Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Robo Grigorov: Človek sa vždy a všade nakoniec stane len tým, kým vždy bol

Robo Grigorov: Človek sa vždy a všade nakoniec stane len tým, kým vždy bol

31.01.2018 - 11:00 | Ivan Straka

Aj keď Roba Grigorova v poslednom čase menej vídať na koncertných pódiách, hudba naďalej zostáva v centre jeho záujmu. Nielen aktuálna spolupráca s Cigánskymi Diablami a jeho ďalšie hudobné plány, ale aj spomienky na obdobie, kedy sa jeho kariéra rozbiehala, sú témou nášho rozhovoru s týmto neprehliadnuteľným spevákom, hudobníkom a skladateľom.


Vaše verejné vystúpenia sú v posledných rokoch pomerne vzácne. Nechýba vám intenzívnejší kontakt s publikom, ktorého záujem vidieť vás naživo stále neutícha?

Máte asi pravdu v tom, že mi občas chýbajú ľudia, ktorí chodia na moje koncerty. Bol som zvyknutý hrať oveľa častejšie. Ale o to viac intenzívne nahrávam práve pre nich nové skladby. Postupne pribúdajú a čoskoro budú mať premiéru aj na našom oficiálnom Facebooku. To je tiež forma spojenia s publikom. Ani môj záujem o nich neutícha. Nemyslite si, že preto, že nie som všade, na nich kašlem.

Aj keď vašich sólových verejných koncertov nie je veľa, z času na čas potešíte fanúšikov spoločnými projektmi s inými hudobnými kolegami, napríklad s Kristínou, kapelou Polemic, naživo s Parou, či naposledy v singli so skupinou Hex. Podľa čoho sa rozhodujete, s kým budete spolupracovať?

Keď už s niekým do niečoho idem, musím ho uznávať aj ako človeka a aj ako hudobníka a profesionála. Nič nesmie chýbať.

Robo Grigorov

Cigánski Diabli sú naša rodinná kapela
 
Najbližšie vás môžu fanúšikovia vidieť na špeciálnych Valentínskych koncertoch Cigánskych Diablov, na ktorých budete účinkovať ako jeden z hostí. Čím budú tieto vaše vystúpenia výnimočné?

Moje ničím extra. Skôr ich vystúpenie bude výnimočné. Sú to hudobníci svetovej triedy. Vymkli sa z lokálnych sfér a hrajú na úrovni, ktorá je nadpriemerná aj vo svete. Je pre mňa cťou, že tam môžem vystúpiť.

Nejde o vaše prvé spoluúčinkovanie s Cigánskymi Diablami. Prezradíte nám, kedy a ako ste sa spoznali?

S jednotlivými členmi som sa poznal už dávno. Napríklad Zolko Grunza mi nahrával na albume už pred vyše 20 rokmi. Možno to vyznie trocha komicky, ale moja mama mi už dávno predtým, než som ich spoznal ako kapelu, stále pílila uši, že miluje Cigánskych Diablov. Keď som jej zavolal a Diabli boli náhodou v televízii, zrušila mi hovor. Takže, keď prišla ponuka, prvý raz som to urobil preto, aby ich moja mama mohla vidieť zblízka. Zatiaľ videla každý ich koncert v Bratislave. Teraz nedávno bola na premiére ich muzikálu. Doteraz sa priateľkám chváli, že ich osobne pozná. Cigánski Diabli sú teda naša rodinná kapela.

Je reálne, že by hosťovanie na koncertoch Cigánskych Diablov mohlo iniciovať nejaký väčší spoločný projekt?

Práve o pár dní sa posiela do štúdia v Juhoafrickej republike jedna naša spoločná skladba na mixáž. Ak sa podarí, čo nikdy nie je isté, budete ju môcť počuť. Keby som mal odpovedať všeobecne, tak s Diablami hocikedy a hocičo. Som s nimi na pódiu šťastný. Učím sa od nich, ako to má znieť, keď hudobník vie hrať súčasne zo srdca, ale aj technicky správne. Nemusím asi nikomu pripomínať, že Diabli sú spolok virtuózov. Nikto priemerný v tej kapele nehrá.

Prečítajte si tiež: Cigánski diabli: V každom existuje nenávisť, aj keď si to nikto z nás nechce priznať


V hudbe sa človek musí stále niečo učiť

Na hudobnej scéne ste začínali už ako 16-ročný, čo znamená, že na nej pôsobíte takmer 40 rokov. To už je doba, po ktorej fanúšikovia a médiá hudobníkov začínajú nazývať legendami. Stotožnili by ste sa s takýmto označením? Kto sú pre vás osobne hudobné legendy?

Kto už má čas zaoberať sa sám sebou? Legenda môže niekedy znamenať len iný výraz pre starý. Ale aj ak by to bolo tak, nevadí mi to. Čo sa týka mojich legiend, je to za posledných 14 rokov najmä Bok Van Blerk. Blerka poznám celého naspamäť. Mám kúpený každý jeho album a kvôli nemu som sa aj začal pred rokmi učiť rozumieť afrikaans. Je to akoby jeho albumy boli robené na objednávku, presne pre mňa. Keď nastúpim do auta, vždy začne najprv hrať jeho De La Rey.

Prešli ste viacerými hudobnými zoskupeniami - Prešporok, Ventil RG, Mona Lisa - kým ste založili vlastnú skupinu MIDI. Každá z týchto kapiel bola v niečom odlišná, ako vás ovplyvnili v sólovej kariére?

Myslím, že všetko, cez čo v živote človek prejde, ho ovplyvní už natrvalo. Vždy som bol niekde medzi reggae a blues. To je presne výsledok hrania v tých kapelách a hrania so spoluhráčmi, s ktorými som hral. V hudbe sa človek musí stále niečo učiť. Je jedno, či to bol Ventil RG alebo MIDI. Stále som šiel podľa rovnakého princípu: najprv veľa počúvať, učiť sa a až potom hrať. Či to boli The Clash, The Madness, Sting, Genesis, neskôr Bob Marley alebo teraz Blerk - stále sa ďalej učím a potom si skúšam, či sa mi podarilo niečo nového absorbovať. O tom boli všetky moje kapely. Dostať sa vždy o level vyššie s poznaním.

S úspešným rozbehom projektu Robo Grigorov & MIDI Vám postupne prischlo označenie rebela. Je fakt, že nesúhlas alebo odpor so všetkým, čo nejakým spôsobom v 80. rokoch obmedzovalo alebo zväzovalo mladého umelca, ste dávali najavo značne otvorene, možno na tú dobu až škandalózne. Ako to s odstupom času vnímate, boli ste rebel?

Zjednoťme sa najprv na tom, kto je rebel. Ja nerád počúvam to slovo dnes, keď sa za rebela označuje hocikto, kto sa nechá potetovať, má extravagantný účes alebo odmietne počúvať rodičov. To dokáže každý. Za rebela považujem človeka, ktorý je ochotný vidieť to, pred čím väčšina zatvára oči a bojí sa to riešiť. Alebo aj človeka, ktorý sa postaví proti konvenciám a napriek zaužívanému má odvahu vysloviť prvý raz napríklad E=mc2. Byť rebel chce vždy aspoň trocha odvahy.

V JAR pôsobí rockový hudobník a aktivista Steve Hofmeyr. Pre mňa čistý rebel, lebo vyslovuje pravdu o dianí v krajine, aj keď tá pravda pre neho nie je vôbec výhodná. Možno preto je všelikde nežiadúci. Bol prvý, ktorý začal verejne vystupovať proti ANC (Africký Národný Kongres, pozn. red.) a neustúpil ani keď sa proti nemu postavil sám pán Bono Vox z U2. Mohlo ho to stáť život, ak viete, kto sú ANC. Čistý rebel bol aj Che Guevara, ktorého rebélia nakoniec stála život. Ľudia sa rebelov vždy trocha boja, lebo ich vykoľajujú zo zaužívanej reality. Či som alebo nie som rebel, si pokojne vyberte sami. Mne je to jedno. Ja som to o sebe nikdy nepovedal.

Fanúšikom vaše nekonvenčné postoje imponovali. Pamätám si, že keď som niekedy v roku 1985 videl v Elam klube jeden z vašich prvých koncertov so skupinou MIDI, počas piesne Ešte som vraj zelený ste sa poliali minerálkou zo zelenej fľaše a "pozdravili" pritom "zelené mozgy", čiže vtedajšiu ľudovú armádu. V publiku to vyvolalo silné ovácie. Spomeniete si ešte na podobné situácie? 

Takých komických situácií bolo počas koncertov viac. Raz sa mi podarilo obliať poslankyňu Národného frontu (do roku 1989 politická organizácia združujúca komunistickú stranu a zopár formálne povolených strán, pozn. red.), ktorá prišla na náš koncert. Sadla si do prvého radu a strašne škaredo na mňa zazerala. Chcel som ju trocha rozveseliť a uvoľniť atmosféru, tak som ju decentne oblial z fľaše, ktorú som mal na pódiu. Žiaľ, nerozveselilo ju to a od tej chvíle zazerala ešte viac. Nás hneď po tom koncerte zakázali na pol roka. Čiže, najprv som síce možno schladil ja ju, ale potom ona cez "papalášov" schladila mňa. Doteraz nechápem, prečo na ten koncert išla.


Mnohí si určite spomínajú aj na časy kultovej skupiny Ventil RG, keď ste svojím vyjadrením, že v názve ide o "ventil ručného granátu" spustili vlnu dohadov a vytvorili okolo skupiny gloriolu tajomna až protirežimovo zameranej kapely. Neskôr sa skratka RG vysvetľovala ako "rovinianski gentlemani". Ako to vlastne bolo?

Všetko je to pravda, ale treba to už nechať tak, ako to je. Čo bolo tajomné, nech už tajomným aj zostane. Viac nepoviem ani ja teraz. Slová občas riadne devalvujú realitu.

V čase, keď vaša popularita kulminovala a na trhu sa objavili druhý album s názvom Nohy, ste sa rozhodli emigrovať z Československa, čo v tom čase vôbec nebolo ľahké rozhodnutie. Zapochybovali ste niekde o správnosti tohto kroku?

Nemohol som si dovoliť zapochybovať. V tom čase po mne išli s takou intenzitou, že bola len otázka času, kedy sa ocitnem vo väzení. V CPZ som bol vtedy zavretý každú chvíľu, keď sa im niečo na mne nezdalo. Chcel som len v kľude robiť hudbu a mať pokoj. Keď mi Ľubo Zeman sľúbil, že ma vie prepašovať na západ, nezaváhal som.

Čo bol väčší problém v čase socializmu - texty vašich piesní alebo vaše správanie a prejav, ktoré celkom nezodpovedalo vtedajšiemu morálnemu kódexu mladého budovateľa?

V každom prípade texty. Ani keby ste na pódiu skákali ako Mick Jagger, ale spievali texty ako z Repete, nikoho by sa to nedotklo. Prejav nikdy nie je tak nebezpečný, ako to, čo poviete. Mal som dvoch mocných spojencov, Kamila Peteraja a Ľuba Zemana. Spoločne sme chceli, aby ten systém už padol. Ani jednému z nás sa v ňom nedalo dýchať. Niekedy je cesta aj rúcať staré a zlé. Tým nechcem povedať, že je dnes už vyhraté, iba že dnes vás už tak rýchlo za pravdu nezavrú. Dnes vás budú skôr iba ignorovať a budú sa vás snažiť vymazať z histórie. To je ale lepšie, než sa nechať stále predvolávať na výsluchy ŠTB a skončiť niekde v uránových baniach.

Našťastie, obdobie vášho pobytu mimo Slovenska skrátili novembrové udalosti v roku 1989. Čo vám dal po hudobnej i osobnej stránke život v Belgicku? 

Spoznal som napríklad flámsku kultúru. To sa vyplatilo neskôr, keď som sa dostal k hudbe Blerka. Dostal som nejaké malé základy jazyka a napriek tomu, že afrikaans je trocha iný jazyk než flámčina, rozumel som aspoň ako-tak textom. V Antverpách sme sa spriatelili aj s manažérom Hubertom Patom a ten ma zasa zoznámil s ľuďmi, ktorí vtedy začínali s techno hudbou. Tak som sa úplne omylom ocitol pri vzniku techna a house music. Posledného pol roka som vlastne už robil to, čo tu. Sedel som v štúdiu a nahrával. Človek sa vždy a všade nakoniec stane len tým, kým vždy bol. Veci do seba zapadajú.

Robo Grigorov

Kto ma pozná, vie, že slávu som nikdy neriešil

Na svojom konte máte veľké množstvo hitov a doslova kultových piesní, ktoré stále rotujú v rádiách a majú svoju obľubu nielen u generácie, ktorá na nich vyrastala. Baví vás po toľkých rokoch ešte skladať nové veci?

Povedal by som, že to je jediné, čo ma naozaj baví. Nahrávať nové veci ma priťahuje tak, ako maliara maľovať nový obraz. Nemá to nič s vekom ani s tým, čo človek už dosiahol alebo nedosiahol. Človek sa cez hudbu, ktorú tvorí, spoznáva.

Raz ste sa v súvislosti s Kamilom Peterajom, ktorého ste označili za svojho "duchovného otca", vyjadrili, že textu piesne pripisujete až 90%-nú dôležitosť, a preto majú vaše piesne vysokú výpovednú hodnotu. Myslíte si, že stále platí jeho slogan "Pravda vždy zvíťazí"?

Myslím, že ten slogan pochádza z Indie, z pôvodného Satyameva Jayate - pravda vždy víťazí. Nie som si istý, ale zdá sa mi, že Indovia ho majú ako národné motto alebo niečo také. Som presvedčený, že je to tak. Pravda sa nedá ubiť palicou, ubijete iba jej nositeľa. Textári, ktorí to vedia, píšu pravdivé texty. Bez ohľadu, či je to Kamil, Ľubo, Maťo Sarvaš alebo priamo Bulat Okudžava. Kamil mi raz povedal, že umenie textu je pomenovať to, čo ľudia cítia, ale nevedia nájsť tie správne slová. Myslím, že je to presne tak. A áno, hudbu beriem ako doplnok k textu. Jej úlohou je text nepokaziť a nevzdialiť sa príliš od toho, čo básnik chcel povedať. To stačí.

Autormi textov vašich piesní sú Kamil Peteraj a Ľuboš Zeman. Ako sa líši spolupráca s týmito textármi?

Kamil je viac na ženy. Vlastne, Ľubo je viac na ženy. Alebo tak nejako. (smiech) OK, vážne. Neviem, obaja sú iní, ale obaja iným spôsobom nadpriemerní. Nie sú to iba textárske hviezdy, ale aj ľudia, ktorých stojí za to poznať. Nebudú vám ako papagáje dokola opakovať to, čo hovoria všetci, ale dovolia si mať vlastné myslenie. To je dnes, keď svet patrí ľuďom 2D, veľká vzácnosť.


V druhej polovici 80. rokov vás mnohí považovali za sebavedomého speváka s nagélovanými vlasmi a tmavými okuliarmi. Dokonca sa hovorilo, že vy sám ste sa cítili ako slovenský Falco. Ako ste pociťovali slávu, bolo to príjemné alebo skôr niečo, s čím ste sa museli naučiť žiť?

Ale veď ja SOM spevák s nagélovanými vlasmi a tmavými okuliarmi. (smiech) Lenže ten gél vo vlasoch nemal nikdy nič s Hansiem Hölzelom, zvaným Falco. Mama ma naučila gélovať si vlasy odkedy som mal päť rokov. Hansieho tvorba sa mi ale, samozrejme, vždy páčila. Najmä jeho live koncert - Donauinsel 1993. Neuveriteľne dobrý koncert. Podobne ako som ja v 80-tych rokoch začínal s Ventilom RG, Falco začínal v undergroundovej kapele Drahdiewaberl a sólová dráha prišla až neskôr. Necitíl som sa ako on, ale boli sme súčasťou spoločnej generácie a jej názoru na svet. Slávu som nikdy neriešil. Kto ma pozná, vie. 

V roku 2015 ste vydali album Dych v limitovanom počte určenom len pre vybraných konkrétnych fanúšikov. Čítal som naň jednu veľmi pozitívnu recenziu, ale inak nemal takmer žiadnu propagáciu. Čo vás viedlo k tomu, že bol vydaný tak nenápadne a nešiel do širšej distribúcie?

Zatúžil som mať jeden limitovaný album, ktorý by som mohol dať iba ľuďom, ktorým sa ho rozhodnem venovať ja sám. Niečo, čo sa nedá kúpiť. Povedal som si, že keď taký album mohli mať iné kapely, môžem to skúsiť aj ja. Na ňom som vlastne aj po prvý raz robil s ľuďmi z Južnej Afriky. Môžu ho dostať iba ľudia, ktorých cesty sa nejako pretli s mojimi alebo ktorým ho daruje šéf nášho oficiálneho Facebooku.

Ostane to už takto alebo je v pláne nový album, na ktorom by boli aj piesne z limitovanej edície?

Limitovaný album zostane ako limitovaná edícia. Prenášať skladby z jedného albumu na druhý neplánujem. Ďalší album už bude verejný a s novými skladbami.

Sledujete súčasnú domácu hudobnú scénu?

Občas. Momentálne mám v ušiach hudbu od rána do rána, takže najmä sledujem pri každej príležitosti ticho.

Mnohí vaši kolegovia z branže vydali knihu spomienok alebo hudobný životopis. Je niečo také reálne aj vo vašom prípade?

Že by som ako sám začal o sebe písať? To by mi samého od seba fakt nenapadlo. Okrem toho by tá kniha musela byť neprístupná pre mládež aspoň do 21 rokov. Moje pesničky sú zatiaľ moja kniha.

Tip redakcie: Album Dych z roku 2015 síce nie je ľahké zohnať na CD, ale nájdete ho v streamingových službách. Dve skladby sú aj na oficiálnom Youtube kanáli Roba Grigorova a ostatné môžete počúvať na Deezeri.



Autor: Ivan Straka
Foto: Patrik Ratajský (titulná fotka a 1. fotografia v článku), Róbert Kočan (2. fotografia v článku)


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 31 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31 1 2

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti