Po rokoch vychádza diskografia Deža Ursinyho v reedícii. Zároveň jeho tvorba opäť ožíva na koncertných pódiách v podaní jeho syna Kuba Ursinyho a kapely Provisorium. Prinášame rozhovor s mladým hudobníkom, ktorý je dôkazom, že jablko nepadlo ďaleko od stromu.
On je to skôr diaľnica, pretože platne, ktoré vychádzajú teraz, neboli na trhu vyše 10 rokov. Posledná reedícia, ktorá prebehla okolo roku 2000 je už dávno rozpredaná. Medzičasom boli rôzne pokusy o reedíciu či už na Slovensku alebo v Čechách, ale nakoniec to vychádza tu.
V čase ich vydania boli nahrávky vášho otca počúvané na platniach. Toto médium dnes zažíva opätovné vyhľadávanie hudobnými fanúšikmi, nerozmýšľali ste o reedícii na vinyloch?
O tom sa dá na Slovensku iba snívať. Ale pokiaľ viem, vinyly sa tlačia v tzv. Lodenici v Prahe a dávajú si u nich tlačiť aj Pearl Jam. Pred pár rokmi tuším vyhoreli, ale už určite znova fungujú. Je to krásna predstava.
Inak, veľa ľudí mi hovorilo, že niektoré platne našli v antikvariáte za Justičákom a za dobrú cenu, tak treba možno hľadať. Tých pôvodných vinylov je podľa mňa v obehu stále dosť.
Pesničky je najnovšie možno zakúpiť aj prostredníctvom iTunes – je v tom snaha predstaviť zásadnú osobnosť slovenskej hudby aj v zahraničí?
Dalo sa to využiť aj na to, aby sa sme tam dali aj anglické mutácie niektorých platní, mimo iného aj Modrého vrchu. Inak viem, že Dežova hudba sa počúva už v širokých končinách tohto sveta aj bez iTunes, ale je dobré, že nám iTunes teraz poslúži a po kliknutí si to človek môže hneď nájsť, je to top portál.
Zrealizovať reedíciu albumov trvalo niekoľko rokov. Napriek tomu, že sa o Dežovi Ursinym často hovorí, nemali ste pocit nedocenenia jeho tvorby?
Myslím si, že počas jeho kariéry boli rôzne vlny, určite tá najsilnejšia bola hneď na začiatku. Postrehol som zmenu aj keď padol režim a tej roboty aj hrania bolo zrazu viac a hneď sa to odzrkadlilo aj na výsledkoch. A samozrejme, toto slávne obdobie po smrti, kedy je to už žiaľ ale uzavreté.
Čo hovorí otcova hudba o vás?
O mne? Na tuto otázku by som odpovedal mlčaním.
Podľa čoho z bohatej diskografie vyberáte, čo hráte na koncertoch Provisoria?
Hráme taký prierez, ktorý začína pri Modrom vrchu a končí Príbehom. A vybrali sme kde-tu niečo z platne Do tla, zastavili sme sa pri Tom istom tanci. Z platne Zelená sme si vybrali 1000 izieb a takto postupne vznikol playlist.
Váš otec bol známy perfekcionista. Ako to pri hudobnej tvorbe máte vy?
Ja neviem. Myslím si, že sú to také fámy. Aj keď bol perfekcionista, moja skúsenosť je, že keď sa nahrával Ten istý tanec alebo Príbeh, tak v tej partii, ktorá to robila, panovala absolútne pohodová, nekonfliktná a tvorivá atmosféra a to nemá nič spoločné s presadzovaním svojho ega, o čom sa často hovorí v spojitosti s Dežom. A aj keď to predtým tak nejak mohlo byť, moja skúsenosť je už s Dežom iným. Vyzretejším. A veľká česť producentovi Palovi Daněkovi, akú kapelu mu postavil na posledné albumy. To sú všetko perfekcionisti.
Prvý koncert Provisoria sprevádzalo veľa očakávania a aj pochybností. Kedy ste cítil, že sa to „zlomilo“ a radosti z hudby prestali brániť známe mená, spomienky či predsudky?
O prvom koncerte sa poriadne ani nevedelo, čiže nebolo to až také napäté, ale bol to prvý koncert a prvý koncert je vždy prvý.
V rozhovoroch spomínate, že k interpretovaniu hudby vášho otca viedlo aj nájdenie tých správnych spoluhráčov. Nedávno kapelu rozšíril bubeník Michal Lašán, ako k tomu došlo?
Hľadal som záskok na jeden koncert a našiel som Miša. Jožo (Krupa, pozn. red.) už nechcel ďalej hrať a tak Mišo ostal. Jožo s nami hral prvé najťažšie koncerty a myslel som si, že to je ono, ale zrazu akoby stratil motiváciu a ďalej nechcel ísť. Nakoniec to prebehlo hladko a Michal s nami odhral už štyri koncerty. v októbri a novembri pribudnú ďalšie na Slovensku aj v Čechách. Podrobnosti budú pomaly pribúdať na www.provisorium.ws.
Už máte za sebou s kapelou viacero koncertov, s ktorým miestom sa vám spája najintenzívnejší zážitok?
Ja mám rád, keď je väčšie pódium a keď je dobrý zvuk. To sa nám prvýkrát stalo vo Zvolene na Víkende atraktívneho divadla. Bol to prvý koncert, kde som sa stretol s profesionalitou. Počnúc zvukom, osvetlením až po fantastické nabité publikom. Bol to prvý kontakt s niečím naozajstným s týmto zoskupením. Nasledovali Lucerna Music Bar v Prahe, MMC v Bratislave a pod. Tu naozaj všetko bolo nastavené tak, ako si to predstavujem. Vtedy má aj ten divák z toho stopercentný zážitok.
V čase, keď sa väčšina hudobníkov obracia na nezávislé vydavateľstvá či vydáva si hudbu svojpomocne, vás zastupuje Forza. Je to kvôli autorským právam, alebo veríte v silu veľkých vydavateľstiev?
Samozrejme, je to v súvislosti s tým, že Forza zdedila archív Opusu, čo sú v našom prípade albumy Provisoria od Pevniny detstva až po Momentky. To je osem dlhohrajúcich platní a my sme oslovili Forzu, lebo je majiteľom výrobných práv. A chceli sme, aby to bolo čo najkompaktnejšie ako súborné dielo. Forza sa na to nechala nahovoriť a bola to asi najprijateľnejšia cesta ako s tým vyjsť znova von. Nikto iný na to nemal peniaze, ale zas viem, že keby ich mali, tak by to spravili poctivejšie ako Forza, ktorá ich má, ale volí cestu najmenších investícií, čo sa podpisuje na výsledku.
Ako vníma vaše oživenie otcovej hudby zvyšok vašej rodiny?
Našťastie mám veľkú tichú podporu mojej ženy, ktorá mi minule povedala, keď som ochkal, že budem musieť dvakrát behom štyroch dní obehnúť celé Čechy, aby som nebol lenivý. Mama má tiež veľkú radosť.
V čase dospievania uvoľňujeme putá s rodičmi a rebelujeme. Zažili ste aj vy také obdobie "však ten môj tatko ani nevie spievať"?
Nie, iba si pamätám, že som sa hanbil mu hovoriť vtipy, kde vystupuje Dežo, aby sa neurazil, lebo Dežo bol väčšinou ten sprostý. Neskôr, keď sme zdieľali jednu domácnosť v Dúbravke a ja som naozaj bol vo veku, kedy som dospieval, sme zase prišli ku zvláštnej konfrontácii, z ktorej môžem dodnes veľa čerpať a ktorá medzi každým synom a otcom je a prebieha podľa istých pravidiel a je to pre každého veľmi dôležité.
Dobrých kapiel je ako šafránu
Na koncerty Provisoria chodia mladí ľudia, ktorí sú mladší ako pesničky, ktoré počúvajú. Ako vnímate, keď násťroční kupujú albumy, organizujú večery o vašom otcovi a citujú Štrpkove texty?
To treba vnímať zásadne pozitívne. Negatívne vnímam to, že majú tak málo na výber a že takej dobrej hudby sa nerobí aj teraz viac. Dobrých kapiel, čo fakt smrdia muzikou je ako šafránu, ale Ivan s Dežom sú v tom trochu inde, lebo spoločne vytvárali niečo viac ako len hudbu. To bol ďalší paralelný svet. A preto sa to furt valí ďalej.
Tvorba pod hlavičkou Ursiny patrí k "rodinnému striebru" slovenskej hudby. Koho zo slovenských hudobných zoskupení si vážite vy?
Posledný koncert sme hrali v Liptovskom Mikuláši na jazzovom festivale a tam som prvýkrát naživo videl skupinu Talent Transport, ktorú som už poznal aj z vídeí. Na klávesy hrá Vlado Šarišský (Slnko), bubny Marián Slávka a na basu Filip Hittrich. Myslím, že táto kapela je to najlepšie, čo tu teraz máme a čo tu v poslednej dobe vzniklo. Vypočujem si rád aj Gwerkova alebo Stana Petrova, ale hlavne sa chystám viac chodiť na koncerty. Naživo mi hudba robí najväčšiu radosť.
Rodinné striebro, to mi pripomína nejakú vitrínu alebo zásuvku s príborom, čo sa furt leskne. Asi máte pravdu, táto hudba je z dobrého kovu a dobre ukutá.
Projekt reedície vám pravdepodobne zaberal veľa času. Čomu sa teraz venujete, keď nespievate? Plánujete aj nejaké ďalšie filmové projekty?
Práve obdobie z Dúbravky a Prahy, kedy som s otcom trávil väčšinu času, by som rád zúročil v dokumentárnom filme, ktorý pripravujem s režisérom Petrom Kováčikom. Bude to zároveň aj pohľad na kapelu Provisoria. Mali by v ňom byť rozhovory, ktoré som točil v Brne a Prahe, záznamy z koncertov, výpovede a napokon zachytená aj korešpondencia ktorá medzi nami prebiehala práve v tomto období. Je to pre mňa veľmi citlivá téma, ale zrazu prišiel čas, kedy som sa rozhodol ísť so všetkým von.
Dnes je v Bratislave Ursinyho ulica, jeho meno je späté aj s Dúbravkou. Čo máte v Bratislave radi vy, ktoré miesto tu pokladáte za "svoje"?
Ja som Blavák jak repa. Včera som si pozeral jeden rozhovor, ktorý som robil akurát v rámci spomínaného festivalu, a keď som počul svoj prízvuk, hneď som pochopil, čo to je blavácky. V rámci ulíc je Hlboká moje detstvo až po pubertu, Fedákova sa spája s Dúbravkou, odkiaľ som sa vrátil naspäť do mesta. Posledných 7 rokov žijem na Kramároch, kde to mám fakt rád.
Čo vám nestačilo v piesni Času je málo pri známom výkriku "ešte, ešte"?
Tak to už sa nikdy nedozvieme. Na to si nepamätám, ale je perfektné, že mám takúto spomienku zachytenú na takej dobrej platni.
Poznámka: Rozhovor vznikol prostredníctvom emailu.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Facebook.com/kuboursiny.provisorium
Súvisiaci interpreti: Dežo Ursiny
