Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Trolejboys: Pokúšame sa nájsť svoj štýl a hráme tak, ako to z nás vylezie

Trolejboys: Pokúšame sa nájsť svoj štýl a hráme tak, ako to z nás vylezie

29.03.2019 - 12:00 | redakcia

Bratislavská kapela Trolejboys sa posúva vpred druhým albumom, ktorý vydá aj ako vinyl. Kapelu tvoria Jožo Garáž (gitara a spev), DJ Rakva alias Škrupo (spev, vokály a kazoo), Ing. Pičúz (basgitara), Gorila prezývaný Fízel (bicie) a Clif Riff prezývaný Vanilla (klávesy).


Rozhovor so spevákom Jožom Garážom a basgitaristom Ing. Pičúzom pre Hudba.sk pripravila Dagmar Lauková Petrášová.

Pred pár dňami vyšiel pod hlavičkou hudobn
ého vydavateľstva ajlavmjuzik váš druhý štúdiový album Music is my Littlehorse. Aké pesničky na ňom sú a v čom je iný ako debut?

JG: Je iný najmä v tom, že sme sa ako kapela tak trochu vyprofilovali. Predchádzajúci album bol vlastne súbor pesničiek, ktoré sa odohrali už dávnejšie a veľká časť vznikla predtým, ako sme sa stali kapelou. Väčšinou to boli pesničky, ktoré vznikli len tak spontánne na žúroch, kde sme sa spoločne ocitli. Napríklad pesnička Škôlkárska vznikla asi o pol jednej v noci na lyžovačke v Taliansku.

Domáci, u ktorých sme mali nájom a bývali nad nami, nás podľa mňa doteraz za ňu nenávidia. Fakt, skoro nás vyhodili. Alebo pesnička Domček. Tak tá vznikla na splave pri ohni. Tieto sú iné. Rodili sa v skúšobni. V tom svätom priestore, kde sa môžeš odviazať a vnímať zvuky nástrojov. Vyhrali sme sa s nimi. Tvarovali sme ich a maznali sme sa s nimi. A najmä, ako hovoríš, vychádzame pod hlavičkou hudobného vydavateľstva. Prvý album sme si vydali sami.

IP: Ako to už pri prvých albumoch býva, tak sme sa mnohým veciam priučili, či už po zvukovej stránke, ktorá súvisí s nahrávaním, ale aj kompozičnej. Celkovo mám pocit, že tento album je vyzretejší. Dá sa hovoriť aj o nejakom našom štýle, ktorý dúfame je len náš a je nezameniteľný.

Pred rokom ste zverejnili váš historicky prvý videoklip k tracku Keď ti funky hrám z pripravovaného albumu, ktorý bol celý vo vašej réžii. Video je výnimočné tým, že bolo nakrútené bez jediného strihu a účinkuje v ňom asi sto komparzistov. Ako sa zrodil tento nápad a ako prebiehalo nakrúcanie?

IP: Paradoxne nášmu prvému albumu sa klipy úspešne vyhýbali, napriek tomu, že k filmárskej brandži nemáme ďaleko. Ale ako to už chodí, že obuvníkove deti chodia bosé, tak nikdy na to nebol poriadne čas.

JG: Máme v kapele režiséra, chápeš, režiséra (pozn. red. - režisérom je Ing. Pičúz), ktorý dokonca spravil klip už niekoľkým iným kapelám a my nič. On bol ten, čo stále hovoril o tom, že musíme spraviť klip a my že fakt? Nehovor, nie si ty náhodou režisér? Jedného dňa sa nakopol a zrazu okolo nás pobehoval celý ten jeho profi ansábel, ale to je fakt otázka na neho.

IP: Na začiatku sme si povedali, hlavne nech je to jednoduché a môžeme to rýchlo zbúchať. Začali sme tvoriť a vymýšľať. Skončilo sa to so sto komparzistami na jeden záber, čo samozrejme nie je sranda. Ale kamaráti nám s tým pomohli - prišli si zahrať a náš štáb, ktorý sme s mojím bratom kameramanom dali dokopy, bol totálne profi. Celé sme to nacvičili a nakrútili asi za päť hodín, čo je malý zázrak. Treba povedať, že Škrupo (spevák a hlavná postava klipu) ukázal svoj prirodzený herecký talent a túto náročnú úlohu zvládol bravúrne. Na štvrtú ostrú zapadli všetky súčiastky ako mali a výsledok je parádny. Kto nevidel, nech si klikne.


Všetko vo vlastných rukách aj bez producenta

Ste partia, ktorá si produkuje všetko sama. Okrem skladania hudby a písania textov si vymýšľate aj obaly nahrávok a plagáty na koncerty. Zachováte aj pri novom albume túto tradíciu?

IP: Absolútne. Je to vec, na ktorej si zakladáme. Príde nám fér, že všetko, čo od nás poslucháč dostane, ide priamo od nás. Nepomáhame si inými a šikovnejšími umelcami, ktorí by nás robili lepšími a my by sme potom z toho mali pocit, akí sme namakaní. Navyše si myslíme, že to vieme robiť lepšie než ostatní, takže je to takto v poriadku. (smiech) 

JG: Raz dávno som sa bavil s Vinčim (basák z Lavagance) o tom, ako nahrávame a on sa ma spýtal: Vy nemáte producenta? Pozeral som na neho ako na zjavenie. Producenta? A načo? Dnes už rozumiem jeho otázke a myslím si, že je to dôležitá vec, ale aj tak neviem, či sa nám to niekedy podarí. Pre nás je to v prvom rade zábava zo samotnej tvorby a strašne nás baví to, že si to môžeme spraviť celé podľa seba.

Ktorých hudobníkov ste si pozvali ako hostí?

JG: Jedným z hostí je krásny hlas a prejav Zuzky Mikulcovej do pesničky, ktorá je dialógom medzi mužom a ženou. Mali sme ju len tak do trištvrťky vymyslenú, ale už bol dohodnuý termín, kedy Zuzka príde, tak sme sa zavreli k nám do štúdia a spoločne to dotextovali. Dosť sme sa pri tom nasmiali.

IP: Čo sa týka hudby, tak sme si všetko nahrávali sami až na jednu gitaru, ktorú prišiel nahrať náš kamarát Marek Rostoka, keďže s nami chvíľu hrával. Práve tento part si tam vymyslel a nevedeli sme si tú vec bez toho predstaviť. V dvoch prípadoch na klávesoch zahral Roland Kánik, lebo náš klávesák mal soplík.

JG: Do jednej pesničky sme veľmi chceli trúbku. Raz na ceste do štúdia, keď sme tú pesničku išli dokončovať, sme zrazu počuli krásne hrať osamelého trúbkára menom Robo Kolár. Tak sme mu zaklopali na okno na prízemí, cez ktoré sa tie jeho tóny rozlievali na chodník. Trochu to trvalo, kým otvoril. Keď sme na neho vybalili, čo chceme, tak si nás premeral, pousmial sa a povedal že "okej" a asi o hodinu na to zahral rozkošnú džezovú trúbku do reggae.

Ako prebiehala spolupráca s Marekom Rakovickým z LVGNC Studios, ktorý mal pod palcom mix a Dariusom Van Helfterenom z Amsterdam Mastering?

IP: Marek nám mixoval už náš predošlý album, ktorý sme si nahrávali kompletne sami v našom Štúdiu Konečná. Moc sme sa s ním dopredu o tom neradili a v konečnej fáze sme zistili, že nahrávať bicie na osem stôp asi nie je úplne ideálne. Preto sme sa dohodli, že keď budeme nahrávať ďalší album, tak bicie nahráme u neho v LVGNC Studios. Potom si to zoberieme k sebe, ponahrávame a naspievame všetko k našej spokojnosti a výsledok mu prinesieme na mix. Tento spôsob nám úplne vyhovuje. Síce je to časovo dosť náročné, lebo tým, že má na to človek kopu času, tak sa neponáhľa a aj to skĺbiť s pracovným a rodinným životom niekedy dá zabrať.

Ale na druhej strane máte možnosť sa dopracovať k výsledku, ktorý vás uspokojí aj s odstupom času. Keď bolo všetko hotové, tak sme to zobrali k Marekovi a chceli sme po ňom, aby k tomu pristúpil tvorivo. Napriek tomu, že robí iný štýl hudby ako my, tak má pre tieto veci cit a rozumie nášmu štýlu humoru aj muzikantstvu a potrebnej surovosti, ktorá musí zostať priznaná, aby to fungovalo ako má. No a keďže sme už boli na konci procesu z toho všetci zmagorení, tak sme sa rozhodli to poslať do Amsterdamu na mastering Dariusovi, na ktorého sme mali výborné referencie a s výsledkom sme maximálne spokojní.

Váš prvý album Pod prúdom vyšiel pred šiestimi rokmi. Čo sa za tú dobu v kapele udialo?

JG: Vlastne nič. Naštastie je medzi nami sväté pravidlo, že kapela je na prvom mieste a až potom rodina, takže to, že sa basákovi a klávesákovi narodili deti, žiadnym spôsobom nespomalilo bežnú vyše päťročnú prestávku medzi nahrávaním albumov.  A popri tom nám zbúrali Štúdio Konečná v starej Cvernovke, vyhodili nás z ďalšieho priestoru v dome, kde sme presťahovali štúdio, takže asi tak.

IP: Ono sa to nezdá, ale pre nás s našimi časovými možnosťami je nahrávanie albumu takmer trojročná záležitosť. Na jednej strane je to úžasná vec byť pri tom, keď niečo vzniká, ale na druhej strane sa stále venujete niečomu, čo ste zložili pred piatimi, alebo troma rokmi. Tým pádom nezostáva čas na tvorenie nových vecí. To obdobie prichádza práve teraz, keď máme album konečne hotový a veľmi sa na to tešíme.

Trolejboys -  Music is my Littlehorse, 2019Nový album Trolejboys má "jemne kontroverzný" obal

Umenie ako koníček a totálna harmónia

Čo bolo dôvodom, že sa režis
ér, architekt, art director, zvukár a IT-čkár rozhodli založiť kapelu?

IP: Skôr ako sme mali tieto vznešené povolania, tak sme chodili na pivo a poznali sme sa z mesta ako veľmi svojbytná partia ľudí rôzneho umeleckého zamerania. Každý sme mali svoje kapely a iné projekty. Jedného dňa sa mi jeden sympatický a v neposlednom rade priemerne talentovaný gitarista posťažoval, že sa mu rozpadol Vlčiak, čo bol názov jeho predošlej kapely. Vysvitlo, že ide o pesničkára veľmi zvláštne nazerajúceho na svet. Prejavil záujem hrať s niekým, kto by tie jeho pesničky chcel hrať spolu s ním. To mi úplne vyhovovalo, pretože ja naopak žiadne pesničky neskladám, ale mojou silnou stránkou je vymýšľať riffy, aby to šlapalo. Tak sme sa dohodli, že založíme kapelu.

Od tohto momentu, kým sme si spolu prvýkrát zahrali, ubehlo asi päť rokov. To už sme sa stretli aj s naším bubeníkom, ktorý chcel hrať tiež na basu, ale som ho nepustil. Tak sa musel začať učiť hrať na bicie, čo sa mu dodnes úplne nepodarilo (smiech). Ale jedna vec bola od prvého momentu jasná, ako sme si roku pána 2007 spolu prvýkrát zahrali, že nás to spolu neskutočne baví a je to tak až dodnes. Ešte treba spomenúť Škrupa, ktorý prišiel hneď v začiatkoch do kapely pôvodne ako DJ, ale postupne sa preonačil na speváka a klávesáka Clifa Riffa prezývaného Vanilla, ktorého priviedol práve Škrupo. A toto tvrdé jadro hrá spolu dodnes.  

JG: Máme svoje zamestnania, ktoré nás živia, a preto je pre nás naša hudba vlastne tak trochu ventil toho, čo si nemôžme dovoliť v práci. Žiadne požiadavky klienta, žiadne prispôsobovanie sa vkusu niekoho, kto ho nemá, žiadne termíny. Jednoducho si to robíme slobodne a podľa seba. Hudba je náš malý koníček. ("littlehorse", pozn. red.)

Prečo Trolejboys? Obľubujete cestovanie trolejbusmi, alebo ide len o zaujímavú slovnú hračku? Spája sa s názvom kapely nejaká príhoda?

JG: Chceli sme si už konečne vymyslieť názov kapely, ale to sa nám z nejakého čudného dôvodu fakt nedarilo. Raz, keď sme mali fajčiarsku prestávku pred jednou skúšobňou pri Tržnici, kde sme vtedy hrali a blížil sa nám pravdepodobne prvý koncert, sme pochopili, že už to musíme uzavrieť. Zrazu sme si spomenuli na jeden z názvov najlepšieho vymýšľača názvov kapiel Martina Revického a sucho sme si ho privlastnili s tým, že veď on si ho aj tak nepamätá.

IP: Je pravda, že v tej chvíli sme už nikto nevedeli vymyslieť nič lepšie. Martinovi sme zavolali, či mu to nevadí a on nám dal svoje požehnanie.

JG: Tým zavolali myslíš to, ako som mu mal zavolať? Hmmm, asi by som ti mal niečo povedať. Len dúfam, že si ho vážne nepamätá.

IP: Ale však nám bol krstiť prvý album, tak tam mu to snáď došlo.

JG: Ktovie.

Fungujete už vyše desať rokov. Ako sa vám podarilo vydržať spolu tak dlho? Rozumiete si hudobne aj ľudsky?

JG: Ani moc nie.

IP: Ťažko sa to popisuje, ale naša kapela je po ľudskej stránke totálna harmónia. Neviem, ako je to možné, radšej to nebudem hlbšie analyzovať.


Bizarné kostýmy, prezývky a osobitý humor 

Ste štýlovo nezaraditeľní. Ktorý zo žánrov je vám najbližší a ktorému sa radšej vyhýbate?

JG: Nie je nám najbližší žiaden štýl a nevyhýbame sa žiadnemu štýlu. Pokúšame sa ale nájsť ten svoj a to tým, že hráme tak, ako to z nás vylezie. Uvidíme, čo prinesie tretí album.

IP: Ja osobne mám najradšej momenty, keď objavíme nejaký riff, alebo zvuk, ktorý nám je neznámy, vtedy nás to nabije a snažíme sa s tým niečo spraviť. Akonáhle to skĺzne k niečomu, čo poznáme, čo sa stáva, tak ideme od toho. Stotožňovať sa s nejakými štýlami je nám cudzie, aj keď samozrejme v začiatkoch sme si skúšali rôzne, ale brali sme to skôr ako zábavu a pokusy, či niečo také vôbec vieme zahrať. Ale naposledy sme napríklad dostali zadanie od detského časopisu Bublina, aby sme spravili pre deti pesníčku v štýle reggae a tak vznikla naša pesníčka Lízatko

Parodické ladenie vašej webovej stránky naznačuje, že máte svojský humor. Ako vznikli prezývky v rubrike Posádka? 

JG: Kedže sme tušili, že raz budeme nesmierne slávni, rozhodli sme sa zachovať si svoje súkromie tým, že budeme vystupovať pod umeleckými pseudonymami. Bohužiaľ sme si ale dali pravidlo, že si nikto nemôže vymyslieť svoju prezývku sám a tak to aj dopadlo. Uznajte, umelecké meno Jožo Garáž? Naštastie sme sa slávnymi nestali, takže ich nikto nepozná.

IP: Naše prezývky vznikali rôzne. Napríklad náš bubeník si na náš úplne prvý koncert chcel obliecť počas hrania kostým gorily, ale keďže ho v požičovni nemali, tak sme mu zobrali kostým policajta. Čiže odvtedy má meno Gorila prezývaný Fízel. Dlho sa na našich koncertoch ozývalo z publika "Fízel hraj!". Je zaujimavé, že Kauza Gorila vyplávala na povrch až o niekoľko rokov neskôr. Náhoda? Nemyslím si.

Ako vznikajú vaše pesničky? Kto je najčastejšie tým, kto príde do skúšobne s novým nápadom?

IP: Naše pesničky vznikajú dvoma spôsobmi. Buď príde Jožo Garáž na skúšku a zahrá nám, čo si zložil doma na záchode a my sa mu to snažíme všetkými možnými spôsobmi vzdialiť od jeho pôvodnej predstavy. Alebo si len tak hráme a odrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, chytíme nejaký zaujimavý riff, ktorý začneme hrať dokola a Jožko, ako ho familiárne voláme, začne spontánne spievať do mikrofónu vety, ktoré sa častokrát stanú ústrednými témami pesničiek.

Môžeme sa v najbližšej budúcnosti tešiť na vaše koncerty, ktoré sú povestné okrem hudobného nasadenia aj vašimi zaujímavými prevlekmi? Chystáte pre fanúšikov nejaké prekvapenie ohľadom outfitu?

JG: No, tak toto je citlivá téma. Kostýmy totiž mali svoju funkciu. Keď sme sa dali dokopy ako kapela, tak terajší bubeník bol basgitarista a terajší basgitarista bol gitarista, ja pomerne mizerný gitarista a DJ Škrupo vtedy vlastne ešte vôbec nebol spevák a robil nám len skratche. Vtedy vedel hrať len náš klávesák, ale ten s nami ešte nehral. Jedno sme však vedeli. Že spolu chceme hrať, a tým pádom sme sa to museli naučiť. Myslím tým naučiť sa hrať. Napriek tomu, že sme nevedeli hrať, sme mali veľa pesničiek a chceli sme ich hrať ľuďom. Rozhodli sme sa, že využijeme neschopnosť fanúšika sústrediť sa na dve veci naraz a odpútame jeho pozornosť tým, že si navlečieme bizarné kostýmy, spustíme za nami projekciu, bengálske ohne atď., atď... Tak nám to akosi ostalo. Ale musím povedať jedno. Blíži sa krst nového albumu a tam sa chystáme urobiť naozaj poriadnu show aj čo sa týka outfitu. Treba vidieť! 25. apríla v Hopkirku v Bratislave.

Na čom momentálne pracujete a aké sú vaše plány do najbližšieho obdobia?

JG: Album ako vinyl je už na ceste a robíme k nemu spoločne s ajlavmjuzik promo. Pripravujeme nový klip, ktorý si opäť robíme celkom sami za pomoci ochotných ľudí z animátorského fachu. Je k nášmu prvému protest songu a bude animovaný. Výtvarne to má pod palcom náš bubeník.

IP: Konečne sme vo fáze, keď začíname znova tvoriť a skladať nové veci, takže snáď keď všetko dobre pôjde, o päť rokov sme tu s novým albumom. Popritom sa pripravujeme, nech vieme zahrať koncerty na úrovni a pochodíme aj nejaké letné festivaly.

Album Music is my Littlehorse môžete počúvať na Bandcampe:



Autorka: Dagmar Lauková Petrášová      
Foto: Peter Sit


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti