Z roka na rok mi to Primavera robí ťažšie. 16. ročník barcelonského festivalu opäť priniesol záplavu hudobných zážitkov - okrem veľkých oficiálnych pódií aj vo forme rôznych tajných, skrytých a jednoducho spontánnych koncertov. Zostáva len zmieriť sa, že v areáli s 13 scénami jednoducho nijako nestihnete všetko, čo by ste chceli.
Nečakané odhalenia
Pred štyrmi rokmi som o prvom vystúpení Solange na Primavere konštatovala, že príjemný pop hlbšie nezaujme, teraz však patrila k jednoznačným vrcholom. Jeden z najsilnejších albumov minulého roka má adekvátne živé prevedenie a cesta, ktorú má mladšia sestra Beyoncé ako umelkyňa za sebou, sa zhmotnila v dokonalom balanse medzi zabávačkou a šamankou. Minimalizmus scény a sveteleného dizajnu dal vyniknúť choreografii, ktorá precízne koordinovala nielen vokalistky, ale celú kapelu. Vokálne party speváčka zvládala s absolútnym prehľadom, ich čistotu narušila drásavým krikom len v presne vyrátaných momentoch katarzie.
Zdroj: Sergio Albert - Primaverasound.comSolange (foto: Sergio Albert)Tvorba Solange je dnes podstatne ambicióznejšia a spoločensky angažovanejšia ako pred pár rokmi. Pri skladbách o postavení Afroameričanov speváčka zišla medzi publikum a v oslave černošskej kultúry twerkovala popri festivalových zábranách. Keď spieva o tom, že máme právo hnevať sa, hovorí o špecifickej situácii, no pocity frustrácie z nerešpektovania našich potrieb, emócií či základných práv sú univerzálne. Nové skladby doplnili aj staršie kusy ako Losing You či T.O.N.Y. Neskôr pri živelnom tanci späť na pódiu sa Solange na chvíľu zošmykol kostým, samotný koncert však zanechal oveľa silnejšie dojmy než to, že sme na pár sekúnd zahliadli prsia.
Odhaľovanie pokračovalo aj ďalší večer - tentokrát úmyselné. Začiatok koncertu Maca DeMarca som nestihla, takže nepoznám dôvod, prečo asi od tretiny jeho spoluhráč za bicími sedel celkom nahý. Prijala som to jednoducho ako fakt a bola zvedavá, čo príde ďalej. Macove ospevovanie skvelej festivalovej atmosféry a tradičné medzikapelové vtípky vyvrcholili nespútanou zábavou priamo na pódiu - najprv sa do davu začali vrhať kamoši kapely z backstage, podávanie si fľasky medzi hudobníkmi vyústilo do bozkov a nakoniec sám Mac išiel do treniek, začal si opaľovať ochlpenie zapaľovačom a večer zakončil mike dropom spomedzi poliek zadku. Odhliadnuc od rozkokošenej kapely však išlo hudobne o dobrý koncert, kedy s patričnou citlivosťou zazneli napríklad My Kind of Woman či One More Love Song.
Zamilovaní do Barcelony
Prímorský festival si nie je ťažké obľúbiť a láska bola vo vzduchu pri viacerých vystúpeniach. Angel Olsen atmosféru prirovnala k naozaj veľkému rande a svoje piesne o zlomených srdciach prerušovala pobaveným chichotom, ako keď na rande naozaj všetko klape. Jej intímnej hudbe paradoxne veľké pódium nesmierne svedčalo - s podporou zručnej kapely bola Angel priam hyponotizujúca (aj pre Wina Butlera z Arcade Fire sediaceho na boku pódia). Napriek očividne dobrému naladeniu Angel svoje skladby interpretovala s dojímavými nuansami, kedy len záklonom hlavy či pohľadom upretým do diaľky dopovedala všetko potrebné o význame piesní. Po strhujúcom vyvrcholení v podobe Woman už nebolo čo dodať a speváčka tak zrušila aj pôvodne plánovaný prídavok The Waiting, publiku však nezostala nič dĺžna.
Podobne zamilovaní boli aj The xx, predovšetkým v emocionálnych príhovoroch basgitaristu Olivera Simsa. Kapela aj v rozhovoroch k novému albumu otvorene hovorila o osobných krízach, ktorými za posledné roky prešla, o to silnejší zážitok je vidieť aktuálne koncerty, ktoré sú založené na dynamike medzi Oliverom a gitaristkou Romy Croft. Na druhý pokus zaznela aj Replica, skladba, ktorú podľa vlastných slov kapela často nehráva a zvykne pokaziť. Nasledujúcu Performance uviedla Romy ako pieseň jej obzvlášť blízku, Oliver venoval Dangerous všetkým single ľuďom. Jamie xx šetril sily na svoj neskorší DJ set, ktorý bol v programe festivalu doplnený ako last minute náhrada za zrušený koncert Franka Oceana.
Zdroj: Eric Pamies - Primaverasound.comThe xx (foto: Eric Pamies)Čo inde neuvidíte
Dramaturgia festivalu každý rok prináša viacero pre letné podujatia nezvyčajných, ambicióznych projektov. Tento ročník priniesol napríklad The Magnetic Fields, autorský projekt mizantropického Stephina Merritta s dokonalým basom. Najnovší album s názvom 50 Song Memoir je presne tým - súborom 50 piesní, z ktorých každá hovorí o jednom roku života autora. Na festivale počas dvoch koncertov v uzatvorenom Auditoriu zazneli roky 1966 až 2015. So svojským humorom skladané aj uvádzané, priblížili Stephinove detstvo s mamou a jej alkoholickým guru či hrozbu AIDS pre gay komunitu počas Stephinovho dospievania. Hravosť ako základný princíp tu bola prítomná zvukovo (okrem iného zaznela aj pílka) aj vizuálne (nad kapelou sa vznášala projekcia v tvare oblaku, ktorá rozvíjala príbehy jednotlivých piesní). Je to tenká hranica, ale The Magnetic Fields sa darí držať svoj koncept v tej správnej miere pitoresknosti.
Ďalšou lahôdkou bolo vystúpenie Seu Jorge s projektom Life Aquatic of Steve Zissou. Ide o prerábky skladieb Davida Bowieho, ktoré brazílsky hudobník vytvoril špeciálne pre rovnomenný film Wesa Andersona. Dokonale doplnili čarovný svet Andersonových filmov a niečo z magickej atmosféry sa prenieslo aj do Barcelony (a nebolo to len obligátnou červenou čiapočkou a lodnými lanami na pódiu). Seu Jorge sám na veľkom pódiu len so španielkou skvelo rozbehol letný večer - obľúbené melódie si časť divákov spievala španielsky portugalsky spolu s interpretom a iní zase anglicky ako ich poznáme v podaní zosnulého autora. Bowiemu hudobník venoval aj niekoľko krátkych príhovorov, z ktorých aj v (autorke nezrozumiteľnej) španielčine bola čitateľná vďaka a pokora.
Ani počas radostných letných večerov sa nedalo celkom uniknúť realite. Viacerí spoločensky angažovaní umelci sa však postarali nielen o kritiku, ale aj isté pozdvihnutie a povzbudenie. K vrcholom patrila Kate Tempest a jej príbehy obyčajných ľudí z Let Them Eat Chaos so záverečnou Tunnel Vision - výzvou k vzájomnej vnímavosti, prebudeniu sa. Z Veľkej Británie na Primavere chrlili kritiku aj Sleaford Mods v zmesi minimalisticky razantnej elektroniky a šialeného prízvuku Jasona Williamsona. Vystúpenie malo spád aj napriek úvodným technickým problémom, osobne ma najviac očarila sebavedomá ležérnosť, s ktorou autor hudby Andrew Fearn vždy na úvod pustil potrebný track a celý koncert sa len pohupoval do rytmu s plechovkou v ruke. Svoje si už predsa odrobil, na pódium sa prišiel baviť.
A do tretice z UK reflektovali aktuálne dianie Swet Shop Boys, hip-hopová trojica, ktorej členom je aj Riz Ahmed (poznáte z The Night Off, Star Wars Rouge 1 alebo Girls). Fakt dobrý rap, žiadna bokovka rozmaznaného herca, trefne popisuje aký je život ázijských komunít v majoritne bielej spoločnosti. Rizov Sour Times za pár minút rozsekal islamofóbiu a pod pódiom som sa nemohla ubrániť pocitu, že takto sa to robí a rap je stále to miesto, kde sa k slovu dostávajú marginalizované hlasy, ktoré potrebujeme počuť.
Telegramy z Primavery
Broken Social Scene sú späť, veľký návrat v Barcelone však kazí technika a vypadávajúce vokalistky. Šiltovka, slúchadlá, Bon Iver všetko ako má byť, naživo ešte viac vyniká spriaznenosť s podobne melancholickým vokálom aj využívaním elektroniky Jamesa Blakea. Oproti sa zvučí Slayer, aj Justin Vernon musí oceniť dramaturgické rozpätie večera. Mitski sa obliekla za dámu, ale s gitarou naložila celkom ako v garáži, aj spev je bez efektov surovejší ako na albume. Swans prišli bez Thora (koncertuje s vlastným projektom), ťažko to teda pokladať za rozlúčku, keď usmiaty Gira máva so slovami "See you some other time!".
Zdroj: Garbine Irizar - Primaverasound.comBroken Social Scene (foto: Garbine Irizar)Thurston Moore hrá v jednom z tých tajných priestorov, čosi ako podzmený bar na parkovisku s obmedzenou kapacitou, jeho gitarová disonancia medzi pneumatiky a neón celkom zapadá. Bielou pomaľovaná Grace Jones ukazuje mladučkým disko-divám, ako sa to robí. Vôbec prvýkrát v Bracelone hrá King Krule, predstavuje aj piesne z chystaného albumu, vrátane premiéry The Locomotive. Austrálčanka Julia Jacklin ma zo zástupu prítomných "Angel Olsen 2.0" zaujala najviac, tiež jej to viac svedčí s celou kapelou, len sama s gitarou sa ešte príliš hanbí.
Z Badbadnotgood počujem najmä jazz, už menej sľubovaný hip-hop, ale tancuje sa na to aj tak dobre. Marie Davidson priletela, zapojila a rozsekala, s dokonalým (kanadsko-) francúzskym šarmom. Gitarové plochy BIKE sa nad morskými vlnami vznášali obzvlášť malebne. Pond majú viaceré personálne prepojenia s Tame Impala a ich zvuk nesie podobne stopové prvky psychedelík. Afro-post punk No Metal In This Battle je divočina, škoda veľkej konkurencie na ostatných pódiách. Na už oficiálnom koncerte v sobotu Arcade Fire odhodili farebné masky, ale aj v čiernej koži budujú monumentálnu show, po rokoch aj s chuťovkami ako Neon Bible, sila je aj Afterlife, kedy sa frontman Win konečne na chvíľu posadí a dodá patričnú váhu otázke: "When love is gone, where does it go?"
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Primaverasound.com (koláž Hudba.sk)
Súvisiaci interpreti: Solange
