Dvadsať rokov existencie, viac než tisíc koncertov, päť štúdiových nahrávok, na pomery domácej alternatívnej scény obdivuhodná popularita, no rovnako tak aj neskutočná skromnosť a nadhľad. Členovia Chiki Liki Tu-a v jednom z našich najdlhších rozhovorov tvrdia, že majú len päť známych pesničiek, nepotrebujú skúšobňu a nie sú recesisti.
Podľa všetkého máte dobrú dokumentačnú základňu, v ktorej nechýbajú dôležité míľniky v živote kapely. Viete teda presný dátum vzniku Chiki Liki Tu-a?
Maťo: Presný dátum založenia kapely nie je presne zadefinovaný, ale 22. marca 1995 sme odohrali svoj úplne prvý koncert.
Inšpirovala vás v začiatkoch prešovská alternatívna formácia Ali Ibn Rachid?
Maťo: Boli sme s nimi spojení len rodinne. Jeden z členov je totiž môj starší brat (Jano Višňovský, pozn. red.). Odmalička sme o nich vedeli, poznali ich nahrávky, ale o priamom hudobnom vplyve sa nedá hovoriť.
Ľubo: Ja som ich tvorbu nepoznal. Iba ich názov, ale nevedel som, o čo išlo.
Raz ste sa vyjadrili, že po strednej škole ste nemali inú možnosť, iba to, že sa budete živiť hudbou. Povedali ste si to niekedy aj nahlas na skúške alebo išlo len o akúsi "nevyslovenú dohodu"?
Maťo: Bolo to tak, že po skončení strednej školy sme už nestihli nastúpiť do roboty. Išli sme na civilnú službu, to vlastne bola jediná reálna práca, ktorú sme absolvovali. Hrali sme, takže na prácu už nebol čas.
Ľubo: Nebolo to plánované a nešlo o žiadne predsavzatie. Ono to vyplynulo zo situácie.
Maťo: Nešlo o žiadne kruté rozhodnutie. Žijeme v Prešove, takže tých možností, kam ísť pracovať, je vieš koľko. Keďže nikto z nás nechcel robiť na odbore kultúry referenta, išli sme radšej robiť hudbu.
Neuvažovali ste nad tým, že v živote sa môže zísť napr. vysokoškolské vzdelanie ako záložný plán, keby to nevyšlo s hudbou?
Ľubo: Nie, to nepripadalo do úvahy. Jedného takého ambiciózneho sme mali...
Maťo: Hej, chodil som na výšku rok a pol, ale bola to strašná nuda.
Ľubo: Ale mali sme ešte jedného ambicióznejšieho než Maťo. Bol to trombonista Tomáš Paľo. Päť rokov chodil do prvého ročníka, z toho štyri roky na jednu školu, jeden rok na inú a potom sa na to vykašľal, lebo ho to prestalo baviť.
Maťo: A záložný plán? Nie, záložné plány si nerobíme nikdy. Nemáme to radi.
V akých povolaniach by ste sa teda uplatnili okrem hudby?
Ľubo: Dakedy som vyrábal drevené uhlie, to viem, to by nebol problém. Raz som bol v zberných surovinách rozmotávať hromozvodový drôt. Oddeľoval som oceľové jadro od hliníkového plášťa, takže teoreticky aj to by šlo. Ale neviem, veľa je tých povolaní... Nie sme ľaví, robiť môžeme hocičo, ide len o to, či by nás to aj bavilo.
Maťo: Na úrade ako kultúrny referent, to je jediné, čo mi zostalo... Asi v tunajšom PKO. A možno by som zostal pri muzikantstve.
Na mieste, kde teraz stojí nemenovaný hypermarket, ste raz robili pre lokálnu televíziu rozhovor. Niekto z vás tam pracoval?
Maťo: Nie, to bola naša pôvodná skúšobňa. Bol to areál drevárskej firmy a mali tam strážneho psa, ktorého sme sa aj my báli, takže bola nízka pravdepodobnosť, že nám zmiznú nástroje. Tretiu platňu sme nacvičovali v nej.
Kde skúšate dnes?
Maťo: Ako skupina nikde. Môj malý brat (Tomáš Višňovský - bubeník) má svoju vlastnú skúšobňu, resp. mini-štúdio na sídlisku a tam sme aj dorábali našu novú nahrávku.
Prečítajte si: 50 odtieňov šedivej alebo smiech cez slzy na prešovský spôsob
Zachránili sme život Zuzane Smatanovej
Na wikipedii o vás niekto napísal, že ste "pôvodne boli nemainstreamovo zameraní a predsa vás viackrát nominovali na Aurela".
Maťo: No, zachránili sme život Zuzane Smatanovej. Nás vlastne vtedy objavili ako skupinu, pritom sme už trikrát hrali na Szigete a podobne. Bolo nám z toho "šmišno", ale tak oni práve vtedy usúdili, že prišiel náš čas a nominovali nás ako objav. No keďže sme objavom byť logicky nemohli, lebo by to bola pre nich hanba, tú kategóriu vyhrala Zuzana. Tým pádom aj my sme stáli za jej hviezdnou kariérou.
Ľubo: Ako tieňová podpora...
Pritom ona za svoju kariéru neustále ďakuje porotcovi jednej pesničkovej súťaže Petrovi Nagyovi.
Ľubo: Tak z nejakej strany musí začať. Ale po čase sa dostane aj k nám, neboj sa. Rozbehli sme jej soškový zberateľský systém, ona vtedy soškovala...
Maťo: To bola jej prvá a potom ešte asi trikrát vyhrala Zlatého slávika. (v skutočnosti bola 6x zlatá a 2x strieborná, pozn. red.)
Napriek tomu nemám pocit, že by vaša neskoršia tvorba smerovala do mainstreamu.
Ľubo: Ja ti to môžem vysvetliť, ak chceš, aký je rozdiel medzi mainstreamom a nemainstramom v našom ponímaní. Nemainstream, inak nazývaný i alternatíva, resp. underground, je založený na tom, že za tvoju hudbu sa dokáže ukryť spoločensky neakceptovateľné decko na strednej škole. Lenže akonáhle ťa majú radi viacerí a nie len ten jeden teenager, už sa stávaš mainstreamom. To je celé. Tam sa to končí a nemá to nič spoločné s hudbou.
Maťo: Underground mal byť niečím česko-slovenským, to, čo štát neakceptoval. Lenže takýto systém v 90. rokoch zanikol. Existuje len interpret alebo skupina, ktorú ľudia majú radi a chodia na to alebo nie. Aj tak na 95 percent skupín, ktoré sa identifikujú s nejakým nápisom, v podstate nikto nechodí. Sú to hrdinovia undergroundu, lebo na nich nikto nechce chodiť, takže to otočia proti ľuďom, že oni sú na vine, že nechodia na koncerty.
Ako spomienka na tento undergroundový systém vám v názve zostalo na konci písmeno A ako "anderground". Alebo sa mýlim?
Maťo: Áčko tam bolo vložené ako otázka: A čo teraz? Čo bude ďalej? Až neskôr sme to prispôsobili podľa Andera z Košic.
Potešila vás skutočnosť, že v nedávnej časti relácie Chart Show sa umiestnil váš song Láska moja de si v rebríčku najlepších úletov alebo si z takýchto vecí už nerobíte ťažkú hlavu a ste nad vecou?
Maťo: Hovorili mi o tom ľudia, ale osobne týmto reláciám nerozumiem. Navyše ak si uvedomíme, že to robil Čurný, ktorý s nami odmietol podpísať zmluvu na platňu, keď ešte robil v BMG, pripadá nám to dosť komické. Ide o ľudí, ktorí nevedia nič vytvoriť, iba podobné nezmysly. V minulosti nás bez problémov "odfajčili" a teraz nás vyberajú do nejakého zoznamu. Trápne, smiešne. Ale pre nich to asi má nejaký význam, má to byť srandovné, ale zatiaľ som to nepochopil. Držím im palce. Videl som upútavku s Marošom Kramárom a tam kde je Kramár, tam to začína aj končí zároveň.
Prečo všetky vaše platne vyšli v rôznych vydavateľstvách? Boli vaše prvé dva počiny vydané na vlastnú päsť?
Maťo: Prvé dve vyšli na vlastnú päsť, potom s podporou Miša Kaščáka a agentúry Pohoda vyšla reedícia na CD pod názvom Kysak (2002). Trojka Choďte sa hrať pred vlastný vchod (2003) vyšla vďaka projektu ľudí, ktorí mali vydávať slovenskú hudbu vo veľkom a aj sa im to dva roky darilo, kým neprišla daňová kontrola. Oni nám aj dali také podmienky, aké sme nemohli splniť, napr. draho nahrávať a vo veľkom vydávať. Štvrtá platňa Dvojkilometrový jeleň (2005) vyšla u spomínaných BMG a to vďaka SuperStar. Firma vďaka súťaži zarobila obrovské prachy a keďže už nemohli vydávať len spevákov, ktorí sa jej zúčastnili, snažili sa dotiahnuť do portfólia niekoho, kto vyváži známe "držky z televízie". Pre BMG to bolo trochu frustrujúce, takže nám dali zmluvu. Šlo o prirodzený priebeh, nie žeby sme my to tak chceli.
Ľubo: A aj tomuto vydavateľstvu je koniec, takže novinku Slzy tvý mámy, Šedivý a spol. (2015) sme si už robili znovu sami. V dnešnej dobe nemá zmysel upísať sa vydavateľstvu.
Maťo: Pre mladé kapely je vydavateľstvo pomoc, lebo pre nich je to finančne ťažko zvládnuteľné...
Ľubo: Hej, ale mladí majú teraz iné podmienky, čo sa týka nahrávania. My sme niečo kedysi museli nahrať za 25-tisíc korún, si dnes vedia urobiť za 500 korún.
Dá sa vôbec porovnať vaša prvá dekáda existencie s tou druhou? Veď od predposlednej dosky ubehlo 10 rokov...
Maťo: Veľa ľudí sa na to pýta. Stále sme sa tvárili, že ideme nahrávať novú fošňu, ale stále sa to niekde vyšmyklo. Stále do toho prišli nejaké veci. Plno vecí. Takže nemám pocit, že už toľko rokov ubehlo. Ide hlavne o technický rozdiel, ak porovnáš 2005 a 2015.
Ľubo: Je to hlavne tým, že sme nedokázali zohnať tri alebo štyri kompletné týždne, ktoré skupina potrebuje na nahratie štúdiového kompaktu. Vždy, keď sme sa do toho pustili, už sme sedeli v aute a išli na vystúpenie. Už som niekomu túto vetu hovoril, ale zopakujem, že ak si dva alebo tri dni v týždni doma, to posledné, čo potrebuješ riešiť, je skúšobňa alebo nahrávanie v štúdiu. Radšej sa vyspíš, aby si ustál ďalšie dni vonku.
V tej kvázi hluchej perióde 2005-2015 ste sa prezentovali hlavne klipovo, napr. k piesni Ďakujem...
Maťo: To ani nebol náš nápad, to bol projekt SOZA, my sme iba súhlasili. Zavolali nás a chceli sme sa ísť pozrieť do tej budovy, tak sme išli a urobili klip. Na zvončeku do budovy je totiž napísané, že ťa tam nepustia, musíš sa nahlásiť. Posledné klipy sme dávali vonku preto, lebo sa blížilo vydanie platne a malo ísť o "volavky".
Nehovorili vám fanúšikovia, že už by bolo dobré niečo vydať?
Maťo: Asi hej, ale my fanúšikov neberieme nejako vážne.
Ľubo: Ich hlas nie je smerodajný, na druhej strane to asi nevieš, ale ja ti to môžem prezradiť, že je to tak, keď hráš staré pesničky, všetci chcú počuť nové. A keď hráš nové veci, všetci chcú počuť tie staré. To je také zábavné koliesko. Ja im rozumiem, lebo keby si išiel na koncert Black Sabbath a oni by zahrali celú novú platňu a žiadny Paranoid ani Iron Man, tiež ideš sklesnutý domov. Aj keď konkrétne Black Sabbath sa asi nikto nepýta, kedy bude nová platňa. To sa mi páči.
Vystupovali ste naživo vo výklade kníhkupectva. Je ešte nejaké bizarné miesto, kde sa vám podarilo hrať?
Ľubo: Je veľa podivných miest, kde sme hrali a nazývajú sa klubmi (smiech) a nepripomína to ani výklad v kníhkupectve. Podľa mňa sme už hrali na podobnom nezmyselnom nezmysli, ale berieme ich ako koncertné miesta, takže nepripadajú nám zvláštne.
Maťo: To vystúpenie v kníhkupectve sme ani nebrali ako koncert, skôr ako protest proti vyhláseniam vtedajšieho ministra kultúry (v roku 2010, išlo o Daniela Krajcera – pozn. autora). My máme stále dobrého ministra, čo sa týka kultúry, vždy je na správnom mieste.
Neuvažujete nad tým, že zorganizujete koncerty, na ktorých by ste hrali iba menej známe veci?
Ľubo: Celé prebiehajúce turné pozostáva z neznámych vecí. Tam si veľmi nezaspievaš. Aj keď teraz už je teoretická šanca, že budeš pesničky poznať, lebo platňa je relatívne dlho vonku, takže nejakí fanatici si ju napočúvali natoľko, že ich vedia takmer naspamäť.
Maťo: Ľudia od nás poznajú presne päť pesničiek. Akonáhle im zahráš hocičo iné, je koniec srandy.
Ľubo: Teraz naživo ide o bohapustú prezentáciu novej platne, čiže im veľké šance nedávame. Spievanie veľkých refrénov od začiatku do konca, tak "take tam neni". Postupne sa to naučia a potom si môžeme zaspievať.
Ak našu kapelu berú ako recesiu, tak nás nepochopili
Vaše texty vždy mali silné lokálpatriotické podfarbenie. Ako im rozumejú ľudia na západnom Slovensku alebo v zahraničí?
Maťo: V zahraničí ťažko, lebo tam nerozumejú po slovensky, ale v Bratislave nám je to aj v podstate jedno, pretože my urobíme maximum pre to, čo môžeme urobiť. A ako si to oni vysvetlia, to už je na nich. S tým sa pri tvorbe nedá kalkulovať. A pravdu povediac na to pri písaní ani nemyslíme. Keby sme mali prijať ten názor, ktorý na nás majú, to by bola dobrá zábava vyhodnotiť to (smiech). Teraz sme pozreli záznam z koncertu z roku 2002 a sami nevieme, čo si máme o sebe myslieť (smiech). A to už je pár rokov dozadu.
Ako ste vnímali v začiatkoch kariéry tzv. mečiarizmus? Robili ste si v minulosti srandu z politiky?
Maťo: Z Mečiara sme si raz robili srandu, v jednej piesni sme použili odkaz "veľa šťastia, Slovensko".
Ľubo: Ak sme si niekedy robili srandu, nešlo o konkrétne osoby. Skôr sme tú osobu len použili pre ilustráciu niečoho, čoho mala byť symbolom. Napríklad si nerobíme srandu konkrétne z Kamila Peteraja, ale z toho, čoho bol symbolom. Ani na novej platni si nerobíme srandu z Riša Mullera, pretože ak má človek google, nájde si postavu Richarda Millera. Títo ľudia fungujú ako ikony a sú s tým zžití a prijali túto rolu, preto ich používame vo všeobecnosti. Stačí iba naznačiť a hneď je každému jasné, o čo ide. Ak je reč o Mečiarovi, mojim obľúbencom bol aj Augustín Marián Húska.
Súvisí politika s novým klipom Prezident?
Maťo: Áno, ale iba v tom zmysle, že je pre mňa nepochopiteľné, aká je úloha prezidenta. Čo vlastne robí? Nechcú to nikdy povedať. On má ochranku a niekde ide. Ale keď tam príde, "co tam robi"? Iné povolanie približne odhadneš, ale čo robí prezident, okrem olympiády a majstrovstiev sveta v hokeji, kam sa ide pozerať na šport.
Ľubo: Sedí a kuka...
Maťo: Lebo ide prezident autom, okolo neho húkačky húkajú, vystúpi z auta, príde, otvorí dvere a tam co? No co tam zrobi?
Ľubo: Ide na obed...
Maťo: Proste úplný blud, nezmysel...
Ľubo: Je to úplné mystérium...
Maťo: Lebo ten Američan sa aspoň tvári, že má dajaký fiktívny gombík, s ktorým rozpučí celú planétu, keď ho stisne, tak to je aspoň sranda, viď Monty Python, ale v našom priestore? Nerozumiem tomu.
V intre nového klipu Milenka sa spomína kapela Scorpions. Mám pocit, že aj pred 15-20 rokmi ste chceli byť niečo ako opozícia nielen k mainstreamu, ale aj k metalovým kapelám. Stále vám ležia metalisti v žalúdku?
Ľubo: Tak ja mám od Scorpions teraz jednu platňu, nedávno som sa k nej dostal, čo je určite pokrok v mojom intímnom živote... Ide o to, že Scorpions bola svojho času tiež ikona. Keď sa v Prešove konali rockové ligy, s metalistami a ich fanúšikmi si sa stretával bežne. Hlavne teda od vás (z Košíc - pozn. autora) tiahli neuveriteľné výpravy, s imidžom podobným Manowar, akurát nemali také veľké svaly, možno dnes už majú. Boli povybíjaní, rovnakí tým, ako chceli byť vlastne iní, takže to bolo zábavné.
Aj napriek všetkým týmto srandám, neinšpirovali vás niekedy? Teda okrem toho, že ste na ich počesť zložili skladbu Metalisti...
Ľubo: Hudba skupiny Škorpijons? Teda lepšie povedané Scorpions, lebo to je tiež fenomén u nás volať túto kapelu Škorpijons, ktorú tak volajú len u nás... Alebo Acept (smiech)...
Maťo: Veď to Česi ich tak premenovali na "Škorpíci" a my sme to od nich prevzali.
Ľubo: Škorpijons, podľa mňa je tam aj to J... Nie, úplne vážne, ja mám od Scorpions rád jednu platňu a nejde o titul, kde je tá pesnička (hvízda melódiu notoricky známeho hitu Winds of Change). Hudobne je to výborná platňa, ale do toho spieva nemeckou angličtinou spevák také "glupe" texty, že ani ja by som také nenapísal, ani pod "vlivom" neviem čoho. Veľká vec. Takže určite nás v nejakom bode ovplyvnili. No na to ale máme skôr náš projekt Antracit (smiech).
Pamätám si, že na vašom tisícom koncerte v Prešove pred dvoma rokmi si rapoval jednu pasáž z pesničky Black or White od Michaela Jacksona, ktorú v klipe údajne naspievala detská hviezda Macaulay Culkin a tvrdil si, že ide o jedinú vec, ktorú vieš rapovať...
Ľubo: Máme aj projekt Dvojka, Trojka, Rap Orchestra a to je iná zábava. Tam sa narapujeme toľko, že dovidenia. Ale ak je reč o Black or White, ide o to, že v deň koncertu som si spomenul, že som niekedy vedel celý text z neznámych dôvodov, asi bol v Brave na zadnej strane a mal som možnosť ten časopis mať. Tesne pred koncertom som to zarapoval chlapcom a zhodou okolností tam vtedy s nami hral aj bývalý trombonista Tomáš Paľo. Ten poznal text tiež tak dobre ako ja, teda hlavne to, ako ten text končí, to je najdôležitejšie asi a jednoducho sme to zaradili.
Niekoľko ľudí zastáva názor, že keď ste boli v kapele viacerí, išlo vám to lepšie a mali ste plnší zvuk. Aký je váš názor?
Maťo: Keď sme boli šiesti, odohrali sme dokopy asi štyri koncerty, takže to si môže pamätať len málokto. Viac vystúpení sme odohrali ako štyria. Pódium bolo určite plnšie, zvuk nie.
Ľubo: Ide o to, že trombónom, ak tento nástroj môžeme takto honosne nazývať, veľa hudobnej plochy nevytvoríš. Pódium je iná vec. Tomáš vedel odspievať, resp. odhulákať do mikrofónu to, čo musím teraz robiť ja a je menej priestoru na pohyb, a pod. Viac menej teraz stojíme celý čas pri mikrofónoch. Aj teraz digitalizujeme staršie vystúpenie, kde sme boli štyria. Tam je vidno, že my traja pracujeme a on pracuje tiež, ale úplne inak.
Preto vás aj trombonista Tomáš opustil?
Ľubo: Bolela ho ruka.
A kde teraz pôsobí?
Maťo: Žije v Prešove, venuje sa iným veciam, stavia dom, a pod.
Dotkla sa vaša recesia v negatívnom zmysle ľudí, ktorí by vám to dali aj najavo?
Ľubo: Prví boli tí, ktorí si našu kapelu vysvetlili ako recesiu, pretože nás vlastne nepochopili (smiech). Mysleli si o nás, že sme srandisti. Máme aj takú nálepku. Na druhom konci republiky povieš niečo vlastným akcentom a všetci sa z toho idú posrať, aká je to sranda. Pritom sa nič nestalo. Po takýchto míľnikoch sme išli celý čas. Zaspievaš im niečo naozajstné, len podotkneš niečo, čo je bežné a úplne obyčajné, tak sa začnú smiať, a pritom každý z nich to zažíva. Ale väčšinou je to tak, že keď niekto niečo vie zobrať na seba, že to sa nestalo nikomu inému len mne, tak ľudia sa z toho radi zasmejú. Smiať sa na úkor niekoho iného je bežná ľudská vlastnosť, ale tým len demonštrujú, že sa boja. Takže sa radšej smejú z niečoho, čo sa ich podľa nich netýka. Považujú to za srandu, ale je to strach, nič viac.
Je vo vašej rodine niekto, kto si myslí, že by ste už z takýchto "sránd" mohli konečne vyrásť?
Ľubo: Mne nie, neviem, čo im dvom hovorí ich mama, ale skôr išlo o maximálny support.
Maťo: Bez ich podpory by sme sa nikam nedostali.
Schvaľujú vám vaše výstredné kostýmy?
Maťo: Akonáhle má človek občiansky preukaz, už mu veľmi rodičia nemajú čo schvaľovať.
Rádiová pesnička? Čo to vlastne je?
Existoval naozaj taký vydavateľ, ktorý vypustil hlášku "Budeš musel vlasy na blond prefarbil" kvôli lepšej predajnosti alebo ide len o fiktívny príbeh?
Maťo: Nie, to sme si len vymysleli, že to povedal. To súvisí so spomínaným dramaturgom z televízie, ktorý nám akože povedal "všetko je v poriadku chlapci, ale trošku keby to bolo prístupné ľuďom". Vtedy bola požiadavkou číslo jeden mať tzv. rádiový hit.
Ľubo: A z toho slovného spojenia som sa vtedy aj nenormálne vysmieval. Pretože si myslím, že som natoľko remeselne zručný, že viem zosnovať čokoľvek (temer), stále som im hovoril "veď dobre, rádiová pesnička nie je žiadny problém, len mi zadefinujte, čo to vlastne je rádiová pesnička a urobím vám aj desať takých". Týmto som pochopiteľne nič také komponovať nechcel, chcel som iba to, aby mi povedali, čo to rádiová pesnička je. Oni nevedeli, o čom rozprávajú a to je šupa, že mi nikdy nikto ten pojem nevysvetlil. A zrazu pozeráš, že v jeden deň bola pesničkou pre rádio niečo od MC Erika a Barbary, potom Nepoznám od IMT Smile a neskôr Laska moja de si od nás. Takže pýtam sa, kde je ten model čo je a čo nie je? Nevedeli, o čom rozprávali, ale najhoršie je, že to aj požadovali. Stalo sa.
A čo zmena imidžu?
Ľubo: Tú od nás nechcel nikto. Akurát vtedy začal prichádzať Scooter a neopunk, takže všetci chceli mať peroxidové vlasy. Čiže bolo úplne jasné, čo treba spraviť, aby si bol "in" a ešte v rámci toho to niekto pľasol v zemplínskom nárečí, kde sa spojili všetky časy sveta (a možno aj viac), takže preto "Budeš musel vlasy na blond prefarbil". Sranda je, keď si robíme anglické PR a musíme vysvetľovať Angličanovi, že to nie je "budeš musieť", ale "budeš musel" (smiech).
Čo ste plánovali a nevyšlo vám to a potom vás to veľmi mrzelo?
Ľubo: Stále sme si plánovali len niečo menšie a v malom. Neplánovane veľké sme zažili s pesničkou Laska moja de si, čo je úplne bizarná príhoda, vzhľadom k tomu kedy, kde a ako sa to stalo. Na druhej strane, túžba po množstve fanúšikov a sprístupnenie hudby čo najväčšiemu počtu ľudí je totálny nezmysel, pretože to je ako robiť si osobnú party, kde chceš byť s kamošmi a baviť sa, pritom ale vieš, že tam prídu aj takí, ktorých to vôbec nezaujíma a prídu len z podivného poryvu, napr. si chcú nahrať jednu pesničku, ktorú poznajú, na mobil. A takýchto my vlastne až tak k životu nepotrebujeme. U nás neexistuje otázka: Koľko ľudí bolo na koncerte? Či sú tam dvaja alebo päťtisíc, rozdiel je iba v tom, že pri väčšom počte je to iný energetický prenos, lebo keď ti do tváre zakričí tisícka ľudí, je to šupa. No inak na kvalite koncertu sa kvantita divákov nijako neprejaví.
Vyjadruje nový klip k "Milenke" odmietanie popularity?
Ľubo: Je to príbeh fiktívnej skupiny naexponovaný tak, aby sa ľudia pobavili. Postranným efektom sa nám v ňom podarilo vyriešiť viacero problémov. Jedným z nich je to, že sme poukázali na oddelenie videa od hudby. Pretože ak pozeráš videoklip, nemáš šancu vnímať hudbu, ani pol taktu. Nevieš po dopozeraní, čo sa tam hralo ani spievalo. V klipe je toľko informácií, že ťa úplne pohltia a vypnú uši. Čiže ak si človek chce vypočuť pesničku, musí si ju vypočuť z CD a nie pozrieť na obrazovke. V rámci progresu je to ďalší míľnik, ak hovoríme o nových trendoch.
Bolo u vás niečo väčšie než Sziget?
Maťo: Rozmerovo? V Európe ešte nič také podobné nepostavili. V Glastonbury ide len o prechádzku letnou záhradkou, je to úplný nezmysel. So Szigetom sa to nedá porovnať.
Chodíte na koncerty ako pasívni diváci?
Maťo: Nie, to by sme už asi zomreli, keby sme aj vo voľnom čase mali chodiť k reprákom.
A keby to boli napr. AC/DC?
Ľubo: Na nich som už bol. Síce zadarmo, lebo neviem, či by som si kúpil lístok, ale to je vedľajšie (smiech). Koncert si pozrieme, ale výlet do stanového mestečka už je "over".
Maťo: Napríklad v USA by to mohlo byť zaujímavé. Ideš na festival, kde poznáš dve kapely a ďalších dvesto je pre teba nových. To by bolo niečo nové, niečo, čo si nevidel, nový svet. Ale vo východnej Európe? Pre nás po tých 20 rokoch nevidieť niekoho naživo hrať, to by bol úplný zázrak. Jedinou výnimkou je kapela Fallgrapp, ktorú som nikdy nevidel hrať a pritom vyhrala všetky ocenenia. Musí to byť zaujímavá skupina (smiech).
Sú od nás Longital jedinou alternatívnou kapelou navštevujúcou USA?
Ľubo: Longital chodia von, Got Blue Balls tiež na nejaké európske výjazdy, ale úplne najlepšie to majú zariadené deathmetalisti, tí chodia celý svet a majú neskutočné siete rozhádzané.
Zaznela interne vo vašom kolektíve veta: Sme za vodou?
Ľubo: Ide o to, ktorú stranu vody máš na mysli (smiech). Je to proces, nie šprint do cieľovej rovinky, po ktorom sa vydýchaš. To sa nám ešte neprihodilo. Ak dôjdeme do nejakého bodu, objaví sa ďalší, niečo iné sa urobí, a pod.
Maťo: Jedine ak ideme hrať do Budapešti a musíme prejsť loďou cez rieku, vtedy si to môžeme povedať, tam sme za vodou (smiech) a môžeme ísť hrať. Nikdy nie je koniec.
Aká najväčšia prekážka sa vám postavila do cesty?
Ľubo: Nevidím žiadne prekážky.
Maťo: Je to prirodzená realita, s mínusmi a plusmi. Robíš, čo treba, bavíš sa popritom a skúšaš varianty.
A chceli ste niekedy skúsiť takú variantu, ktorú nebolo možné realizovať?
Ľubo: Raz mal Maťo jeden cieľ...
Maťo: Stať sa maturitnou otázkou. Keď nás dajú do maturitnej otázky, bude to v poriadku.
Ľubo: Vtedy sa môžeme rozpadnúť. A sme ťažko za vodou... (smiech).
Pokračovanie turné aj s pridaným koncertom v Bratislave
Chiki Liki Tu-a sa tento týždeň po dvojtýždňovej prestávke vrátia na koncertné pódiá a od 10. apríla do 2. mája odohrajú ďalších 12 koncertov svojho jarného turné. Medzi najúspešnejšie koncerty jeho prvej časti patrilo vystúpenie vo vypredanom bratislavskom Randali, kde skupina už o týždeň odohrá pridaný koncert. Kvôli komfortu bude tentoraz kapacita obmedzená na 350 miest, pričom pre každého fanúšika bude na vstupe pripravený uvítací drink.
Zostávajúce koncerty jarného turné:
10. 4. - Prievidza, Element
11. 4. - Brezno, Bombura
14. 4. - Praha, Lucerna Music Bar (krst albumu)
15. 4. - Bratislava, Randal - pridaný koncert
16. 4. - Banská Bystrica, Klub 77
17. 4. - Ružomberok, Relax čajovňa
18. 4. - Hruštín, DK
24. 4. - Kremnica, Akropola
25. 4. - Košice, Collosseum
30. 4. - Levice, Revitzky klub
1. 5. - Handlová, Sound city pub
2. 5. - Senica, Kunov, Dom kultúry
Vstupenky:
Autor: Marek Danko
Foto: Jaro "Jaris" Vaľko
Súvisiaci interpreti: Chiki Liki Tu-a
