Zaradiť štvorčlennú českú zostavu Cold Cold Nights žánrovo nie je ľahké a vlastne by to bolo aj zbytočné. Lepšie je sústrediť sa na pocit, ktorý myseľ poslucháča ovládne pri počúvaní ich hudby. Je to nostalgia v kombinácii s príjemným hrejivým pocitom a akýmsi podmieneným cestovateľským nutkaním.
Ja pri ich hudbe dostávam chuť oprášiť stopovacie tabuľky a postaviť sa na výpadovku smer kdekoľvek, s Kerouakovskou túžbou skutočne žiť život namiesto všedného prežívania a Coelhovskou mantrou, že cesta sama je vlastne cieľom. Že moja intuícia mala svoj deň, vysvitlo hneď po tom, čo sa mi podarilo spojiť online s hudobníkom a filmárom Jakubom Jiráskom, ústrednou postavou Cold Cold Nights. Zatiaľ čo za mojimi oknami už bola tmúca tma, na červenej oblohe za Jakubom zapadalo slnko a nad hlavou mu sem tam preletela čajka.
V rozhovore prebiehajúcim medzi Prahou a juho-portugalským mestečkom Zambujeira do Mar sme okrem nového albumu Ten Years Later rozoberali, ako udržať kapelu pri živote a skĺbiť ju s osobnými životmi jej členov, čo je najdôležitejšie pri hraní koncertov a akú rolu zohráva vizuálna stránka, prečo je nahrávanie na vlastnú päsť oslobodzujúce aj či existuje nejaký tajný trik na bookovanie koncertov v zahraničí.
Prelom rokov je vždy časom bilancovania. Ako hodnotíš v rámci Cold Cold Nights rok 2023?
Rok to bol zásadný, pretože sme sa konečne rozhýbali a sfinalizovali sme vydanie nového albumu, ktoré bolo na spadnutie už niekoľko rokov a dlho sa odkladalo. Po hibernácii sme sa vrátili do aktívneho stavu aj v rámci koncertov, teda do stavu, na ktorý sme boli pred pandémiou zvyknutí. Zároveň to bol rok náročný, pretože sme všetci pocítili, že v priebehu času je paradoxne náročnejšie a náročnejšie držať kapelu pohromade. Vyžaduje to veľa času a úsilia, a niektoré veci už nie sú také vzrušujúce, ako boli v začiatkoch. Niekedy musí človek hľadať elán, aby veci nakopol a dotiahol.
Pripadá mi to ako rozdiel medzi ranou zamilovanosťou a dlhodobým vzťahom, keď sa motýliky v bruchu vymenia za kompromisy a dôveru.
Áno. Takisto ako kvalitný dlhodobý romantický vzťah, tak aj kapela zreje a naberá nové rozmery a myslím si, že v tomto nás minulý rok utvrdil - že nám je v kapele dobre, že to chceme robiť ďalej napriek rôznym prekážkam. Trumpetista sa sťahuje na doktorát do Berlína, bubeník má rodinu a deti, býva za Prahou a podobne. Pre nikoho nie je samozrejmosť, že kapela existuje, a že existuje práve v tejto konštelácii. Veľmi si to preto všetci vážime.
Ako sa prejavil v kapele návrat do bežného "necovidového" fungovania? Prinieslo vám to nový vietor do plachiet?
Samozrejme. Ale mám tiež pocit, že s koncertmi je to náročnejšie. Neviem, či je to dôsledok pandémie, ale zdá sa mi, že na koncerty chodí menej ľudí. Na spoločnosť dopadajú všetky možné krízy, ľudia sú trochu opatrnejší s utrácaním za platne, za koncerty. V niečom sa ukázali výhody toho byť skrátka viac doma, aj extroverti pochopili, že je skutočne možné netráviť každý večer vonku (smiech). Pre mnohých je ťažké vrátiť sa do spoločenského života. Na jednej strane cítim z ľudí opatrnosť, na druhej strane obrovskú vďačnosť, že môžeme hrať, byť spolu. Vďačnosť za všetkých ľudí, čo sa starajú o scénu, organizujú koncerty, píšu o hudbe, vydávajú ju, produkujú... Príde mi, že je očividnejšie ako kedykoľvek predtým, že to mnohí títo ľudia robia a robili z čistého záujmu, z čistej radosti a lásky k hudbe, žiadna iná motivácia.
Slovensko, Nemecko, Srbsko, Čierna Hora, Rumunsko, Chorvátsko... Zoznam krajín, v ktorých ste už koncertovali, je úctyhodný aj vzhľadom na fakt, že ste stále relatívne mladá kapela. Je v tomto ohľade najdôležitejší dobrý booking manažér?
No, to by som tiež rád vedel (smiech). Verím, že keď si niekto zoženie dobrý booking, tak je to automaticky next level. Naša cesta ale v minulosti viedla a stále vedie najmä cez osobné investície, osobný záujem niekam ísť a niekde hrať, cez osobný kontakt s ľuďmi, ktorých poznáme i z iných sfér. Neexistuje žiaden tajný trik, len reakcia na to, keď niekto prejaví záujem. Také momenty sa snažíme zakaždým aktívne využiť a zároveň nemať vysoké očakávania. Snažíme sa byť pokorní a skromní čo sa týka podmienok, za akých je možné koncert realizovať. Pre nás sú to výlety, spôsob, akým chceme tráviť čas, spôsob, ako zažiť veci, ktoré idú pod povrch nejakého bežného cestovania. Baví nás na tom pocit nejakej komunity a spoločenstva, ktorý nemá hranice.
Na zastávke v Drážďanoch počas posledného turné ma veľmi zaujal promotér Powel fungujúci pod značkou Super Jetski Entertainment Shows, obrovský nadšenec, ktorý tam zorganizuje aj niekoľko koncertov zahraničných kapiel mesačne. Spomenul, že častejšie chodí na koncerty do Prahy ako do Berlína. Prišlo mi to ako skvelý ukazovateľ toho, že ak niekto má rád hudbu a nejaký subkultúrny život, nerieši nič iné okolo. Tiež to zrejme ilustruje zaujímavý fakt, že v Berlíne, aspoň čo sa týka kapiel a koncertnej scény, to pravdepodobne nie je lepšie ako v Prahe. Zo skúsenosti tiež musím povedať, že podmienky v zahraničí, vrátane technického vybavenia klubov a prístupu sú často omnoho horšie ako český štandard.
Riešite vôbec ekonomickú rovinu koncertov a turné?
Nie že by sme to vôbec neriešili, skôr nemáme očakávania nejakých zárobkov. Snažíme sa vykryť turné tak, aby sme ho nemuseli doplácať. Základom je nula (smiech). Ako obrovskú pridanú hodnotu v tom vidím sociálny a kultúrny kapitál, ktorý nám koncertovanie a cestovanie generuje. Vďaka tomu má človek širší pojem o svete vôkol seba. Veľmi obohacujúce mi príde aj cestovanie po menších českých mestách, vnímam to ako unikátnu príležitosť vykročiť z bubliny, ako autentický kontakt s českou realitou.
Čo to vlastne znamená pre kapelu, stráviť toľko času na cestách?
Základným predpokladom bytia v kapele je mať ju s ľuďmi, ktorí sa navzájom majú radi a cítia sa spolu dobre a bezpečne. Na turné vždy nastanú kritické situácie - funguje to totiž tak, že vždy ideš niekam neskoro (smiech), snažíš sa niečo dohnať, alebo je ti zima, máš hlad, alebo všetko dokopy. Vďaka tomu na cestách rýchlo spoznáš, či si v kapele s tými správnymi ľuďmi, alebo nie. Čím sme starší, tým viac vnímame naše vzájomné potreby a navzájom ich rešpektujeme.
Ako by si definoval vaše koncerty? Čo je najdôležitejšie ľuďom na koncerte odovzdať?
Keď niekde hráme, mám pocit, že spoluvytvárame priestor, ktorý tam existoval pred nami a bude tam aj po nás. Snažíme sa ten priestor vnímať, byť s ním v súlade a iba mu prispieť, pozdvihnúť to. Koncerty sa snažíme riešiť v celej komplexnosti, nielen ako hudobný ale prirodzene aj ako vizuálny a spoločenský zážitok. Používame len klasické svetlá teplých farieb, ktoré majú evokovať hrejivý a útulný pocit. Setlist sa snažíme dramaturgicky koncipovať tak, aby mal začiatok, prostriedok a určité vyvrcholenie. Skrátka, keď v tebe hudba vyvolá otázky, tak aby ich v závere aj určitým spôsobom zodpovedala, vyvolala určitý katarzný moment.
Veľmi sa mi páči výraz, ktorý som kedysi počul, že koncert je vlastne kolektívne "scitlivovanie", spôsob, ako spoločne zdieľať niečo intímne, niečo, čo len tak s cudzími ľuďmi nezdieľaš. Performatívne druhy umenia majú dar ľudí v jeden moment prepojiť, to je na koncertovaní najdôležitejšie.
Bol som sa na vás pozrieť minulý rok v pražskom prístave a prišlo mi veľmi milé, že ste uprostred koncertu premietali klip. Pravdou je, že si tiež filmár. Ako veľmi sú pre teba dôležité klipy a celkovo vizualizácia vašej hudby?
Je to pre mňa veľmi dôležité. Čo sa týka točenia nášho klipu, alebo aj keď točím pre iné kapely, hudobnícka časť mňa s tým má vždy veľký problém. Vizuálne interpretácie hudby sú veľmi jednoznačné, až mám občas pocit, že na hudbe prebíjajú to krásne - že je abstraktná, že vyvoláva v človeku čosi neopísateľné. Že si pod tým každý predstaví čosi trochu iné. Pre mňa ako režiséra dokáže byť interpretácia hudby fakt náročná. Zároveň intuitívne vždy viac fandím hudbe ako filmu, pretože hudba má dar obohatiť vizuálny materiál. Naopak, vizuálna stránka môže hudbe dosť uškodiť.
Vašou najväčšou novinkou je vydanie albumu Ten Years Later. Ako vznikal?
Vznikal dlho a na mnohých miestach. Nahrávali sme ho svojpomocne, doma, na najrôznejších miestach, na chatách. Počas robenia albumu sme sa v kapele navyše rôzne sťahovali. Odtlačili sa v tom všetky tie miesta, kde sme bývali, alebo sme ich mali k dispozícii, a dalo sa v nich pracovať. Úplne na začiatku sme nahrávali v legendárnom štúdiu SONO, potom u Martina Havlena v Liberci v štúdiu Resound. Prešli sme si fázou, v ktorej sme chodili do profesionálnych štúdií a usúdili sme, že je pre nás dôležitejší pocit ako technická kvalita zvuku, ktorú nahrávke dáva spravidla štúdio, v ktorom vzniká.
Skrz toto uvedomenie sme sa dostali k nahrávaniu doma a zistili sme, že to má blahodárny efekt. Keď sa pri hraní cíti človek komfortne, zahrá part rýchlejšie a viac podľa svojich predstáv, odpadáva stres z toho, že nie je technicky dosť dobrý. Zvukári majú často svoje predstavy o tom, ako majú veci technicky vyzerať, a keď niekto nie je schopný tieto predstavy naplniť, môže stráviť obrovské úsilie hľadaním kompromisu, doháňaním tejto predstavy. Vo mne to pochováva kreativitu, chuť skúšať nové veci a predstavovať si niečo hudobne netradičné. Dospeli sme teda k záveru, že budeme nahrávať sami a máme šťastie, že Štepán Oves, náš gitarista, basák a klávesák k mixovaniu tiahne a bol ochotný sa tomu venovať. V priebehu nahrávania sa to sám učil a zlepšoval sa. Takže to bol aj proces osobného rozvoja. Štepán hraje aj v pražskej kapele Tamara, kde tiež nahrával, mixoval a produkoval ich nový album s názvom Anderson, čo tiež prirodzene prispelo.
Čo sa týka ideovej stránky - kostry pesničiek sme mali nahrané dlho, čakalo sa za mnou, kým dopíšem texty. Forme bolo potrebné dodať významový obsah, čo nebolo jednoduché. V jednej chvíli som to poňal koncepčne, ako denník výjavov z posledných desiatich rokov, čo mi následne uľahčilo tvorbu.
Aká bola motivácia za tým, pozvať na album hostí? Mohol by si nám ich priblížiť?
V jednu chvíľu som dostal pocit, že mnoho pesničiek na albume je o vzťahoch. Uvedomil som si, že nemám rád tradičný prístup k pesničkám o láske, pretože väčšinou ide o pohľad jedného človeka, ktorý má veľkú moc interpretovať skúsenosť jednostranne. Rozhodol som sa poňať pesničky ako dialóg, nechať explicitný priestor faktu, že každý vzťah je tvorený dvoma ľuďmi, z ktorých sa každý na vec pozerá trochu inak, aj o tom inak rozpráva. Vznikli tak dve pesničky (Františka Křížka 21 a 3.1.2000), ktoré sú vlastne konverzáciou dvoch ľudí. K tomu som prizval Majdu (Magdalena Uhlířová) z pražskej kapely Tamara, moju bývalú priateľku, pretože ide o pesničku o našom spoločnom vzťahu. Druhá skladba je o najlepšej kamarátke z detstva, ktorú som nevidel mnoho rokov. Jej part spieva Moin Moin - Magdalena Manderlova, ktorá mi prišla ako najvhodnejšia voľba.
V pesničke If You Wait Long Enough s nami spieva Dominik Neudeker z kapely Brighter Days a Paul Cardona z Bringers. To vzniklo dosť na poslednú chvíľu. Tentokrát ma prepadol pocit, že sa tam skrátka hodí ich hlas a hudobný výraz, ktorý mám veľmi rád. Potom pozval na skladbu Štepán svoju priateľku Kamilu Schewczukovú a Kristýnu Dobrianskú, s ktorou hral v Tamare, a tie pridali na posledný refrén vokál. Tu sme o tom premýšľali skôr esteticky v zmysle zvuku, než aby to malo obsahový význam.
Spomenul si, že pesničky vznikali na rôznych miestach a niektoré z nich dokonca nesú v názvoch konkrétne adresy. Má pre teba ako tvorcu skladba v sebe už navždy otlačené miesto, kde vznikla? Alebo má v sebe myšlienka skladby navždy otlačené miesto, kde sa zrodila?
Pre mňa osobne áno. Pod jednotlivými pesničkami si ale často predstavujem ešte viac, než čo v nich v skutočnosti je. Keď skladby spievam, mám živé predstavy o tom, čo všetko sa deje medzi riadkami. Zároveň vnímam, že sú to len nejaké moje dodatočne nabalené pocity a vnemy. V piesni Hermanstrasse 30 je napríklad počuť hudbu z vedľajšej izby, kde si môj spolubývajúci, ktorý bol dídžej, trénoval set. Prišlo mi fajn nechať tam odtlačok takého akoby až filmového zvuku. Že je niekto niekde, niečo dohrá, a keď to dohrá, zrazu počuješ, čo sa deje vo vedľajšej izbe. Je to pritom v priamom rozpore s tou pesničkou - je to jej súčasťou, a zároveň nie je.
Pýtam sa, pretože mňa dokážu niektoré skladby skoro automaticky teleportovať v spomienkach na miesto, kde som ich počul prvýkrát.
Áno, s cudzími pesničkami to mám rovnako. Verím, že túto moc hudba má, a že sa do nej vždy nutne odtláča osobná skúsenosť poslucháča, a tak je to dobre. Je to v pohode, keď si tú istú hudbu interpretujú poslucháči inak, vybavia si pod ňou iné miesta.
Kam sa posunul tento album od EPčka Last Summer v roku 2017?
Nová doska mi príde pestrejšia, prirodzene aktuálnejšie odzrkadľuje našu celkovú hudobnú víziu. Je to dané aj tým, že s tým Štepán strávil veľmi veľa času. Tiež tým, že sa nám spoločne profiluje vkus a vytvárame si vlastný naratív, vďaka čomu verím, že sa nám darí robiť špecifickejší zvuk a nenapĺňať nejaké štandardizované zvukové parametre. Je to rozsiahlejšia nahrávka a sú na nej refrény, ktoré na prvom EP vôbec neboli. Cítim tiež, že je tento album omnoho uvoľnenejší - na prvej doske sme sa až tak kŕčovito snažili ukázať to najlepšie, čo v nás je, čo bolo v konečnom dôsledku možno kontraproduktívne.
Turné k albumu ste absolvovali okrem Česka aj so zastávkami v Nemecku. Čo bude ďalej?
Určite chceme hrať koncerty. Vnímame to tak, že zatiaľ prebehli len úplne prvotné predstavenia albumu, rozhodne to nie je vyčerpané. Mám obrovskú radosť, že sa nám podarilo rozšíriť koncertnú zostavu o trombonistku Terezu Drvotovú. I keď nie je klasická stála členka kapely, absolvovali sme s ňou mnoho výborných koncertov. V tomto obohacovaní živého set-upu by sme chceli pokračovať aj formou prizvania ďalších hostí.
Plánujeme tiež vydať animovaný videoklip a máme veľké cestovateľské plány - tie sú však stále v zárodku, preto by som ich nerád zakríkol. Chceli by sme s kapelou uskutočniť aj nejaký kreatívny pobyt, k čomu nás nútia okolnosti - hudbe sa venujeme nárazovo a intenzívne, a tieto obdobia sa potom striedajú s tými voľnejšími. Myslím, že by nám veľmi pomohlo povenovať sa hudbe spoločne na jednom mieste, poňať to ako nejaké kreatívne sústredenie, ale omnoho väčšieho rozsahu než na čo sme boli doteraz zvyknutí.
Autor: Matej Kráľ
