Koniec roka prirodzene zvádza k bilancovaniu a zhodnoteniu aktivít či úspechov. Aké kritériá by si mal zvoliť umelec, aby dospel v tomto smere k spokojnosti? Mal by predložiť výpočet koncertov? Alebo pochvalné recenzie albumov? Či nebodaj množstvo "lajkov" od svojich sledovateľov na sociálnych sieťach?
"Odpočet" roka 2022 pre Davida Kollara a Hudba.sk pripravil hudobný publicista Peter Motyčka.
Nech sa na to pozrieme z akéhokoľvek uhla pohľadu, gitarista a skladateľ filmovej hudby David Kollar musí rok 2022 hodnotiť ako nesmierne úspešný. Samozrejme, dozvuky pandémie sa podpísali na všetkých sférach umeleckého života a organizátori hudobných podujatí bývajú akosi opatrnejší. Po dlhých mesiacoch "papučovej kultúry" predsa len mnohí stratili "návyk" navštevovať a podporovať živú kultúru. Dve série koncertných vystúpení so špičkovými kolegami, nahrávanie v Los Angeles s uznávaným filmovým skladateľom a album s nenapodobiteľným nórskym trubkárom sú v každom prípade métami, po ktorých by dychtivo siahol ktorýkoľvek svetový umelec.
Začiatok roka 2022 sa niesol v znamení Kollarovho pobytu v Los Angeles u gitaristu a zvukového dizajnéra Ricka Coxa a vrcholil nahrávaním u vychýreného filmového skladateľa Thomasa Newmana. Pozvaniu do Spojených štátov predchádzalo zblíženie s Rickom Coxom prostredníctvom internetu, počas ktorého obaja gitaristi objavili množstvo spoločných tém. Oboch istým spôsobom formoval vynikajúci trubkár a skladateľ Jon Hassell, s ktorých Cox dlhodobo spolupracoval. Kollar sa už niekoľko rokov venuje filmovej hudbe a kontakt s hollywoodským prostredím bol logickým krokom. Pomyselnou čerešničkou na torte bola dvojica nahrávacích sessions v Newmanovom domácom štúdiu s tromi hodinami nahranej hudby trojice Newman – Kollar – Cox. Pootvorené dvere do nového (aj filmového) sveta sú pre Kollara obrovským prísľubom.
Zdroj: archív D. KollaraPo prebudení z "amerického sna" sa prešovský rodák vybral paralelnou cestou v domácich podmienkach. Žiaľ, prostredie slovenského filmu ponúka pre kreatívneho skladateľa minimum možností a výrazne zaostávame aj za ostatnými stredoeurópskymi krajinami, takže zaujímavých projektov je pomenej. Kollar napísal hudbu pre rozhlasovú hru Vizičlovek, ktorú v lete vysielalo Rádio Devín, a skomponoval tiež hudbu k dokumentárnemu filmu Trančík o pozoruhodnom slovenskom filmovom režisérovi Dušanovi Trančíkovi. Okrem toho (opäť) nahrával gitary pre nový sólový album Stevena Wilsona. Na ponuku britského prog-rockového vizionára by prikývol prakticky akýkoľvek zo svetových umelcov a táto v poradí už tretia Kollárova spolupráca s Wilsonom svedčí o jeho unikátnosti a originalite.
Ďalšie mesiace poznamenala intenzívna spolupráca s nórskym trubkárom Arvem Henriksenom. S ním už Kollar nahral albumy Illusion of a Separate World, Sculpting in Time, Unexpected Isolation a Crime on the Bunny, ktoré vznikali zdieľaním spoločných nápadov. Nový album A Sense of Destiny v istom zmysle poznamenala nútená karanténa, ktorú Kollar strávil izolovaný vo svojom štúdiu o veľkosti 23 metrov štvorcových. Neplánované "väzenie" sa mu však podarilo premeniť na tvorivú dielňu a základy k dvanástim skladbám sa časom pretransformovali do finálnej podoby albumu, ktorý vyšiel na jeseň pod hlavičkou vydavateľstva Hevhetia. Éterické plochy znejú zomknutejšie, akoby obaja aktéri okresali využívanie bohatého inštrumentára na minimum. Akustická priezračnosť zostáva v symbióze s emotívnou fotografiou kamenných monolitov na obálke o poetické označenie "soundtrack k morskému prílivu" nie je vôbec nadnesené.
Jesenné mesiace sa niesli v znamení zázrakov. Aspoň tak sa po dlhých mesiacoch pódiového živorenia javila dvojica koncertných turné, navyše v exkluzívnych zostavách. Konfrontácia s americkým gitaristom, skladateľom a zvukovým dizajnérom Rickom Coxom a talianskym trubkárom Paolom Rainerim priniesla doteraz nepočutú, mystickú a jedinečnú fúziu komponovanej a improvizovanej, klasickej a digitálnej, východnej a západnej hudby (o koncerte sme písali v reportáži z festivalu City Sounds). Neurčitosť žánrov i kultúrneho prostredia v rámci niekoľkých septembrových koncertov ešte zvýraznil vynikajúci francúzsky trubkár Erik Truffaz, ktorého Kollarova vízia a prístup k hudbe nadchli natoľko, že ho k svojim unikátnym projektom prizýva pravidelne.
Úplne iný typ energie prinieslo nadupané trio The Buzzfish, ktorého hudba sa rodila za pochodu počas novembrového turné. Stredoeurópska pestrosť miešaná so živelnou južanskou spontánnosťou vliezla pod kožu ako samotným aktérom, tak poslucháčom. Tých doslova omráčila energia a zvuková intenzita The Buzzfish. "Nehrám preto, aby som bol slávny," konštatuje člen tria, maďarský bubeník Gergő Borlai. "Hrám, pretože som na hudbe závislý. Chcem vždy hrávať s novými hudobníkmi. Samozrejme, chcem byť súčasťou komunity, ktorá je na najvyššom leveli." Túto najvyššiu métu sa spomínanému triu spolu s talianskym basgitaristom Lorenzom Feliciatim podarilo dosiahnuť. Pre tých, ktorým sa nepodarilo unikátnu trojicu zažiť tento rok, zostávajú nádejou budúcoročné plánované vystúpenia.
Skvelý album, vydarené koncerty, hollywoodské nahrávanie a našliapnutá spolupráca s prvou svetovou ligou. "It was a very good year," môže David Kollar spokojne konštatovať spolu s Frankom Sinatrom a veriť, že ten nasledujúci bude ešte lepší.
Autor: Peter Motyčka
Súvisiaci interpreti: David Kollar
