Jej druhý album po veľkom úspechu debutovej nahrávky Pustvopol právom patril medzi najočakávanejšie platne tohto roka. Málokto však čakal až taký výrazný posun vo zvuku, atmosfére aj v textoch, ktoré sú osobnejšie a tnú do živého. Niekedy na to stačí aj pár riadkov či metafora, ktorá otvára priestor na rozprávanie o dôležitých témach.
S Katkou Málikovou sme sa stretli pár dní po 30. výročí Nežnej revolúcie. Bavili sme sa aj o "osobnej archeológii" v pozadí nového albumu Postalgia, o tom, ako sa od folklóru a klasiky dostala k synťákom, či o hudobnej kritike. Jednou z tém rozhovoru bola i depresia, o ktorej je jedna z nových skladieb. Žiaľ, vzhľadom na pondelkový tragický odchod mladej herečky Moniky Potokárovej sa za tých pár dní medzi vznikom a finalizáciou rozhovoru stala táto téma ešte aktuálnejšou.
Rozhovor vychádza v deň krstu Postalgie, ktorý bude zároveň prvým Katkiným koncertom s novým repertoárom a premiérou úplne novej koncertnej zostavy. V bratislavskom Majestic Music Clube môžete dnes večer okrem nej naživo počuť aj kapelu Longital, ktorá tiež pokrstí svoj nový album Mauna. Ak štvrtkový koncert nestihnete, v sobotu (30.11.) vystúpi Katarína Máliková aj v Trnave.
Zdroj: Anna Cagalová - Cagalove Photography
Víkend so 17. novembrom si strávila v Prahe. Čo si tam robila?
Účinkovala som na odovzdávaní Cien Pamäti národa, ktoré každoročne organizuje nezisková organizácia Post Bellum. Každý z ocenených si vybral jednu svoju obľúbenú pieseň, ktorú na ich počesť zaranžovali a zaznela počas galavečera. Slovenská laureátka Dalma Špitzerová si vybrala ľudovku Či zhora, či zdola, skladateľ Matěj Kroupa a orchester Post Bellum to celé zrealizovali a ja som spievala ako sólistka.
Spomínala si, že si tam stihla aj dosť veľa rozhovorov.
Áno, mala som v Prahe šesť rozhovorov s rôznym médiami, z toho jeden v Českej televízii - ČT Art, fotenie pre magazín Full Moon a okrem toho som už vlastne nič nestihla, len ísť si do obchodu kúpiť nejaký rožok a spať.
Mimo tohto podujatia si sa teda nejakých ďalších akcií k 30. výročiu Nežnej revolúcie nezúčastnila? Myslím, že v Prahe toho bolo celkom dosť, ako si to tam celé prežívala?
Bolo to pre mňa hlavne o tom vystúpení, mala som skúšky s orchestrom, generálky, rozhovory, takže som sa všade presúvala veľmi rýchlo a nemala som čas sa niekde pristavovať. No, samozrejme, neušlo mi to, keďže som sa vlastne celý čas pohybovala v úplnom centre. A chytila ma tá atmosféra, všade bolo veľmi veľa ľudí, 3D mapping na budovách, bolo to naozaj veľkolepé.
Ty si sa narodila až po revolúcii. Ako bývalý režim a jeho zmenu, ako mladý človek, ktorý to všetko pozná iba z dejepisu a sprostredkovane, vnímaš?
Takmer každý deň si uvedomujem a som extrémne vďačná, že žijeme v dobe, v ktorej žijeme. Jasné, aj v demokracii sú problémy, ktoré ma strašne štvú. Ale keď si to tak vezmeš, tak každý jeden detail nášho života je úplne iný ako životy ľudí pred rokom 1989. Od toho, čo asi každému napadne ako prvé, že môžem vycestovať, môžem si kúpiť zahraničné výrobky, jedlo, ktoré je úplne iné, môžem si pozrieť nejaký tutorial na Youtube, môžem byť v kontakte so svetom, ísť zajtra na koncert do Viedne, atď. Ako umelec si rozdiel medzi tým, čo bolo pred revolúciou a čo všetko môžeme robiť teraz, uvedomujem ešte intenzívnejšie a som za to veľmi vďačná.
Hovoriť o duševnom zdraví by nemalo byť tabu
Na listening session tvojho nového albumu Postalgia si priniesla svoj mood board (niečo ako "kniha nápadov"). Všimol som si v ňom úryvok textu, ktorý bol zjavne ovplyvnený udalosťami z februára 2018 - posledné slová boli "v noci sa vraždilo". Mala si vtedy obdobie, že si uvažovala nad tým, ako tú tému spracovať vo svojej tvorbe?
To bolo len také štvorveršie, ktoré som napísala, keď som sa to dozvedela. Cestovala som niekam MHDčkou a mala som slzy na krajíčku. Uvažovala som nad tým potom veľa, ale prišla som na to, že neviem dobre pracovať s týmito témami. To, čo mi ide, sú subjektívne a osobné témy, ktoré viem zachytiť tak, že ten výsledok sa stáva univerzálnejším. Ale keby som začala z opačného konca, témou, ktorej reálie každý pozná, tak neviem, či by som ten môj osobný pohľad na ňu vedela podať tak, aby si to niekto vedel zosobniť aj na svoje pocity alebo sa s tým nejakým spôsobom stotožniť. Takže ja sa aj bojím pracovať s takýmito témami, mám pred tým veľký rešpekt. Nechcela by som, aby to vyzeralo ako kalkul, a nemala som nakoniec až tak silné pnutie to zhudobňovať, aj keď obdivujem ľudí, ktorí to robia a vedia. Napríklad Katarziina Antigona sa mi v tomto páčila.
Podľa mňa je dosť veľký rozdiel v tom, že ona robí hudbu, kde sú texty skoro až rapové, takže je tam väčší priestor na vyjadrenie názoru aj s kontextom. V tvojej tvorbe, ktorá je omnoho lyrickejšia, by to bolo ťažšie. Preto ma aj prekvapilo, keď som si prečítal tvoju žiadosť o štipendium na tvorbu, kde si mala rozpísaných viacero veľkých spoločenských tém, ktorým si sa chcela venovať. No nakoniec je ten album, práve naopak, veľmi osobný.
Keď som asi pred dvoma rokmi začala uvažovať nad obsahom druhého albumu, bolo to obdobie, kedy som sa veľmi zamýšľala práve nad témami, ktoré sú v tej žiadosti uvedené. Ale postupom času sa to menilo, diali sa mi v živote veci, ktoré aj moju tvorbu zaviedli niekam úplne inam, a zistila som, že toto sa nedá tak celkom naplánovať. Stále tými témami žijem a zaujímajú ma, ale nevedela som o tom nakoniec písať. Ale myslím si, že na albume sú skladby, ktoré nie sú len moja čisto osobná arteterapia a majú umeleckú hodnotu v tom, že môžu otvoriť diskusiu o ťažších témach. Nie je to len o tom, že "som smutná, lebo frajer ma nechal".
Dobrým príkladom je skladba Čierna šelma. Nezainteresovanému poslucháčovi možno hneď na prvú ani nedôjde, že je to metafora o depresii, ale keď už to človek vie, je táto pieseň dobrým námetom na začiatok rozprávania o psychickom zdraví. Aká je teda tá tvoja skúsenosť alebo odkaz, ktorý by si s ňou chcela spojiť?
Myslím, že už aj v tej žiadosti o štipendium som písala o tom, že by som týmto albumom chcela prispieť k destigmatizácii psychických chorôb. Čierna šelma je práve o klinickej depresii, ktorá je na jednej strane choroba ako každá iná, tým, že sa dá diagnostikovať a liečiť. No na druhej strane je taká "oklamaná", že niektorí ľudia ani nevedia, že sú chorí. Často sa prejavuje ako "obyčajná" únava, slabosť, lenivosť... No a potom človek pod týmito klamnými symptómami na seba vyvíja ešte väčší tlak a nevšimne si, že sú to prvé prejavy niečoho, čo sa dá normálne liečiť. Pritom sú to často až fyzické prejavy, ktoré ovplyvňujú každodenný život, napríklad, že človek nevie zaspať alebo naopak, potrebuje strašne veľa spať. Ľudia majú tendenciu sa za svoje slabosti obviňovať a ani im nenapadne to nejako riešiť. A potom sa to, samozrejme, len zhoršuje.
Veľmi som chcela o tomto začať hovoriť nahlas, lebo veľa ľudí, ktorých poznám, najmä umelcov, ale aj iných ľudí, má úzkosti, panické stavy a ďalšie, ešte horšie duševné problémy, s ktorými našťastie nemám osobnú skúsenosť. Ale už len tá depresia vie človeku poriadne strpčiť každodenné fungovanie. A je to pritom normálna liečiteľná choroba. Neviem, či sa dá úplne vyliečiť, ale dajú sa tie prejavy a celkovo fungovanie psychiky "znormálniť" aspoň tak, že máš obyčajný život. Samozrejme, tie recidívy sa môžu objaviť, napríklad na jeseň a v zime máme nedostatok slnka a vitamínu D, väčšinou je to spojené s chemickými reakciami v mozgu a hormonálnou nerovnováhou. Preto som to prirovnala k tej šelme ako k démonovi, ktorý číha na svoju príležitosť a raz za čas sa vynorí.
Dnes je to už tak rozšírené, že by to nemalo byť nejaké tabu. Ľudia s takýmito problémami by určite mali skúsiť minimálne psychoterapiu, ktorá môže veľmi pomôcť. Alebo aj tie lieky, ktoré keď človek s depresiou berie nejaký čas, môžu mu úplne zmeniť kvalitu života a potom ich už brať nemusí. Nie sú návykové, to je ďalší mýtus, s ktorými sa stretávam medzi ľuďmi, ktorí o tom nič nevedia. Ja som sa o tom nikdy nehanbila hovoriť a možno to niekomu pomôže, aby sa toho nebál a osmelil sa priznať si, že má takýto problém.
To je dôležité, pretože veľa ľudí to nerieši vôbec a čím viac sa zhoršuje ich stav, tým menej sú schopní sa o tom niekomu zdôveriť.
No áno, a potom sa len dozvedáme, že niekto spáchal samovraždu... V umeleckých kruhoch sa to v poslednej dobe deje veľmi často a ja som z toho strašne nešťastná. Úplne pritom rozumiem tomu stavu absolútnej bezmocnosti, až takého delíria, kedy to proste dokážeš spraviť. O to viac som potom nahnevaná na ľudí, ktorí to súdia, lebo si nedokážu predstaviť tie procesy a stavy, čo tí ľudia prežívajú.
Posledné dotyky s detstvom, prvé s elektronikou
Ďalšou témou, ktorú v súvislosti s Postalgiou často spomínaš, je "koniec detstva". Poďme to teda trochu odľahčiť – niekto si môže povedať, že v 29 rokoch je už na koniec detstva trochu neskoro, nie?
(smiech) No, neviem, ako si to mal napríklad ty, u mňa to bolo takto: s režisérom Braňom Gotthardtom som o tom kecala, keď sme riešili reláciu Umenie a mali sme nejaké organizačné stretko. Dosť sme sa vtedy zarozprávali o starých rodičoch, s ktorými sme mali obaja silný vzťah. A ja som vlastne ani sama nevedela, že to "detstvo" mi ešte trvá. Skôr si pripadám niekedy na svoj vek až príliš obstarožná v niektorých veciach. A v niečom som asi stále spojená s tou malou Katkou, ale nebolo to o tom, že by som sa ešte stále cítila ako dieťa. Koniec detstva je tu skôr myslený v tom zmysle, že nám tí starí rodičia odišli, a tým akoby už jedna časť nášho života definitívne skončila.
Aj samotný album si napokon venovala svojim starým rodičom, ktorí ťa veľmi ovplyvnili. Ale malú Katku si si pripomínala aj inak – mala si pred rokom či dvoma obdobie, kedy si intenzívne vyhľadávala a zbierala rôzne veci, ktoré máš s detstvom spojené. Čiže aj toto nejak súviselo s tým "uzavretím detstva"?
Dá sa to tak spätne hodnotiť, ale určite to nebol z mojej strany nejaký vedomý zámer, skôr taká intuícia. Karel Veselý (český hudobný publicista) to trefne opísal, že je to taká osobná archeológia. Ja sa rada nechávam viesť rôznymi túžbami a podvedomými inšpiráciami a hrozne ma to istý čas ťahalo k starým veciam, na ktoré som už takmer zabudla. A bola som fascinovaná tým, ako som si dokázala pospomínať na rôzne predmety, ktoré som mala rada ako dieťa. Tie, ktoré som nenašla na povale, som dokonca hľadala po bazároch. Ale pravdupovediac, sama som nevedela, čo to celé vlastne znamená. Tak som si povedala, že to budem brať ako výskum na nový album a zaškatuľkovala som si to do procesu hľadania nejakého umeleckého konceptu.
Takto som si kvázi sprítomnila to svoje detstvo a možno by to pre tento album veľa neznamenalo, ale následne sa udialo to, že tí najbližší svedkovia môjho detstva začali odchádzať, veľa vecí v mojom živote sa v krátkom období zmenilo a začala som to naozaj vnímať ako taký koniec. Celú tú "sebaarcheológiu" teda spätne hodnotím ako nejaké moje posledné intuitívne dotyky s detstvom predtým, než sa pre mňa oficiálne skončilo.
Istá nostalgia je prítomná na celom albume, ale keby si mala vypichnúť jednu skladbu, ktorá je týmto procesom najviac ovplyvnená, ktorá by to bola?
Najviac asi skladba Rozhodnutie. To je také moje rozmýšľanie nahlas o "mieste", kde sa momentálne nachádzam – mentálne, fyzicky, emocionálne, aj úrovňou poznania. Je to také mapovanie toho, na čo som doteraz prišla vo svojom živote, a zároveň priznanie si, že vlastne na nič. (smiech) Len na ten fakt, že áno, žijem. Nič viac neviem... A možno ani nič viac netreba, ktovie.
Okrem osobnej archeológie si si pri príprave druhého albumu dosť intenzívne išla aj štúdium syntetizátorov. Ako sa to stalo, že teba ako dievča, ktoré bolo roky v detskom folklórnom súbore a potom išlo študovať klasickú hudbu a kompozíciu, začala tak priťahovať elektronika?
Asi pred štyrmi rokmi som začala byť veľmi očarená nórskou speváčkou a hudobníčkou Susanne Sundfør, s ktorou už asi každému leziem na nervy, že nemám inú odpoveď na to, čo ma najviac ovplyvnilo a koho momentálne počúvam. Jej tvorbu som si veľmi podrobne študovala a ešte stále ju nemám úplne rozanalyzovanú, ale už som skoro v cieli! (smiech) Je to až taká obsesia, ale strašne ma bavil jej zvuk už od prvého momentu.
Ako si sa k nej vlastne dostala? Pre väčšinu ľudí je asi úplne neznáma.
Myslím, že Veronika Lečková Seppová (Tante Elze) mi ju poslala.
Tak to ona ťa "prekolajila" na úplne iný zvuk, než si mala dovtedy.
Hej, hej, a to mi robí stále, je to moja dobrá kamarátka. Poslala mi vtedy niečo od Susanne, plus nejaké ďalšie speváčky. A ja som vtedy ani nevedela, ako taká hudba vlastne vzniká, vôbec nič som nevedela o synťákoch. Ale hneď som vedela, že chcem robiť niečo podobné. Potom som bola ešte na koncerte jednej speváčky, ktorá má úplne "zomlela" a chcela som byť ako ona, tak som začala tú elektroniku riešiť ešte vážnejšie. Tiež neznáme meno, volá sa Umbra a je to srbská speváčka a producentka, skôr taká undergroundová. Videli sme ju vlastne náhodou, keď sme boli s kapelou v Srbsku.
Ja som z generácie, kde sa k elektronike asi väčšina ľudí dostala buď cez kapely typu Depeche Mode, alebo potom neskôr v 90-tych rokoch cez rôzne tanečné elektronické štýly alebo trip-hop a podobne. Ale tento tvoj prípad pekne ilustruje, že dnes, kedy majú ľudia na pár kliknutí dostupné omnoho väčšie množstvo rôznej hudby, a zároveň môžu vďaka koncertom a cestovaniu zažívať úplne iné veci, si už každý nachádza svoje vlastné cesty k tomu, čo sa mu páči. A môže to byť aj cez úplne neznámych umelcov.
Áno, u mňa je to skôr cez takú osobnú skúsenosť. Keby mi napríklad niekto povedal, že pusti si Depeche Mode, tak by mi to asi prišlo také učebnicové... Toto sa mi stalo náhodne, bolo to dievča, vedela hrať na synťáky, úplne som jej závidela a strašne sa mi páčila aj tá hudba. Niečo vo mne silno zarezonovalo a nakoniec bol z náhodne navštíveného koncertu až taký zlom v mojej hudobnej kariére.
Takže potom si si nakúpila synťáky a začala si sa s tým hrať?
Hej, a dovtedy som sa s tým hrala... Už sa nedalo ísť späť. (smiech)
Aj ti niekto pomáhal, keď si sa to všetko učila?
Ja som dokázala aj cez leto fakt že jesť zmrzlinu a pritom pozerať tutorialy od rána do večera. Ale jasné, pomáhali mi aj kamoši, napríklad Adam Dekan. A musím povedať, že to bol pre mňa úplne nový svet a strašne zložitý proces, už len zorientovať sa v tom sound dizajne. Musíš totiž poznať aj históriu tej elektroniky, synťákov a drum machines, ale aj samotných zvukov a beatov. Keď s tým chceš robiť, musíš sám prísť na to, čo z toho sa ti páči a prečo sa ti to páči. A pre mňa ako človeka, ktorý sa s takou hudbou predtým stretol len minimálne, to bol veľmi intenzívny rýchlokurz. Musela som sa naučiť, ako to vznikalo, čo kedy fičalo a ako sa to teraz dá kreatívne zrecyklovať, aby som neobjavila Ameriku, že si do drum machine nahádžem 808-ku...
Videl som nejaké reakcie ľudí, ktorí práve elektronickú hudbu počúvajú alebo tvoria už roky. Jeden z nich napísal, že Postalgia je výborný album, ale práve v tej elektronike sú asi najväčšie rezervy. Ty si neuvažovala nad tým, že by si sa, tak ako Katarzia na Antigone, spojila s nejakým producentom, ktorým by ti to pomohol zvukovo dotiahnuť k ešte lepšiemu výsledku?
Ja som samozrejme vedela, že za tie tri roky sa nestane žiaden zázrak. No podľa mňa elektroniky tam nie je až tak extrémne veľa a tým, čo som tam dala, som si bola viac-menej istá. Jasné, že by to mohlo byť aj lepšie, ale chcela som si to zažiť. Lebo kým si budeš stále niekoho volať, tak sa to nikdy nenaučíš. A som si úplne vedomá toho, že elektronika je asi najslabšia vec na albume, v mojom prípade si myslím, že songwriting je asi kľúčový. Ale som veľmi rada, že som sa do toho pustila a že som sa za krátky čas naučila spraviť si sama to, čo na tom albume v rámci elektroniky je. Chápem, že to nie je nič moc pre ľudí, ktorí sa v tom vyznajú lepšie, ale myslím, že je to dôstojné a nie je to nejaká hanba. Reakcie ľudí sú dobré, dokonca skladbu Vodník, ktorú som spravila úplne sama vo svojej nedokonalej produkcii, si vybralo americké rádio KEXP a v decembri ju budú hrať.
Aj ja si myslím, že to bolo dobré rozhodnutie. Takáto vlastná skúsenosť od učenia po finalizáciu je dôležitá a v prípade, že by si chcela v budúcnosti pracovať s nejakým producentom, bude pre teba výhodou, ak elektronickej produkcii rozumieš.
Áno, cítim to tak, že ja by som už skôr potrebovala nejaký mentoring, nejakého spoluproducenta. A to sa mi vlastne aj podarilo v podobe spolupráce s Andrejom Hruškom. Ale trošku na poslednú chvíľu som to riešila, takže až tak veľa zásahov nespravil. No aspoň mi vedel nejaké veci skontrolovať alebo povedať, že toto už je moc alebo toto je ešte slabé. Pre mňa bolo dôležité, že poznal moje predstavy a chcel mi ich len pomôcť čo najlepšie naplniť za ten krátky čas, čo sme na finalizácii albumu robili spolu.
Aká bola jeho úloha, a prečo vlastne Andrej Hruška? Ja si pamätám ešte jeho kapelu s Mariánom Slávkom…
Milujem tú kapelu! Žena s ovocím!
Áno, asi málokto to pozná, je to taká nedocenená záležitosť u nás, myslím, že mala veľmi krátke trvanie. No a Andrej potom prešiel do mainstreamovejšieho sveta, v rámci štúdia LittleBeat produkoval s Maxom Šrámekom nahrávky Celeste Buckingham, Majka Spirita a podobne. Ako sa teda dostal k tebe, resp. ty k nemu?
Toto bola tiež taká náhoda. Mišo Šelep, môj nový basák v kapele, sa ma pýtal, či nechcem s tou produkciou trochu pomôcť, lebo asi videl, jak sa v tom mocem. (smiech) Každý proces nahrávania a produkcie albumu podľa mňa vždy vyjde inak, to sa proste nedá naplánovať. Pri Postalgii som z toho bola už dosť na nervy, aj preto, že predtým som robila diametrálne odlišný album, ktorý sa skladal viac-menej len z nahrávania akustických nástrojov. Tam by som nemala problém, poznám už tie sadzby a pomery frekvencií, viem ako znejú sláčiky s flautou alebo basa, a tak. Ale zrazu, keď tam máš basový kopák, do toho basový synth a neviem čo, tak tie frekvencie ti začnú jednotlivé zvuky vyhadzovať... A do toho keď ešte pridáš akustické nástroje, tak je to naozaj dosť ťažká producentská robota.
Mišo mi teda navrhol, či sa nechcem stretnúť s Andrejom, že by mi s tým trošku pomohol, čo sa týka zvuku. Tak sme sa stretli, ťapli sme si a začali sme spolupracovať na nahrávaní. Potom mi pomáhal s editáciou, a nakoniec sme to spolu aj mixovali. Bol pre mňa tiež spojkou s chalanmi z nahrávacieho štúdia Pulp, takže spolupráca s ním mi nesmierne pomohla.
Ak tam niekto počuje Perinbabu, beriem to ako kompliment
Prvá skladba, ktorú si z Postalgie zverejnila, bola ešte niekedy na začiatku leta De Profundis. Na tvojom Facebooku som vtedy zachytil nejaký komentár v tom zmysle, že je to návrat ku Katke a jej pesničkám. Takže vlastne nie tento album, ale skôr Pustvopol bol v rámci tvojej tvorby takým najväčším vybočením?
Hej, bol to jeden kamoš, ktorý veľmi trefne napísal, že konečne návrat Katky od Pustvopolu naspäť ku Katke Málikovej, lebo on poznal aj moje úplne staré veci. Najprv som ale začala tvoriť divadelnú hudbu, až potom prišli pesničky. Chcela som byť sólo speváčka, iba s klavírom, no potom som spoznala aj rôzne iné produkcie, ktoré ma oslnili, a chcela som to skúsiť. Ale ten základ a to, čo som istý čas aj robila, bolo, že ja ako sólová songwriterka. Takže Pustvopol bol naozaj dosť veľké vybočenie. Celé to vzniklo na základe stretnutia s niekoľkými ľuďmi, s ktorými som tvorila a ktorí chceli tvoriť so mnou, napríklad Ondro Druga, náš bývalý akordeonista z pustvopolského ansámblu. Inak, on teraz ide do Zem spieva a asi s ním budem hrať na klavíri jeden song.
Myslím, že práve keď vyšiel Pustvopol, tak niekedy v tom čase začínala prvá séria.
Aj nás tam volali, mali veľký záujem, aby sme sa prihlásili, ale ja som nechcela ísť.
Spomínam to práve preto, že aj ja som vtedy rozmýšľal, že by mohlo byť zaujímavé, keby ste tam šli a aké by boli asi reakcie. Lebo boli tam v tom prvom ročníku aj kapely ako Rusín Čendeš Orchestra, ktoré posúvajú ľudové pesničky celkom ďaleko od tradičného folklórneho podania. A pamätám si, že na nich boli aj dosť agresívne hejty na Facebooku od rôznych puristov, že prznia folklór a podobne. Hovoril som si, že čo by asi tak títo ľudia povedali na Katku Málikovú…
(smiech) Ale vieš čo, toto robí asi ten internet, lebo my sme s kapelou hrali napríklad na ľudových slávnostiach v Heľpe, kde je podľa mňa totálne najkonzervatívnejšie publikum na svete. A ľudia reagovali úplne super, mali sme obrovský potlesk, nehádzali do nás žiadne zemiaky ani nič také.
Ale na listening session si spomínala pána, ktorý vás v nejakej dedine odpojil z elektriny…
Dni obce Podkonice, miestny mäsiar nás zrušil, že už máme byť ticho!
Celkovo Pustvopol zarezonoval skôr v iných kruhoch než v tých folklórnych. Ako si na to s odstupom troch rokov spomínaš? Mala si vydavateľstvo Slnko Records, takže si asi trochu tušila, že to nezostane nepovšimnuté. No zrejme až taký úspech si nečakala.
Fú, no nie, absolútne som to nečakala. Môj život bol vždy strašne rýchly a chaotický, ale po tomto sa tak extrémne zrýchlil a ešte viac schaosil, že to vlastne stále nechápem. Bola som síce v Slnku, ale vtedy práve Katarzia vydávala svoj druhý album a ja som si myslela, že si popri tom nikto ani nevšimne, že dačo iné vyšlo. Takže ja som na tie reakcie absolútne nebola pripravená a už len ten pozitívny hype hneď po vydaní albumu bolo niečo, čo ma celkom zomlelo. A vlastne aj teraz pri Postalgii je to podobné. Vôbec som si nemyslela, že sa budú zase objavovať reakcie typu "album roka", z čoho som samozrejme šťastná. Ale sú to zase také pecky, že ja už ani nespím v noci, lebo som furt taká excitovaná.
Nie všetky ohlasy na Postalgiu sú ale nadšené, nájde sa aj kritika. Napríklad jeden známy slovenský hudobník napísal, že sa mu páčia dve pesničky a že je ten album taký "perinbabovský". No pravda je, že medzi hudobnými médiami na Slovensku je zatiaľ celkom zhoda, čo vždy najviac praje rôznym "antihype" reakciám, ktoré často ani nie sú až tak o samotnom diele, ale skôr o tom, že je to podľa tých ľudí preceňované. Prijali Postalgiu rovnako pozitívne aj české médiá? S akými si sa v Prahe stretla reakciami?
Aj tam sa mi práveže zdá, že v rámci tej hudobnej alebo alternatívnej bubliny je rovnaký hype ako u nás. Asi je to aj tým promom, čo robí Slnko, a tým, že ma už poznajú. Ale ešte som k tomu chcela povedať, že pri Pustvopole som na to samozrejme vôbec nebola pripravená a teraz pred vydaním Postalgie som si už tak hovorila, že ak náhodou aj tento album zarezonuje, tak už trochu aspoň viem, do čoho idem. Ale ja mám pocit, že nikdy na to človek nemôže byť pripravený, a dokonca, že to všetko, čo sa okolo mňa deje po vydaní albumu, je ešte oveľa náročnejšie ako posledné týždne pred odovzdaním mastru. Lebo je to úplné psycho, keď sa to na človeka začne valiť, aj keď ide väčšinou o pozitívny feedback. A ja som ešte ten typ človeka, čo chce každému odpísať...
Ale mám rada aj negatívne kritiky, aj sa na tom zasmejem, keď to niekto vtipne napíše alebo pomenuje. Napríklad tá Perinbaba ma dosť pobavila. A aj potešila, lebo ja som sa naozaj dosť inšpirovala starou slovenskou hudbou alebo aj kadejakými ruskými, resp. sovietskymi filmami a chcela som, aby tieto inšpirácie v mojej tvorbe bolo počuť. Takže pre mňa je kompliment, keď to tam niekto počuje, hoci sa mu to nemusí páčiť. Takisto viem prijať aj kritiku tej elektroniky, pretože sama viem, že nerobím dokonalú hudbu. Počujem tam milión chýb a som svoj najväčší kritik. Asi málokto by mi vedel naložiť tak, ako si ja nakladiem... Ale veľmi oceňujem aj kritiku od iných ľudí, ktorá má vie niekam nasmerovať a pomôcť. Ja som stále zvedavá, hravá, veľmi ma to baví, skúmať, bádať, ďalej na tom pracovať, takže si rada nechám poradiť.
Preskočím teda jednu milú otázku a zostaňme ešte chvíľu pri téme kritiky. Už pri Pustvopole som sa stretol s výčitkou, že používaš príliš veľa hall efektu a reverbu, a celkovo, že tvoj spev je príliš zefektovaný.
Hahaha, yes! Tak to si môžu podať ruky s naším bubeníkom z kapely. On to neznáša, v Groningene na Eurosonicu, jak sme skončili ten veľký koncert a vychádzali sme hore schodmi z pódia, sme sa úplne pohádali práve o tomto. A potom sme sa spolu ani nebavili v šatni. (smiech) Ja to mám rada, nemôžem za to, ale mne to príde ako estetický prvok. Mne nevadí napríklad, že mi nerozumejú, lebo mám reverb až do Mongolska, mne sa to tak páči, uprednostňujem farbu zvuku a hlasu pred zrozumiteľnosťou. A teraz ešte jak mám tých efektových mašín desaťtisíc, tak to som ešte zvedavá, čo bude!
(Na stole pristávajú šálky s horúcim ríbezlákom)
Joj, ešte cukor si do toho dám, konečne budem mať sebavedomie na skúške! Neviem, či je to tým, že som tak dlho nekoncertovala alebo novými pesničkami, ktoré som zatiaľ spievala len pri nahrávaní, ale mám pocit, že na tých skúškach tak zle spievam, že hrôza. ("svoj najväčší kritik" v praxi, pozn. autora)
Dáš si potom na krste vínko a reverb až do Mongolska a bude dobre… Mám jednu otázku práve k spevu na Postalgii. Myslím, že je to v pesničke Vodník, kde miestami spievaš tak veľmi civilne, až by som povedal, že nedbalo. To sa musíš snažiť, aby to tak vyznelo, alebo to tak išlo samé?
Bože, to je úplne najťažšie! Štylizovaná nedbalosť – to sa musím strašne snažiť, inak by som to asi zaspievala ako tetka v kostole. Ale keď chcem spievať rovno a tak, že to trošku aj "zachrapští", tak je to úplne detailná práca s hlasom. Poviem ti, že Pustvopol mi trvalo asi tak rok a pol až dva roky, kým som sa tie pesničky naučila spievať. Doteraz si pamätám "recenziu" na náš koncert v Tabačke, kde niekto napísal na ich stránku, že "vrieskala, škriekala" (smiech). To bolo také, že som ešte nevedela, ako to mám spievať, tak som naozaj len vrešťala. A teraz to asi tiež bude istý čas trvať s novými pesničkami.
Keď si spomenula ten Eurosonic, tak práve tam som si aj ja hovoril, že možno keby tam bolo viac naturálneho spevu bez hallu, tak je ten veľký koncert ešte silnejší. Aj mne to vtedy pripadalo, že si to prehnala, takže sa tvojmu bubeníkovi nečudujem, že na teba za to "vyskočil". Ale vysvetlil som si to tým, že v Groningene si pred koncertom ochorela, všetci, čo sme tam boli, sme to vedeli. A teda tá preskočená milá otázka sa tiež týka Eurosonicu: ako to celé spätne hodnotíš a čo ti to prinieslo?
Ten hlavný koncert bol pre mňa strašný stres, pamätám si, že som z pódia odchádzala úplne spotená. Bolo to niečo iné ako bežné koncerty, máš na to 40 minút, je tam zahraničné publikum a nie je ani veľmi priestor na nejaké kecanie a vydýchnutie si medzi skladbami. Je to celé veľmi o tom výkone a nemôžeš byť úplne prirodzený. Ja nemám rada momenty, kedy sa cítim ako slon v porceláne.
Ale celkovo slovenská výprava na Eurosonic bola úžasná skúsenosť. Síce okrem pár výstupov v zahraničných médiách to nemalo nejaký väčší dopad na moju kariéru, ale hodnotím to najviac pozitívne v tom, že som sa tam spoznala so super ľuďmi z našej scény. Bol to taký teambuilding slovenskej alternatívnej hudobnej scény, spoznala som ľudí z kapiel, novinárov a cítila som sa tam ako v nejakom tábore alebo na výlete s mojimi obľúbenými spolužiakmi. Z tohto pohľadu to bol jeden z najkrajších zážitkov môjho života.
Samozrejme, som aj rada za to, že som mohla vystúpiť na takých krásnych miestach, spoznať trochu Groningen a samotný festival, zúčastniť sa na zaujímavých prednáškach. Ale najviac za ten networking v rámci našej výpravy. Odvtedy si stále hovorím, že by som hrozne rada aspoň trikrát do roka zažila nejakú akciu, ktorú organizuje Pohoda. To, ako oni fungujú, aký majú skvelý tím, ako sa starajú o umelcov, akú príjemnú kamarátsku atmosféru vedia všade vytvoriť... Mišo Kaščák skrátka vie, ako spájať ľudí a som veľmi rada, že som toho mohla byť súčasťou.
Čoskoro je tu váš krst s Longitalom, veľký koncert v MMC, kde Postalgia zaznie prvýkrát naživo. Ako to bude znieť a ako to vyzeralo na vašich skúškach?
Mám obrovské šťastie, že nám došiel Miško Šelep do kapely, lebo on je aj náš kapelný technik. Inak by to asi vyzeralo na skúškach tak, že kým by sme začali hrať nejakú hudbu, tak by sme sa asi dve hodiny len zapájali. (smiech) Máme veľa synťákov, bude to vyzerať ako nejaká škandinávska synthpopová kapela. Na skúškach sme riešili backing tracky, skúšame, čo budeme hrať na klik a čo bez kliku, je to taký proces, kedy si zadeľujeme, kto bude čo hrať, a aj veľa improvizujeme. Z toho potom vznikajú rôzne outrá, milujem takto predlžovať skladby, že si tam niečo naloopujeme a potom si na to už len jamujeme. Takže makáme, ale je to aj zábava.
Budete hrať aj niečo z Pustvopolu?
Na krste nič, zahráme len celú Postalgiu. Na Nešťastnú nedeľu budeme mať aj sláčikové kvarteto, požičané od Longitalu.
Po krste máš aké ďalšie plány?
Hneď na to máme ďalší koncert v Trnave, potom ma v decembri čakajú ešte nejaké akcie a začiatkom budúceho roka by som mala robiť hudbu k jednému filmu v česko-slovenskej koprodukcii, ale zatiaľ o tom nemôžem prezradiť viac. Plánujeme turné s Postalgiou v Čechách aj na Slovensku, ale kvôli práci na filme sa to asi trošku posunie.
Čo s videoklipmi, myslíš, že sa niečo podarí? Minule si zdieľala status o jednom svojom surreálnom sne, ktorý by som si úplne vedel predstaviť v podobe hudobného videa.
To by som urobila rada, veľmi sa mi páči tento nápad. Ja si svoje sny vždy kreslím, zapisujem a rozmýšľam, že čo s tým. A videoklipy milujem, len to je tak strašne drahé a my s mojou manažérkou sme teraz po nahrávaní albumu na takých mizinách, že si to nemôžeme dovoliť. Ale ak sa nám podarí na to získať nejaké peniaze, tak jasné, že chceme natočiť klipy.
Nedávno som sa práve o klipoch bavil s Jurešom z Fallgrapp, ktorý ide budúci rok vydávať nový album. Oni mali už od debutu veľmi silnú vizuálnu stránku a kvalitné videá, no hovoril mi, že od posledného albumu, čo je myslím dva roky, sa zdvojnásobili ceny, čo si pýtajú režiséri klipov.
Aj fotografi to isté... A keď chceš mať dva-tri dobré klipy, tak to je pomaly trikrát drahšie ako nahrať celý album. Kto má na to mať peniaze? Ja mám milión ideí, len to nemám z čoho zaplatiť.
Keď už sme pri tých peniazoch… Pýtal som sa kamoša, čo by sa ťa on spýtal v rozhovore. Poslal mi veľmi prozaickú otázku: Z čoho tá Katka vlastne žije?
(smiech) To je super otázka! Rada odpoviem. Ja som dosť veľa učila (súkromné hodiny klavíra) ešte aj počas toho, ako doznieval predaj prvého CD. Ale už keď Pustvopol vyšiel, tak som si povedala, že prestanem učiť v Základnej umeleckej škole na plný úväzok, lebo sa to už nedalo stíhať. Predtým som to ale robila dlho, ja som bola v tomto smere dosť akčná už od študentských čias. Asi preto, že mám staršieho brata, ktorý bol vždy veľmi aktívny a šikovný, vedel si vybaviť všelijaké brigády v zahraničí, postarať sa o seba. A ja som ho v tomto nasledovala, vždy ma bavilo hľadať si rôzne práce a už od strednej školy som mala hudobné spolupráce a brigády. Potom som robila divadelnú hudbu a keď som bola v piatom ročníku na výške, začala som robiť v ZUŠke, kde som po škole rovno prešla na plný úväzok. Keď vyšiel Pustvopol, mala som ďalší príjem z predaja albumu a z koncertov.
Je to taký cyklus - vyjde album, do ktorého síce musíš veľa investovať, ale potom sa ti to vráti a nejaký čas po Pustvopole som bola aj v takom dobrom pluse. Do toho som ešte súkromne učila, občas som robila aj nejaké menšie projekty, ako hudba do nejakého videa, a tak. Tým, že môžem robiť aj skladateľské a polo-producentské činnosti, niečo nahrať, tak tých príležitostí je viac. Takže som rada, že môžem povedať, že sa viem uživiť vďaka hudbe, či už je to učenie alebo samotná tvorba a hranie. Teraz budem mať aj ten film a dúfam, že časom budú pribúdať takéto väčšie projekty. Asi už budúci rok ani nebudem učiť, lebo to nestíham. Teraz je ale práve to prelomové obdobie, kedy sme "vybúchali" všetky prachy do albumu a potrebujeme sa od toho odraziť predajom, koncertmi, atď.
Na záver ešte jedna vec z mood boardu, ktorá súvisí práve s týmto. Zaujala ma v rámci "sebamotivačných" zápiskov jedna pasáž, kde spomínaš, že: "Ja som celý Pustvopol spravila popri plnom úväzku na ZUŠ. Keby som nemala daily job, tak ani nevstanem z postele a nič by som nezložila." Pre umelca na voľnej nohe musí byť asi dosť ťažké nájsť si nejaký svoj režim, ako fungovať a tvoriť. Zvládaš to?
To mi aj Katarzia vravela, keď som končila v ZUŠke... Ale keď už to máš tak, že skoro každý deň máš nejaké stretnutie alebo si stanovíš nejaké čiastočné deadliny, tak si vieš ten život prispôsobiť tak, že si dáš stretnutia na doobedia, prinúti ťa to vstať a rozhýbať sa. Potom už po zvyšok dňa riešiš ďalšie veci a vieš byť produktívny. Mne nerobí problém robiť aj sama doma a neflákať sa. Zvykla som si na to celkom rýchlo.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Barbora Dolinajová
