý album nezaradili. Neskôr nás vydavateľ oslovil, či by sme nemali chuť spraviť aj výberovku a nám sa ten nápad celkom pozdával.
Juraj: Tá ponuka nám naozaj dobre padla, bolo to ideálne načasovanie. V tom období sme spolu začať opäť hrať a tvoriť, a tým pádom keď prišiel návrh na vydanie výberovky, tak sme si povedali, že je to super, môžeme urobiť takú rekapituláciu za našou starou tvorbou, môžeme uzavrieť istú kapitolu našej hudby a našich vzťahov a môžeme sa pustiť do novej práce.
Podľa čoho ste vyberali pesničky? Tomáš spomínal, že Jukebox nadväzuje na reedíciu debutu - je to dôvod, prečo je na výberovke menej pesničiek z neho? Chýbajú napríklad skladby ako Intelektuál alebo Pes priateľ môj, ktoré sú obľúbené u fanúšikov aj na vašich koncertoch...
Juraj: Tých možných kombinácií bolo veľa, mali sme s tým naozaj veľa práce, aby sme našu tvorbu predstavili čo najlepšie a najreprezentatívnejšie. Myslím, že to trvalo aj mesiac, kým sme sa dohodli na finálnej dramaturgii.
Tomáš: Naša tvorba je žánrovo pestrá a každý album má svoj charakteristický zvuk, keďže sme pracovali v rôznych štúdiách s inými zvukármi a v rôznych časových odstupoch. Hľadali sme polohu, ktorá by znela kompaktne, ale pôsobila aj ako náhodný výber z jukeboxu. Nechceli sme vynechať známe "swingovačky" ako Dobrý večer priatelia, alebo Sadni si mi na kolená, ale ani psychedelické polohy ako Na drevenom koni a Kávu alebo čaj. Nakoniec sme to spravili tak, že sme medzi rádiové single primiešali skladby, ktoré ľudia nepoznajú ani z koncertov. Niektoré sme nikdy naživo nehrávali, možno sme si ich šetrili až na teraz. (smiech)
Juraj: Áno, sú tam aj skladby, ktoré máme veľmi radi, ale nikdy sa nejak neprepracovali do širšieho povedomia. Bola to veľká alchýmia namiešať tú správnu konzistenciu, ale ja pri počúvaní tej výberovky mám veľmi odľahčený a príjemný pocit, takže ja myslím, že sa nám to podarilo.
Čiže je to skôr také vaše vlastné Best of, nie je to postavené na najväčších hitoch ako ich vnímajú poslucháči.
Tomáš: Áno, napríklad aj David Bowie si jednu z bestofiek zostavil sám. Vybral pár zásadných hitov, ale sú tam aj skladby, ktoré nepatria k jeho najznámejším. Patria však k jeho obľúbeným. My sme sa na tomto výbere nakoniec zhodli a výsledok podľa mňa stojí za vypočutie.
Zaujímavé je aj zoradenie pesničiek - nejde o nejakú chronológiu podľa vydania, ale asi ste sa snažili, aby to nejak hudobne alebo tematicky plynulo...
Juraj: Áno, najdôležitejší bol ten pocit.
Tomáš: Chceli sme vyvolať trochu pocit randomu, ak navolíš v jukeboxe niekoľko pesničiek, tak ti ich častokrát svojvoľne premieša.
Zdroj: Jozef KoháryPočúvanie z vinylu mení človeku pohľad na hudbu
Vaše albumy boli pôvodne vydané na rôznych labeloch a spomínal si, že boli nahrávané v rôznych štúdiách. Čiže tam boli určite aj veľké zvukové výkyvy. Pre tento album ste to nejak nanovo mastrovali?
Tomáš: Áno, nahrávky nanovo remastroval Radoslav Košvanec, s ktorým spolupracujem už nejaký čas. Upravuje piesne tak, aby dobre zneli na vinyle. Medzi CD mastrom a vinylovým mastrom je veľký rozdiel. Je to citlivá práca a nie jednoduchá. Musel nájsť Jukeboxu správny zvuk, a pritom uchovať pesničkám ich pôvodnú farbu. Vinylová platňa má navyše charakteristiku veľmi dynamického nosiča.
Juraj: Ten vinyl nám v nahrávkach odokryl veci, na ktoré sme už aj zabudli. Taká zaujímavosť je, že napríklad v skladbe Sadni si mi na kolená sme objavili drobnú basovú chybu, ktorá sa ukázala až pri vinylovom mastri. Čiže naozaj je to iné počúvanie ako z toho CDčka.
Vnímate zvýšený dopyt na vydávanie slovenských vinylov alebo ste to spravili skôr pre vlastné potešenie?
Tomáš: Milujem zvuk vinylovej platne, všetko, čo ma osloví zháňam už dlhé roky len na vinyloch. Môj prvý sólový album vyšiel na vinyle pred šiestimi rokmi. Mám radosť, že aj mnohé kapely ako Billy Barman, Živé kvety, Swan Bride, Bad Karma Boy, Para, alebo Richard Müller či Peter Lipa vydávajú na vinyloch. Pre mňa to nie je trendové, ak máš rád kvalitný zvuk a vôňu papiera, tak inú možnosť nepoznám. MP3ka je ako kino rip a CDčko nie je ani polovica z kvality vinylovej platne. To je ďalší rozmer, ktorý by sme radi preniesli medzi ľudí, ktorí majú k hudbe vzťah, ale s platňami nemajú skúsenosti. Bolo by fajn, keby si zohnali gramce, je to naozaj tak veľký rozdiel.
Podľa mňa to ale nie je len o tom nosiči ale aj o aparatúre, cez ktorú ľudia hudbu počúvajú. Je jasné, že MP3 prehrávač a lacné slúchadlá sprostredkujú len slabý odvar tej hudby, no pokiaľ si predstavím tú investíciu do gramofónu a kvalitného soundsystému, tak na to asi mladí ľudia nemajú ani peniaze.
Tomáš: Pokiaľ máš chuť objaviť nový rozmer počúvania hudby, tak to nie je až taká veľká investícia. Do dvoch stoviek si cez ebay poskladáš slušný audiosystém. Hudba z vinylu je úplne nová skúsenosť. Som presvedčený, že počúvanie muziky z vinylu mení v človeku pohľad na hudbu. Je to rituál, ktorý hudbe venuješ, je to čas, ktorý venuješ sebe a chvíli, pre ktorú hudbu starostlivo vyberáš. Je to romantika, krása, šťastie. Hudba v takej chvíli dokáže liečiť. Učíš sa vnímať cez dušu. Napríklad Neil Young hovorí o novej svetovej revolúcii bez hudby na CD a MP3, ktorej dôsledkom by napríklad mohlo byť to, že by v ľuďoch explodoval súcit a láska...
Juraj: V podstate celosvetový trend je taký, že je taká renesancia vinylu...
Áno, tento rok je už teraz najväčší predaj vinylových platní od roku 2003.
Juraj: My sa z toho veľmi tešíme, lebo sme boli trošku smutní z toho, kam sa tie nosiče uberajú. Ja MP3ky považujem za pohodlné šírenie muziky, to je fajn, ale keď chce niekto naozaj kvalitný zvuk, tak je to práve vinyl a analógový záznam. Ten súčasný rastúci trend tomu dáva za pravdu a my sme naozaj radi, lebo odkedy sa poznáme, tak počúvame vinyly, kde sa dá. Vydavateľstvá sa vracajú k ich vydávaniu a to je super, aj my sa snažíme to trochu spropagovať medzi našimi fanúšikmi.
(Filozofické okienko) Padlo slovíčko rituál, ktoré je možno ešte zásadnejšie ako samotná kvalita zvuku. Už len pustiť si platňu znamená naladenie sa na samotný zážitok z počúvania. Pri počúvaní MP3 toto chýba...
Tomáš: Áno, je to podobné ako s knihami, keď ich máš v poličke, môžeš ich kedykoľvek vytiahnuť, prelistovať, utrieť na nich prach, požičať, darovať. Sú voňavé a ozajstné. Majú tvar a váhu.
Juraj: A vlastne aj s fotografiami, dnes si z dovolenky donesieš 1000-2000 fotografií a už sa k nim možno ani nedostaneš tak ako kedysi, keď si si 30 fotiek doniesol na filme, dal si ich vyvolať a mal si ich v albume, kde si si ich pozeral a vracali sa spomienky. Dnes je také kvantum digitálnych dát, že častokrát sa úplne stratia súvislosti.
Tomáš: Ľudia sú vybičovaní rýchlosťou a nárokmi, ktoré sa na nás lejú z každej strany. Aby sa necítili osamelo, potrebujú každú chvíľu niečo s niekým zdieľať, a pritom zabúdajú na seba, na svoj krátky život. Ticho sa pre mnohých stáva neznesiteľným hlukom.
Juraj: Ešte aby som to uzavrel, tak nové digitálne médiá, internet a zdieľanie, to je všetko super a je to výborná pomôcka na propagáciu našej hudby aj nás samých. Ale často sa zabúda na intímnosť tej chvíle a práve vinyl dáva takú príležitosť sadnúť si a vychutnať si hudbu v tej najlepšej kvalite.
V akom náklade ste vydali tento vinyl?
Tomáš: Náklad je 250 kusov.
Juraj: 250-tisíc kusov! (smiech)
Tomáš: Máme radi veci, ktoré sú v obmedzenom náklade. Prvé vydanie navždy ostáva prvým. Zo zberateľského hľadiska to bude časom najzaujímavejšie vydanie.
Nový album vyjde na jar
Vyjadrili ste sa, že týmto uzatvárate nejakú kapitolu a prežívate tvorivé obdobie. Ako to vyzerá s prípravou albumu?
Juraj: Asi pred dvoma mesiacmi sme si naordinovali, že budeme mať každý týždeň skúšky, na ktorých budeme tvoriví a budeme na ne nosiť nový materiál, čo sa nám zatiaľ darí. Takže sme si na koniec novembra zabookovali štúdio a už niet cesty späť. Materiál sa nám zhromažďuje a máme z toho veľmi dobrý pocit. Je to, ako keby sme po rokoch otvorili krabicu našej hudby.
Tomáš: Po každom stretnutí, ktoré trvá štyri až päť hodín, sa vraciame s tromi takmer hotovými pesničkami. Niečo také som nezažil už veľmi dlho, možno niekedy v začiatkoch Le Payaco.
Prestávka vám teda pomohla.
Pomohla neskutočne.
Tieto nové pesničky vznikajú teraz odkedy ste sa dali opäť dokopy alebo je tam aj niečo, čo bolo odložené už predtým?
Tomáš: Všetko je nový materiál. Prinesieme na Kolibu čerstvé akordy, melódie, predstavy a spoločne pesničku dotiahneme do konca. Najstaršia pesnička sa začala rysovať v septembri. Snažíme sa toho urobiť čo najviac, nech máme z čoho vyberať.
Čiže album vydáte na budúci rok?
Juraj: Budúci rok na jar.
Tomáš: Apríl-máj.
Ten tvorivý boom sa týka hudby alebo už rovno vznikajú aj texty?
Tomáš: Hovoríme o hudbe a melódiách, na ktoré budeme písať texty. Tak sme nastavení, dokážeme takto rýchlo pracovať.
Zatiaľ poslednou vašou novinkou je pesnička Kone, tú ste však zaradili ešte na výberovku.
Tomáš: Áno, tam je jej miesto. Na albume bude iba nový materiál. Chceli by sme, aby ten album bol kompaktnejší, pieseň Kone by určite trčala.
Čiže bude to asi pomalšie, Kone sú dosť nárez…
Tomáš: Bol by som radšej, keby bol album pomalší (smiech).
Juraj: Máme už celkom jasnú predstavu o zvuku a aranžmáne, nakoľko by sme chceli väčšinu skladieb hrať aj na koncertoch. V tomto sme podľa mňa aj trošku dospeli ako kapela. Kedysi keď sme boli v štúdiu, tak to bola pre nás taká udalosť, že sme si hovorili, že musíme využiť každú sekundu v štúdiu a nahrať kde-tu šejker, kde-tu trúbku, kde-tu sláky...
Tomáš: Keď si niekto vymyslel nejaký bizarný nástroj, tak sme hneď volali kamarátom, ktorí ho mali, a chceli sme to vyskúšať. Fungovali sme systémom pokus-omyl, dnes to už takto asi nebude. Ale experimentovaniu sa nedá nevyhnúť. Je tvorivé a dobrodružné.
Juraj: Vtedy to bola taká vzácnosť, takže ja som si na prvé naše nahrávanie zobral do štúdia všetky perkusie a mám pocit, že všetky som aj použil. Tomáš zobral všetky gitary a všetky nahral...
Tomáš: A od všetkých kamarátov som mal požičaných 39 efektov, ktoré som všetky pozapájal a štyria sme nad nimi sedeli a rukami-nohami každý stláčal nejaký iný... Čo nehovorím, že sa nemôže zopakovať. (smiech)
Naše pesničky prichádzajú z najhlbšieho vnútra
Pesnička Kone je taký antihit, v slovenskom éteri kvôli svojej "punkovosti" asi nemohla mať úspech. Myslíte, že na novom albume bude niečo, čo by zapadalo do formátu komerčných rádií? Predpokladám, že netvoríte prvoplánovo s takým zámerom, myslím, že ani Lavagance alebo Hex takto netvoria, no napriek tomu majú pesničky, ktoré sa tento rok stali najhranejšími. Podľa mňa aj vy by ste takú vedeli spraviť, keby ste chceli. V rádiách chýbajú kvalitné veci od kvalitných slovenských kapiel.
Juraj: Ja by som sa tohto nebál, my určite vieme urobiť rádiovú vec. Kone sme ale poňali tak, že keď ideme po ôsmich rokoch niečo nahrať spolu, nemalo by to byť podmienené tým, že to musí fungovať v rádiách. Jednoducho sme nahrali to, čo sa nám dobre hralo a za tým si stojíme.
Tomáš: Určite sme schopní zložiť pesničku, ktorá by sa dostala aj do komerčných rádií, veď sme takých niekoľko už napísali. Kone sme nahrali, lebo sa nám páči. Sme rock'n'rollová kapela a vždy sme aj boli. Rádio_FM ju hráva často, ale to je iné rádio ako ostatné.
Nepatrí však medzi najpočúvanejšie rádiá, napriek svojej kvalite má pomerne úzky okruh poslucháčov. Pre kapelu, ktorá sa chce živiť hudbou, je asi lepšie, keď sa jej hudba dostane k čo najviac ľuďom.
Tomáš: Iste, ale určite s týmto nechceme nejak kalkulovať. Pesničky vznikajú všetky rovnako. Prichádzajú z najhlbšieho vnútra a ty nikdy nevieš, aký osud ktorú čaká. Ak sa z niektorej z nich stane hit, tak sa z toho budeme všetci tešiť. Možno sa stane zázrak, kto vie? Za posledných desať rokov sa toho naozaj veľa zmenilo...
O tomto sme sa rozprávali aj s Janou Kirschner. Pred 10-15 rokmi v podstate všetky rádiá fungovali tak, ako teraz Rádio_FM, že sa tešili, keď sa objavilo niečo nové. Bol veľký dopyt po slovenskej hudbe a dramaturgovia neboli obmedzovaní marketingovým formátom rádia.
Juraj: Ja si myslím, že naše pesničky majú potenciál stať sa hitmi. To sme si overili aj v minulosti, ale nikdy sme to nejak programovo nerobili. Je to tak špecifická vec, že ja by som si netrúfal súdiť žiadnu zo skladieb, trošku to cítiš, ale hit ti urobia vo finále ľudia a ty to neoplyvníš.
Tomáš: Sú aj kapely, ktoré nemajú a ani vtedy nemali pesničky v rádiách, a majú vypredané koncerty, kde ľudia s nimi odspievajú celý koncert... A z toho kapela môže krásne prežiť. Rádiá ti môžu veľmi pomôcť, ale pokiaľ nie si v áčkovej rotácii po celý rok, tak to až tak nepocítiš.
Vy sa živíte hudbou? Dá sa to? Martin Stempel je zrejme v robote teraz, uňho viem, že robí aj niečo iné.
Juraj: Ja mám reklamnú agentúru a Tomáš sa živí hudbou.
Tomáš: Hudbu milujem. Stále ma baví písať pesničky, koncertovať, nahrávať, produkovať. Som naplnený, ak môžem pracovať slobodne. Ale ozajstné šťastie je, že môžem tráviť veľa času s mojou malou dcérkou a manželkou. Ony sú pre mňa najdôležitejšie. Aj keď nie sme ani z ďaleka za vodou, žijeme ako rodina, sme zdraví, a všetko ostatné je bonus.
Zdroj: Jakub FabiánOd tých 90. rokov, kedy ste začínali, sa nielen v rádiách, ale v podstate v celom svete hudby všetko úplne zmenilo. Pre vás ako Le Payaco je to dnes horšie alebo lepšie, ako keď boli kedysi možnosti ľudí viac obmedzené a boli vďačnejší za každý nový album či pesničku?
Tomáš: Pokiaľ robíš hudbu pre radosť, tak to neriešiš. Je to čisté. Je to tvoj spôsob vyjadrovania. Kapela je vo veľkej pohode, ak má komu hrať. Marketing je druhá vec, o ten sa stará PR manažér alebo PR agentúra. Ak nezaujmeš alebo nešokuješ, nebudeš plniť stránky časopisov. Je len na tebe, ako to skombinovať bez ujmy na tvojej osobe z pohľadu verejnosti, úzkeho kruhu najvernejších fanúšikov a z pohľadu tvojich najbližších.
Zopár slovenských kapiel má svoje pole pôsobnosti rozšírené aspoň do Česka, vy ste ako na tom?
Juraj: Nám sa to nepodarilo, v istom momente sme zistili, že česká populárna hudba je niekde inde ako náš pohľad, takže sme sa tam ani nejak nesnažili dostať.
Ani tam nemáte nejaké svoje spriaznené kapely?
Juraj: Ale áno, Buty sú naša spriaznená kapela. Oni boli a snáď aj stále sú naši veľkí fanúšikovia, Radek Pastrňák nám krstil štvrtý album Všetko sa dá zjesť. Tam boli vzťahy naozaj nadštandardné, ale celkovo je to tak, že vkus ľudí v Česku je niekde inde.
Tomáš: V minulosti sme hrali nejaké koncerty v Čechách. Nemali sme však na to, aby sme si mohli dovoliť hrať tam častejšie. Ono to tam pre neznáme kapely funguje tak - aspoň vtedy to tak bolo - že ti povedali: "Chlapci dostanete párky a pivo a buďte radi, že u nás hráte." Boli kapely, ktoré na to mali prostriedky, a mohli si dovoliť dlhodobo budovať svoju českú fanúšikovskú základňu. Hrali oveľa viac koncertov ako my, napríklad Polemic alebo Horkýže slíže. To sú kapely, ktoré boli natoľko koncertne vyťažené na Slovensku, že si mohli s prstom v nose dovoliť ísť na mesačné české turné a dodnes sa tam vracajú. Ale dôležitý fakt je ten, že hudba ktorú hráme my, je veľmi odlišná. Pre Čechov sme asi divní. Bez injekcie od sponzorov sa na turné po Čechách, ale ani po Slovensku nedá vyraziť. To je realita.
Keď spomínaš sponzoring, tak mi napadlo, že vy teraz máte pesničku Dobrý večer, priatelia v reklame na pivo. Toto sa ako podarilo?
Juraj: Ten proces v reklame je veľmi jednoduchý, vymyslí sa nejaká idea a potom sa k tomu hľadá nejaký podmaz. Ale tu to bolo naviazané ešte viac, pretože oni vymysleli ideu o zbere, o novej úrode, takže tam veľa možností v rámci pesničiek nemali. A v podstate naša pesnička im vnukla aj nápad na použitie sloganu priamo z nášho textu. Ja si myslím, že ten produkt aj svedčí tej pesničke, lebo tá je naozaj o zábave a o novej úrode, z ktorej sa všetci tešia. Takže tam naozaj klapli všetky veci.
Tomáš: Konečne sa vysvetlilo, ktorú úrodu vlastne myslíme. (smiech)
Neviem, či beží aj v TV, ale na Youtube na mňa dosť často vyskočí. Je z takéhoto použitia pesničky zaujímavý príjem?
Juraj: Určite, je to osvieženie, kiež by také bolo každý mesiac. Ale na druhej strane je to špecifické v tom, že v podstate akoby si tú pesničku predal a už bude spojená s tým produktom. Čiže treba si aj vyberať, určite nemôžeš každú svoju pesničku poslať na reklamný trh. A napríklad na pracie prášky by sa asi nehodila naša hudba... Ale hudba sa s reklamným svetom čoraz viac prekrýva, nakoľko reklamy je všade veľa. Kapely ako napríklad Dandy Warhols so skladbou Bohemian Like You prerazili cez reklamu. Je viac takýchto príkladov.
Tomáš: A to bola pritom vtedy neznáma alternatívna kapela.
Myslíte, že aj u nás toto môže čiastočne nahradiť to, že veľké rádiá napríklad vaše veci nehrajú? Že ľudia to počujú alebo vidia reklamu v telke a vedia, že to je Le Payaco? Pociťujete zvýšený záujem vďaka tej reklame?
Je to možné, na škodu to určite nie je.
Spomienka na Pohodu aj Loua Reeda
Od roku 2006 ste mali niekoľkoročnú pauzu a prvý koncert ste odohrali až o päť rokov neskôr na Pohode. Aký to bol pocit sa znovu postaviť vedľa seba, pospomínať si na akordy a po dlhej prestávke znova prísť pred ľudí ako Le Payaco?
Odpoveď v audioformáte zo záznamu rozhovoru
Juraj: To bolo ako zo sna, naozaj sme nevedeli, čo máme od toho čakať. Mišo Kaščák nám dal primetime-ový čas - v piatok večer o ôsmej na hlavnom pódiu. Pred nami hrala fantastická skupina dEUS z Belgicka, ktorú sme si pozreli a ktorá nás vyburcovala ešte viac, lebo ju máme naozaj radi. A potom prišiel ten čas, keď sme už mali ísť my a presne si pamätám, ako sme išli na to pódium. Iba my traja, a nakoniec zostaneš ako taký kozmonaut, ktorý ide do rakety sám. Nastupuješ tam po tých schodíkoch a nevieš, čo sa udeje, lebo odkryješ tú plachtu a tam zrazu vidíš 20-tisíc ľudí. Tak začneš hrať a tí ľudia ti začnú niekoľkonásobne vracať energiu, ktorú im ty dávaš. Bol to veľký moment pre nás.
Tomáš: Bolo to pekné psycho. Miešali sa emócie. Na jednej strane si hovoríš, "tak my ideme teraz hrať a to som fakt zvedavý, že koľko ľudí príde po tých 5-6 rokoch" a hovoríš si, "zahráme to dobre, pamätám si tie akordy? Veď tie texty si nepamätám, vypadávajú mi..." a do toho, "však sú tu dEUS!!! a my teraz ideme hrať a dúfam, že neodídu, že budú tu..." A potom vyjdeš na pódium a hovoríš si, "človeče, na mňa sa pozerá Tom Barman (frontman dEUS, pozn. red.), to je neskutočné, vymenilo sa to celé" a pozrieš sa počas tretej pesničky a stále tam je a s ním všetci tí ľudia a ty hráš... No úplný zmätok. Vtom zvukár do odposluchu namiesto spevu šupne hajtku, čo ti odpáli ucho hneď v prvej pesničke a on nevie, ako to vyriešiť, lebo im tam nejakí Japonci, čo hrali pred dEUS, resetli celý mixpult. Takže v tento náš zlomový moment bola na nás uvalená celkom slušná ťarcha. Chcel som si to aj užiť - jediná možnosť bola odletieť, tak som odletel. Pozerám z výšky, ako tam hrám dole a hovorím si, "chlapci hrajte, viete to, je to jasné, ja sa budem len kukať, dobre?" To bolo čisté psycho, normálne ako keby si si šľahol niečo. Ale mal som iba pohár vína.
Tak to ste sa asi celkom dlho spamätávali... Kedy prišiel taký ten pocit, že poďme robiť ešte niečo ďalšie? Bezprostredne po Pohode ste asi nevedeli celkom posúdiť, či to bude fungovať dlhodobejšie.
Tomáš: Veď práve, jedna vec je, keď si na festivale ako je Pohoda, navyše s veľkým haló okolo našej kapely, kde naozaj Mišo Kaščák tých ľudí nahnal na náš koncert aj s tým dobrým časom na hlavnom pódiu. Takže sme si chceli aj sami vyskúšať, ako na tom naozaj sme. Rozhodli sme sa, že urobíme koncert v MMC o tri mesiace neskôr, v októbri 2011. A tam sa ukázalo, že nám to stále spolu hrá.
(medzitým prišiel basgitarista Martin Stempel, tak stihol aspoň poslednú otázku)
Nedávno zomrel Lou Reed, ktorý ovplyvnil veľmi veľa hudobníkov. Podľa mňa má zo všetkých umelcov vôbec najväčší pomer fanúšikov, ktorí sami hrajú, tvoria alebo sa nejakým iným spôsobom aktívne točia okolo hudby. Patríte medzi nich aj vy? Čo pre vás znamenala jeho hudba?
Martin: Určite áno, Velvet Underground sme počúvali všetci. Bola to veľmi špecifická kapela, naozaj originálna svojho času, novátorská svojím prístupom k zvuku aj k piesni ako takej, texty výborné...
Juraj: Lou Reed a hlavne kapela Velvet Underground podľa mňa posunula populárnu hudbu v 60. rokoch zase do inej dimenzie. Tá newyorská scéna, to jej umelecké podhubie sa vtedy začalo prejavovať a začalo tým svojím prístupom ukazovať nový smer, ktorý potom 70. rokoch v hudbe vyústil do punku a tak ďalej.
Tomáš: Velvet Underground boli jednou z mnohých kapiel, ktoré na newyorskej scéne v polovici 60. rokov skúšali zaujať. V podstate boli dosť mizerní muzikanti. Ale vedeli urobiť najkrajší hluk. Stali sa najslávnejšou kapelou z Warholovskej dielne a ich album Loaded patrí medzi moje najobľúbenejšie. Lou Reed dal svetu hudby veľmi veľa, odišla veľká osobnosť a, žiaľbohu, musíme sa pripraviť na to, že ich bude stále viac a viac.
Autor: Patrik Marflák
Foto: archív skupiny Le Payaco
Súvisiaci interpreti: Le Payaco
