Prirovnávajú ho k Sigur Rós, Radiohead i Elliotovi Smithovi. Jeho hudba je však tak špecifická, že je nemožné priradiť jej konkrétny žáner. Ryan Karazija, známejší pod menom Low Roar, mieri na Slovensko, aby fanúšikom predstavil svoje pohlcujúce zvukové plochy a životný príbeh prostredníctvom melancholických piesní plných islandského chladu.

Začínal ako takmer každý nezávislý hudobník - v indie-rockovej kapele, ktorá mala ambíciu stať sa veľkou ako Nirvana. Aspoň tak sa dajú vnímať začiatky hudobníka a pesničkára Ryana Karaziju, ktorého tí hudobne rozhľadenejší poznajú pod menom Low Roar. Jeho gitarový projekt Audrye Sessions, ktorý si pred pár rokmi založil s kamarátmi, bol však na míle vzdialený od tvorby, akou sa Karazija prezentuje dnes.

So spomínanou kapelou nahral jeden štúdiový album, ktorý pripomína hudbu z tínedžerského seriálu. S nasledujúcim EP sa však už naplno prejavila Ryanova schopnosť a chcenie plávať skôr v ťaživejších hudobných vlnách. Členovia kapely sa napokon rozhodli ísť každý vlastnou cestou a venovať sa iným veciam. Ryan odišiel na Island.

Islandská hudba z Kalifornie

Začiatky v krajine ohňa a ľadu však neboli jednoduché. Ryan sa tam spočiatku hudbe venoval len okrajovo, v prvom rade chcel uživiť rodinu. Keďže všetky svoje úspory minul na cestu z Kalifornie na Island a na prvé mesiace života tam, začínal od nuly. Zamestnaný bol v továrni v Reykjavíku a po návrate z práce domov v kuchyni postupne začal vznikať jeho nový hudobný projekt. Názov Low Roar si nevymyslel sám. Vznikol počas obyčajného rozhovoru s kamarátom v jednom z islandských barov.

"Keď som sa neskôr iného známeho z USA pýtal, čo si myslí o názve Low Roar pre kapelu, povedal, že je to skvelý nápad. O týždeň na to som si prehliadal umelecké výtvory jedného dievčaťa zo Seattlu a dostal som sa k obrázku jeleňa, ktorý akoby vydychoval vtáky. Takže som mal meno pre kapelu a tiež aj jej logo," vysvetlil Ryan v rozhovore pre portál The Culture Trip. Toto všetko mal prakticky zadarmo. "Jedinú odplatu, ktorú odomňa dievča chcelo, bola kópia vinylu a dve čokoládové tyčinky."

Samozrejme, nahrať album kdekoľvek na svete, tobôž v Reykjavíku, je pre začínajúceho umelca behom na dlhé trate. Debutový album Low Roar (2011) vznikol v kuchyni za pomoci gitary, požičaného mikrofónu, malého zosilňovača a laptopu. Hlavnými motívmi nahrávky, ktorá dodnes zaznamenala len na Youtube viac ako deväť miliónov vypočutí, je opustenosť a samota. Jej žáner je však ťažké zadefinovať. 


"Ľudia sa ma často pýtali, aký žáner vlastne hrám. Zvykol som im hovoriť, že je to punk," zavtipkoval Karazija v rozhovore pre Iceland Airwaves Journal, odkazujúc predovšetkým na DIY charakter debutového albumu. Zvukové plochy prechádzajúce z krehkého ambientu do post-rocku sú hlavnými prvkami, ktorými je projekt Low Roar popretkávaný na všetkých troch dosiaľ vydaných štúdiovkách. Na tej prvej je veľmi citeľný vplyv prostredia, v ktorom Ryan pri jeho tvorení žil. Hudba Low Roar však nie je len o Islande. 

Mnohým jednotlivé piesne na debute pripomínajú tvorbu Radiohead či Sigur Rós. O zámer však vôbec nejde. "Je ťažké nebyť niečím ovplyvnený, no nikdy som sa nesnažil, nesnažím a nebudem sa snažiť znieť ako Thom Yorke," vysvetlil v rozhovore pre hudobný blog Best New Bands. Za neustále prirovnávanie k dvom spomínaným a v hudobnej kultúre etablovaným projektom, môže hlavne melanchólia, ktorá je veľmi výrazným prvkom v Ryanovej tvorbe. Melanchólia, ktorú pri počúvaní cítiť a ktorá človeka doslova ovládne. 

Z kuchyne do garáže

Prvý album nahral Ryan v "bojových" podmienkach kuchyne svojho bytu. Aj napriek tomu však znie naozaj nádherne a bolo len otázkou času, kedy si ho začnú všímať aj ostrieľanejší hráči hudobného biznisu. Druhá štúdiovka s prostým názvom 0 (2014) vyšla o tri roky neskôr a posun smerom nahor je badateľný.

Ryan sa pri jej nahrávaní premiestnil z bytu do garáže. Okrem gitary a počítačom vytvorených zvukov pribudlo viac profesionálnej práce. Aj keď piesne ponúkajú jednoduchšie texty, po hudobnej stránke ide o prepracovanejší materiál. Štúdio v garáži mu ponúklo možnosť ešte viac experimentovať so zvukmi bežných predmetov, elektroniky aj s dychovými nástrojmi. Preto je "nula" hudobne výrazným odklonom od toho, čo Ryan ponúkol na svojom debute, no na druhú stranu zostáva verný pôvodným motívom - prostredníctvom hudby rozpráva ďalšiu kapitolu svojho života.

Vďaka druhému albumu sa o Low Roar začala zaujímať omnoho širšia základňa poslucháčov. Experimentálna plocha oslovila nielen severské krajiny, ale aj zvyšok sveta. Prišlo ďalšie turné, niekoľko vystúpení na európskych festivaloch i koncertná šnúra s projektom Ásgeir, ktorý fanúšikovia islandskej hudby veľmi dobre poznajú. Najlepšou spomienkou a dôkazom, že hudba Low Roar znie najdokonalejšie naživo, je záznam z vystúpenia na festivale Iceland Airwaves v roku 2014. V legendárnom priestore Gamla Bíó zahral so sláčikovým zoskupením Amiina (známe spoluprácou so Sigur Rós), ktoré hosťuje aj na jeho druhej štúdiovke.


A prečo svoj druhý album nazval 0? "Nikdy som nechcel nijak svoje nahrávky pomenúvať. Keď ich však niekam umiestňujete, povedzme napríklad do obchodu iTunes, je tam kolónka, ktorá sa nedá preskočiť. Pri druhom albume stačil len jeden znak a 0 bola to prvé, na čo som klikol," vysvetlil Ryan.

Neboli to však len fanúšikovia z rôznych kútov sveta či bookingoví agenti, ktorí sa o Low Roar po vydaní druhej štúdiovky začali zaujímať. Svojich obdivovateľov získal aj vo svete počítačových hier. Veľkým fanúšikom jeho hudby je aj tvorca kultovej hry Death Stranding. Keď mu Hideo Kojima prostredníctvom svojho agenta oznámil, že by rád skladby I'll Keep Coming a Easy Way Out použil v soundtracku pre najnovší diel hernej ságy, Ryan neskrýval nadšenie. Sám pritom hráčom hier nie je a poslednú podľa vlastných slov dokázal dohrať pred takmer 20 rokmi. Išlo o časť Ocarnia of Time zo série The Legend of Zelda.


Nový život v Poľsku

Udelením súhlasu na použitie skladieb v soundtracku sa začala nová etapa Low Roar. Už piesne druhej štúdiovky boli poznačené Ryanovym rozvodom, tretí album Once In A Long, Long While (2017) je bodkou za starým životom a začiatkom niečoho nového. Zatiaľ čo predchádzajúce dva albumy boli nahrávané v nie príliš profesionálnych podmienkach, pri nahrávaní tretieho už Ryan naplno zakotvil v štúdiách naprieč celým svetom. Aj preto je z neho opäť cítiť celkom inú atmosféru, aj keď islandský základ zostáva. Paradoxne v tejto krajine ale žiadna z piesní na tretej doske nevznikla. Hudobník album nahrával v Anglicku, vo Švédsku, v Poľsku i v Mexiku. 

Piesne z albumu Once In Long, Long While opäť rozprávajú príbeh Ryanových ťažkých životných chvíľ. V piesňach počuť spoveď zo skrachovaných vzťahov aj príbehy o ľuďoch, ktorých spoznal v Poľsku či vo Švédsku, a ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili jeho život.

Tretí album je opäť krokom vpred, je to najprofesionálnejšia a najosobnejšia nahrávka. Na druhej strane je však už menej experimentálna, hoci ponúka aj dve plne inštrumentálne skladby. Z 13-trackového albumu najviac zarezonovali single Bones a Give Me An Answer, ktorým sa nedá nepriznať ich hitový potenciál. Low Roar je však aj napriek popovejšiemu charakteru týchto dvoch skladieb stále menej známym pojmom.


Po vydaní Once In A Long, Long While sa Ryan rozhodol usadiť v Poľsku. To, ako sa vo Varšave ocitol, je zaujímavé vo viacerých ohľadoch. "Cestoval som zo Švédska do Londýna, odtiaľ som mal v pláne ísť naspäť do Reykjavíku, keďže som tam mal stále byt, za ktorý som platil. V Londýne som si ale uvedomil, že letenky do Varšavy sú o niekoľko stoviek dolárov lacnejšie, než na Island. Povedal som si, prečo nie? A tak som letel naspäť do Poľska, kde som už predtým strávil niekoľko týždňov," prezradil v rozhovore pre magazín The 405. 
 
Od vydania debutového albumu Low Roar odohral sólovo a v rôznych zostavách stovky koncertov. Desiatky z nich sa uskutočnili v Poľsku, dvakrát zahral naživo aj v Prahe. V našich končinách je ale tento projekt stále pomerne neznámy. Jeho tvorba pre komerčné rozhlasové stanice nie je, miesto vo verejnoprávnom rozhlase si zatiaľ hľadá len postupne. Je tu však predpoklad, že po prvom vystúpení v bratislavskej Novej Cvernovke sa to zmení.

Hudba Ryana Karaziju nie je pre každého poslucháča. Jeho experimentovanie so zvukmi, smutné a ťaživé motívy textov, či fúziu naprieč všetkými melancholickými žánrami ocenia najmä skalní milovníci ambientu, post-rocku a islandskej hudby. Low Roar je jedinečným zjavom na scéne. Nevypredáva veľké haly a pravdepodobne to sympatický spevák a hudobník ani nikdy nebude mať v pláne. Malý priestor, ktorý dokáže zaplniť neopísateľnou eufóriou, je presne to, čo jeho tvorbe pristane najviac. 


Žiaľ, nie je samozrejmosťou, že publikum na koncerte naozaj pozorne počúva. Low Roar ho však k tomu svojou atmosférickou tvorbou vždy dokáže prinútiť. Hudba tak opojná, až poslucháči skutočne stíchnu. To je to, čo robí z Ryana Karaziju hudobného génia. Na iných koncertoch sa totiž vyžaduje burácanie. V tomto prípade si okolnosti žiadajú presný opak - kvôli zážitku. 

Low Roar onedlho svoju mrazivú, no mimoriadne príjemnú tvorbu predstaví aj slovenskému publiku. Vystúpi sólo, čo koncertu dodá ešte viac na intimite, nehovoriac o zážitku, na ktorý nikdy nezabudnete. Ryan Karazija je hudobník, ktorého treba vidieť naživo a jedna z mála príležitostí sa naskytne už 23. novembra v Novej Cvernovke. 

Vstupenky:  Predpredaj.sk

Autor: Martin Kalinčák
Foto: PR