Tieto otázky sa mi vynorili v hlave, keď som sa dozvedel, že anketa o najpopulárnejších interpretov slovenskej hudby po 15 rokoch svojho nie príliš hodnotného života končí. Úprimne priznávam, že ma táto, pre niekoho možno "náhla a nečakaná" smrť, absolútne neprekvapila. Práve naopak, prekvapilo by ma, keby Slávik, tak ako bol nastavený, pokračoval ďalej.
Pokiaľ zmyslom ankety bolo samotné hlasovanie a nie prezentácia tvorby tuzemských interpretov, ktorí by sa o priazeň fanúšikov mohli "pobiť" či už novým albumom, singlom alebo klipom, tak sa nečudujme, že to takto dopadlo. Vlastne, ako inak to mohlo dopadnúť, keď hudba ako taká nedostáva už skoro nikde priestor a stala sa doslova "menšinou" v už aj tak malej krajine.
Slávik v takej podobe, v akej bol, zomrieť musel. Sčasti ho zabili rádiá a ostatné médiá, sčasti i samotní interpreti a ich fanúšikovia. Na porovnanie, v roku 1999 v kategórii Spevák roka vyhral Pavol Habera s počtom hlasov 43 700. V roku 2012 sa v rovnakej kategórii víťazom stal Peter Cmorík s počtom bodov 5 616 (pričom jeden hlas mohol znamenať až tri body). Vidíte ten rozdiel? A ešte stále sa niekto diví, že Slávik skončil?
Naskytá sa teda otázka, komu bude Slávik viac chýbať? Interpretom alebo ich fanúšikom a divákom? No komu asi, keď "hlasov" každoročne ubúda. Jasné, že interpretom. Ale hlavne tým, ktorí pomaly dodýchavajú a už roky varia z x-krát prevarenej vody a stále si nechcú priznať, že aj ticho, či koniec, je riešenie.
Apropo, čo v posledných rokoch priniesol Slávik tým, ktorí ho vyhrali? Myslíte si, že v nasledujúcom roku predali viac albumov? Myslíte si, že sa im zvýšil počet fanúšikov na koncertoch? Okrem toho, že sa v tlačových správach titulovali (staro)novými prívlastkami – zlatý, strieborný, bronzový alebo absolútny – sa nestalo vôbec nič. (Ak nepočítam novú sošku na poličke.)
Preto je čas sa posunúť. Ísť ďalej. Zabudnúť na Slávika a iných operencov. Ale ako a kam, keď väčšina dverí je pred novými interpretmi zatvorená ešte skôr ako stihnú vysloviť: "Prosím Vás, bolo by možné........". Pokiaľ sa tieto pomyselné dvere pred novými tvárami hudobnej scény nielen v rádiovom éteri neotvoria, tak krivka záujmu o tuzemskú hudbu bude i naďalej klesať. Je mi ľúto, že hudobní dramaturgovia veľkých slovenských rádií, ktorí by mohli túto situáciu sčasti zmeniť, majú úplne v paži mladú slovenskú scénu a viac sa spoliehajú na callouty ako na svoj úsudok a podporu "domácich výrobkov". Pritom tých istých interpretov, ktorých často odmietajú hrať, volajú na svoje akcie a festivaly, na ktoré im práve kvôli týmto kapelám príde niekoľkotisíc ľudí.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť jeden z mnohých prípadov, ktoré dokumentujú, ako to vlastne funguje v niektorých našich rádiách. Tento príbeh sa stal pánovi Petrovi Lipovi. Dovolím si ho citovať:
Sedel som doma a robil si domáce práce. Zazvonil mobil, tak som sa poponáhľal, aby mi neušlo niečo dôležité. Volala mi moderátorka z Jemných melódií, že by chcela so mnou nahrať krátky rozhovor, o tom, čo porábam. Súhlasil som, veď "promo" všetci potrebujeme. My sa tým živíme. Na koncert neznámeho speváka si nikto nekúpi lístok, ani jeho CD si nekúpia. Využil som situáciu a opýtal sa, ktorú z mojich pesničiek po našom rozhovore zahrajú. "Musím sa opýtať", hovorí moderátorka. "Počkám," povedal som. O chvíľu sa ozvala a oznámila mi, že ma musí sklamať, ale žiadnu moju pesničku zahrať nemôžu, lebo oni hrajú len otestované a overené. Rozhovor sa nekonal. Keby som bol sochár, spisovateľ alebo športovec, tak už mám svoju minútu slávy v Jemných melódiách. Ale ja som muzikant, robím hudbu. Škoda.
Áno, je to zarážajúce a smutné, ale toto sa skutočne stalo. Netreba však viniť iba hudobných či televíznych dramaturgov, lebo každý si na pleciach nesieme svoj vlastný podiel viny. Aj poslucháč sa o "embargo" slovenskej hudby v éteri pričinil, lebo nedostatočne reagoval, resp. sa uskromnil s tým, čo mu médiá podávajú a púšťajú.
To, že Slávik skončil, ma nemrzí – aj tak už roky nereflektoval skutočný stav slovenskej hudby. Ale mrzí ma, že okrem relácie Umenie na STV neexistuje v televízii priestor, ktorý by sa venoval aj takému menšinovému žánru, akým momentálne domáca hudba na Slovensku je. A v rádiách (česť výnimkám) je to, ako som už podotkol, podobné, len v inom odtieni.
Usmrtenie alebo samovraždu Slávika, nech už to nazveme akokoľvek, vnímam ako varovný prst a zároveň impulz, že by sa niečo mohlo a malo zmeniť. Otázne je, kedy sa to stane? A koľko úmrtí ešte musí prísť, aby sa naozaj niečo zmenilo.
Autor: Marek Kučera
Foto: Ján Zemiar - archív Hudba.sk
