Americká hudobníčka Tune Yards s novým albumom prinesie na festival Pohoda energické tanečné songy, aj úprimnú sebareflexiu vlastných nedokonalostí, prečítajte si rozhovor o jeho vzniku, ktorý poskytla pre Hudba.sk. Tune Yards vystúpia na festivale Pohoda v sobotu 7. júla o 21:00.
Názov vášho nového albumu I Can Feel You Creep Into My Private Life na prvý pohľad evokuje stratu súkromia v digitálnom svete, venuje sa však iným témam. Z čoho teda vychádza?
Páčilo sa mi, že môže mať konotácie straty súkromia, ale predovšetkým predstavuje spôsob, akým som sa snažila spracovávať veci. Bolo to určité stiahnutie sa dovnútra, ponorenie sa do seba, kedy som sa zamýšľala nad rasizmom a kládla som si otázku, ako sa rasizmus prejavuje vnútri vo mne samej. Toto inšpirovalo album – zvonka môžem povedať, že rasizmus je hrozný, chcem, aby skončil a že sama nie som rasistka, ale snažila som sa skúmať spôsoby, akými sa rasizmus v systéme, v ktorom žijeme, rozličnými spôsobmi objavuje aj vo mne. Verím, že toto je cesta, ako sa môžeme posunúť ďalej.
Bola to viac vaša osobná záležitosť, alebo bola táto potreba vyrovnania sa s nespravodlivosťou motivovaná aj politickou situáciou v USA?
Práca na albume prebiehala pred voľbami v roku 2016, počas nich aj po nich. Teraz, keď je Trump pri moci, sa zdá, že tieto problémy sú viac naliehavé, ale ony sú pre mnohých ľudí naliehavé už veľmi dlho. Mnoho liberálnych belochov v našej krajine teraz cíti akúsi mimoriadnu naliehavosť, ktorú však iné komunity pociťujú podstatne dlhšiu dobu. Ale určite ma to ovplyvnilo a súčasťou bolo aj moje prehodnocovanie, čo zmôže jeden individuálny človek v snahe uchopiť svoj osobný podiel na náprave daného spoločenského systému.
Diskusia o privilégiách belochov
Čo vo vás najviac rezonovalo pri tomto skúmaní vlastných privilégií, v čom vidíte cestu von?
Myslím, že súčasťou privilégií je aj viera v to, že môžeme zachrániť svet. Presvedčenie, že keď poznáme daný problém, tak nemôže predsa byť také zložité ho vyriešiť, je veľmi idealistické. Myslím, že mám omnoho viac otázok, než riešení, ale viem, že jedna z najdôležitejších vecí je vytváranie spojenectiev, budovanie spolu s ostatnými. Súčasťou nadradenosti bielochov je aj pocit, že jedinec môže byť hrdinom a prostredníctvom rôznych múdrych ľudí, ktorých prácu si vážim, som si uvedomila, že žiadna zmena nebude len o jednej osobe. Skutočnú prácu vidím v budovaní koalícií, práve preto, že existuje tlak kultu osobnosti a toho, aby jeden človek priniesol riešenie. Je to pre mňa zaujímavé aj ako pre líderku kapely, ako sa zachovať v spoločnosti, ktorá hľadá hrdinu a hviezdu. Ja sama často hovorím nesprávne veci. A uvedomila som si, že keď som sa snažila vzdelávať o privilégiách belochov a čo vlastne znamená byť biely, že som vlastne len chcela mať pravdu. Byť dokonalá a povedať vždy tú správnu vec, použiť správny výraz. Stálo ma to veľa pokory, nepríjemných zážitkov a zahanbenia, aby som porozumela tomuto rozmeru, že ak nás ovláda len strach, že povieme niečo nesprávne, tak v skutočnosti nerobíme tú potrebnú prácu na sebe.
Máte pocit, že od čias vášho prvého albumu sa diskusia o privilégiách a rase v hudobnom biznise posunula?
Neviem, či ešte verím v posun vpred (smiech). Verím v cykly a vrstvy. Pri pohybe vpred máme vždy pocit, že narážame na odpor. Keď som bola dieťa, prebiehalo veľa zmien v rámci vyrovnávacích opatrení (snažiace sa o zmenšenie nerovností, ktorým čelia diskriminované menšiny – pozn.autorky), ktoré sa ustanovili aj právne a čelili tiež odporu od belochov, ktorí tvrdili, že to nie je fér voči nim. Veľmi odvážni a rozhľadení ľudia vytvorili nový jazyk pre problémy rasy a privilégií a výrazy, ktoré sú pre mňa veľmi nápomocné ako napríklad biela krehkosť (white fragility – pozn.autorky), a to považujem za veľmi dôležitú súčasť rozvoja tejto diskusie. Ale keď si máme tie výrazy osvojiť, ľudia napríklad vravia, že ja som biely a chudobný, takže mňa sa tieto privilégiá netýkajú,… Je zaujímavé byť v Európe a vidieť, ako to tu veľa bielych ľudí chápe ako čisto americký problém, pretože otroctvo je súčasťou histórie Ameriky, ale akosi sa už netýka Európy, čo vôbec nie je pravda. Povedala by som, že sa to odohráva v cykloch a vrstvách a mnoho z toho je veľmi vzrušujúce. Nemyslím si, že je to až tak veľmi o pohybe vpred, skôr stále dokola. Myslím si, že je potrebný neustály pohyb a je veľa ľudí, ktorí veci hýbu. Takže, hoci sa trochu zdráham vôbec použiť ten výraz (smiech), to mi dodáva nádej.
Práve v súvislosti s jazykom ma zaujíma, či ste cítili nejaké obavy z toho, že budete vďaka novému albumu vnímaná ako "slniečkárka", viac aktivistka než umelkyňa?
Nemyslím, že som sa toho obávala, skôr som bola nadšená z toho, že vytváram priestor na to, aby sme sa o týchto veciach mohli rozprávať. Mnoho ľudí nemá rado hudbu Tune Yards aj bez toho a s tým som sa počas uplynulých rokov zmierila. (smiech) Keď som začala robiť rozhovory s európskymi médiami, bola som veľmi rada, že máme príležitosť sa vôbec o týchto veciach rozprávať. Je to neustále balansovanie toho, či ohrozujem svoju kariéru, strach spojený so zabezpečením živobytia, peňazí, bývania a svojich detí. Ale sama seba sa snažím povzbudiť k tomu, aby som robila veci, z ktorých mám strach, takže áno, cítila som obavy, ale najmä nadšenie.
Čítala som, že v procese prípravy na album ste čítali knihu Umelcova cesta, cítili ste nejaký tvorivý blok alebo ustrnutie? Čo vám táto kniha priniesla?
Neviem, či to bol vyslovene nejaký tvorivý blok. Vždy pochybujem o tom, čo robím, obvzlášť, keď je toľko dôležitých vecí, na ktorých treba pracovať - prečo nepracujem pre nejakú neziskovku, prečo nerobím niečo, čo ľuďom pomáha priamejšie? Tá kniha bola veľmi nápomocná v tom, že potvrdzuje kreativitu ako ľudskú prirodzenosť. Nie je to niečo, čo je len pre pár vyvolených, ktorí sa tým vedia uživiť, ale aj keby to nebola moja práca, stále by ma to ťahalo vyjadrovať svoje životné skúsenosti prostredníctvom umenia. Pomohlo mi to vnímať tvorbu ako posvätnú činnosť, nehľadiac na prípadný úspech a ďalšie dôsledky toho, že zložím niečo nové, čo vo mne vyvoláva strach. Je to nekonečné hľadanie odpovede na otázku prečo robím hudbu a čo ňou chcem povedať.
Vždy ma veľmi bavil vizuálny rozmer vašej hudby, či už naživo alebo v hudobných klipoch. Je to niečo, čo je vždy vašou špecifickou víziou alebo je to skôr výsledkom spolupráce s ďalšími umelcami?
Je to rôzne, pre niektoré veci mám presnú víziu, ale obzvlášť s videami je toľko práce… Vôbec prvé naozaj veľké video, ktoré sme robili, bolo pre pieseň Bizness a to bolo prvýkrát, čo som niekomu (v tomto prípade Mimi Cave) dovolila prispieť svojou vlastnou víziou a popravde, bolo pre mňa naozaj náročné prísť na to, ako môžem s niekým takto pracovať. Uvedomila som si, že jednoducho potrebujem niektoré veci pustiť, vzdať sa kontroly, aby som bola schopná spolupráce a spojenia s ďalšími ľuďmi.
Na Pohode zaznie nový album a veľa improvizácie
Súvisí to s tým, že na najnovšom albume je dlhoročný spoluhráč Nate Brenner uvedený už aj ako spoluautor?
Tune Yards začalo ako sólový projekt, takže Nateova rola bola niekedy zatlačená do úzadia. Teraz to však bol aj nový spôsob spolupráce, jednoducho preto, že už spolu pracujeme naozaj dlho, takže sa to odrazilo aj v tom, ako veľmi si dôverujeme a poznáme navzájom svoje fungovanie, vieme, kedy treba veci pustiť a nechať toho druhého sa realizovať. Čiže bolo to o tom, že Nate sa stále viac a viac stával súčasťou skladacieho procesu, ale tiež aj o tom, že som chcela verejne uznať, že Tune Yards už viac nie je sólovým projektom ako v minulosti.
V súvislosti s chystaným koncertom na Pohode ma zaujíma, ako nový materiál prezentujete pri živom vystúpení?
Je to veľa improvizácie. V mnohom ma inšpirovalo, že som začala hrať ako DJ-ka. Spôsob, akým to robím, je do veľkej miery improvizáciou - ako skladby mixujem podľa toho, aká atmosféra vládne v danom priestore alebo aký mám deň. Takže náš setlist sa stále mení a radi sledujeme, čo sa deje, keď spájame rôzne skladby. Robíme hudbu už tak dlho, že je pre nás naozaj dôležité udržať to neustále zaujímavé.
S akými reakciami sa nové skladby stretávajú naživo?
Obvzlášť na festivaloch je to vtipné – ľudia väčšinou tú hudbu moc nepoznajú a zrazu im spievam, že "I use my white woman’s voice to tell stories of travels with African men" a veľa ľudí zostane zarazených. V zásade sú to ale pozitívne reakcie, ľudia tancujú a ak to tak môžem povedať, mätie ich to takým dobrým spôsobom. (smiech) Akurát som dnes nad tým rozmýšľala, musím pripraviť jeden tematický playlist a napadlo mi, že by témou mohlo byť práve belošstvo. Ale v tom playliste by vlastne neboli žiadne songy – nie je veľa skladieb, ktoré sa venujú vplyvu belochov a ich nadradenosti. V afro-americkej hudobnej tradícií je množstvo piesní o dopade rasizmu na černošskú komunitu, no zo strany belochov ich veľa nenájdete. A je to naozaj iné, snažiť sa takúto hudbu predstaviť na festivaloch, kde je väčšinou množstvo zabávajúcich sa bielych ľudí, ktorí tancujú, užívajú si, sú na drogách a prinášať im zrazu takéto témy. Je to zaujímavé. (smiech)
Za sprostredkovanie rozhovoru ďakujeme festivalu Pohoda a Suzanne Verchueren.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Eliot Lee Hazel
Súvisiaci interpreti: Tune-Yards
