Keď sa v polovici osemdesiatych rokov začala formovať nová generácia pesničkárok, pri troške irónie by sa dalo povedať, že žáner world music bol obohatený o nový, globálny i keď tak trochu exilový feministický folk.

Keď sa v polovici osemdesiatych rokov začala formovať nová generácia pesničkárok, pri troške irónie by sa dalo povedať, že žáner world music bol obohatený o nový, globálny i keď tak trochu exilový feministický folk. Niektoré osobnosti, ako napríklad Tracy Chapman, vychádzali skôr z tradičných vzorcov, iné, Tanita Tikaram, Suzanne Vega, Tori Amos, hľadali a prinášali nové formy.
Nová tvár, Mia Doi Todd, patrí prakticky už do druhej generácie dievčat s vlastnou tvárou a tvorivým pretlakom. Mia je síce pesničkárka, nie však folkerka. Jej skladby nie sú mládeži neprístupné, ale skôr než pubertálnymi potrebami motivovaná mládež im porozumejú dospelí, ktorí si nájdu čas aj na knihu. Jej hudba ponúka alternatívny pohľad na našu západnú civilizáciu postihnutú neúprosným hamburgerovým biorytmom.
Hlas:
To prvé, čo v autorských pesničkách naznačí či ide o niečo zaujímavé, alebo iba o ďalší prefabrikát, je spevákov hlas. Hoci má Mia za sebou klasickú spevácku prípravu, ktorú absolvovala kedysi v detstve, nedáva to nijako prehnane najavo. Nikdy nespieva naplno. Nekričí, nepotrebuje to. Jej hlas budí dojem že pochádza skôr z hornej časti dýchacieho ústrojenstva. Pri pozornejšom započúvaní môžeme identifikovať v jej artikulácii aj melodike obidva zdroje jej genetickej výbavy – írsky aj japonský. Japonsky decentná afektovanosť a občasné výkyvy smerom k štvrťtónovej intonácii dodávajú pesničkám, vďaka celkovému pocitu dôveryhodnosti, zaujímavosť a osobitosť. Írska tvrdohlavosť, v spolupráci s melodikou a so zvukom spievanej angličtiny, evokujú zase útesy zeleného ostrova obklopeného morom. Do tejto scenérie patrí aj naliehavý pocit vymaniť sa a dostať sa niekam inam aj vďaka prekážkam. Kam, to zase celkom jasné z Miiných skladieb nie je a oblúkom sa dostávame k východnej filozofii konštatujúcej že „aj cesta je cieľ“. To všetko je možné vyčítať z Miinho hlasu i bez toho že by sme sa nechali „rušiť“ obsahom alebo povrchovou úpravou jej piesní.
Aranžmány:
Na The Golden State nájdeme okrem nového materiálu aj niekoľko prerábok z jej predošlých (prakticky neznámych) CD. Tak sa na aktuálnom nosiči vyskytuje prakticky to najzaujímavejšie z Miinej doterajšej tvorby. Oproti predošlým trom albumom, ktoré Mia poňala viac tvorivo než aranžérsky, je The Golden State - prvý nosič vydaný u veľkej spoločnosti - zaujímavý aj svojimi aranžmánmi. Akustické nástroje sa vkusne a nápadito kombinujú s elektrickými, či elektronickými. Všetko však zostáva dostatočne prevzdušnené a vyskytnú sa i sólové kúsky pre hlas a jeden sprevádzajúci nástroj.
Všeobecne dominujú zaujímavé rytmické vzorce a rozličné, aj exotickejšie, druhy klávesových nástrojov. Zvuky zaujímavo farbia rôzne štúdiové triky a efekty. Pokiaľ by sa vám experimentálny zvuk zdal akosi povedomý, hoci by ste si tieto dráždivé vibrácie nevedeli zaradiť, potom vedzte, že sa na nich svoje odtlačky zanechal hráč na klávesové nástroje a producent Mitchell Froom, ex-manžel a ex-spoluhráč Suzanne Vega z obdobia jej CDs 99,9F° a Nine Objects Of Desire. Tento fakt zároveň ponúka kľúč k ďalším spoločným princípom pesničkárok. Obom je vlastná schopnosť loviť nápady z hĺbky vlastných pocitov a adresovať ich každému poslucháčovi osobite, akoby ani neexistoval niekto ďalší, komu by boli ochotné odovzdávať svoje intímnosti.
Treba však povedať, že ako každý osobný denník, aj hudba Mie Doi Todd je písaná (osobitým!) a veľmi estetickým rukopisom, ktorý sa veľmi dobre číta a je určený najmä verejnosti. Stránky jej denníka sú pre tento prípad zdobené prepracovanými ilustráciami, víziami a (slovnými) obrazmi, naznačujúcimi dobre vyvinutú a pestovanú predstavivosť.
Hudba:
Na prvý posluch pôsobí pomerne všedným, trochu uplakaným dojmom. Stačí si však CD pustiť po druhý krát a zisťujeme ako naše zmysly s miernym predstihom kopírujú silné melodické linky, ktoré zanechali po sebe v podvedomí poslucháča dobre čitateľné stopy. Nad všetkým stojí zvláštna atmosféra, ktorú Mia svojim piesňam vdychuje cez reproduktory domáceho hi-fi aj do nášho súkromia. Pesničky, podobne ako výraz spevu, nemajú sklony k rýchlejším tempám alebo násilne expresívnemu prejavu. Okrem dobre zašifrovaných írskych zvukov a príležitostnej pentatoniky v klavírnych medzihrách sa tu prakticky nevyskytujú žiadne iné prvky prírodnej hudby, vrátane jazzu.
Ide takmer až o akademicky bielu a intelektuálnu hudbu, šansóny, ktorým kompletný zmysel dodávajú až Miine texty.
Texty / osobnosť:
Otec hudobník a matka so záujmom o politické dianie boli dobrým predpokladom, aby sa z Mii stala vyhranená osobnosť, ktorej síce nie je vlastná agresívna suverenita, zato však má jasne vytýčený koridor a zásady, z ktorých na svojej ceste nevybočí ani v kritických situáciách. Drobnou ukážkou môže byť dodržiavanie ghándiovského princípu, že Mia chodí iba v šatách, ktoré si ušila sama.
Svoje názory si formuje aj ako autorka prozaička a jej intímne, jemne cizelované hudobné texty, ponúkajú okrem osobných výpovedí tiež pohotové formulácie pocitov ľudí zdieľajúcich určitú spoločnú klímu (Independence Day).
Mia má svoj svet, ale neuzatvára sa doň. Komunikuje s nami prostredníctvom svojej hudby. Podáva správu o tom, že kdesi hlboko v nedostupných miestach tejto planéty, alebo možno nenápadne aj medzi nami, stále žije určitý druh človeka, ktorý ešte neasimiloval a pokúša sa o to, aby jeho hodiny trávené v civilizovanom svete mali určitý zmysel a kvalitu.

Vydavateľstvo: Warner Music 2002
Celkový čas: 45:57

Zdroj: TS MusicServer