V minulosti trvali košické Konvergencie dlhšie a ponúkali väčší počet koncertov. V súčasnosti ich organizátori okresali na polovičnú mieru s presvedčením, že menej niekedy býva viac. Nanešťastie, toto pravidlo nemusí platiť vždy a všade.
Perfektne nacvičená improvizácia
Tešil som sa na večerné vystúpenie dua Reflective, kde sa zišiel akordeonista Boris Lenko s perkusionistom Štefanom Bugalom. Hlavný mozog Konvergencií Jozef Lupták ich uviedol ako projekt, ktorý vznikol špeciálne pre potreby festivalu. Ako sa ukázalo, "riskantný" ťah sa podaril na výbornú. Zaznelo len šesť piesní, po ktorých vo mne zostala vyrytá hlboká stopa. Hudobníci vedeli presne odhadnúť, kedy sa pretekať, kedy sa predviesť samostatne a kedy sa majú utíšiť. Bolo evidentné, kto komponoval jednotlivé položky. Lenko preferuje vážnu hudbu a ctí melodické postupy akordeónu, Bugala je jazzman, nespútaný a púšťajúci sa za hranice obvyklých kompozičných postupov.
Fotoreport z vystúpenia
Boris Lenko pomenúva skladby akosi netradične, napr. podľa jednej dedinky v Rakúsku alebo podľa písmen (BB). Niekedy nepotrebuje ani noty, aby skladby dokázal odohrať, prečo inak by si dovolil nechať padnúť papiere zo stojana? Môj veľký rešpekt má odvtedy, ako som ho videl pomocou akordeónu odohrať Haydna. Asi preto som v jeho tónoch počul odkazy na klasicizmus a romantizmus, no v nedeľu si výnimočne dovolil zahrať aj avantgardnejšie party a musím uznať, že mu to sedelo rovnako dobre.Štefan Bugala volí síce epickejšie názvy typu Reflective alebo Pohanská, no hudobne sa vznáša kdesi medzi experimentálnou hudbou a jazzom. Lahôdkou však bola jeho hra na vibrafón, údery pätou na "šľapku" pri kopáku, rôzne perkusívne doplnky, činely, atď.
Trochu mi chýbal ľubovoľný strunový nástroj, ale nakoniec som si uvedomil, že k dispozícii je predsa jeden rytmický a jeden melodický inštrument. Vzájomné dopĺňanie odlišných charakterov má už od zrodu ľudstva svojské čaro, preto sa tie jazzové variácie tak ochotne snúbili s klasikou. Ako bonus zaznela krátka klavírna skladba Strach, potom si ku klávesám sadol Bugala, aby zložil poctu pradedkovi Mikulášovi Schneiderovi-Trnavskému. Vystúpenie Reflective pre mňa predstavovalo prvý vrchol festivalu.
Aj parafrázou môže vzniknúť originálny výmysel
O deň neskôr sa predstavilo trio Drum'n Koto. Názov zrejme vznikol parafrázou jedného masovo obľúbeného žánru elektronickej hudby. Pravdu povediac, nejde o beznádejnú kombináciu, no myslím si, že pôjde skôr o ojedinelý experiment (podobne je na tom aj slovenský projekt Perný & Kollár, ktorý prišiel s tzv. drum 'n drone).
Zakladateľ projektu Chris Jennings sa snažil komunikovať po anglicky, takže som z jeho prejavu rozlúštil názov jednej zo skladieb (The 5th Face). Hráčka na orientálny strunový nástroj koto Mieko Miyazaki dodávala ansámblu príchuť ethna, no kontrabas a bicie Patricka Goraguera výraz strhávali viac k jazzu. Chémia našťastie fungovala výborne, takže diváci, naladení na rovnakú vlnu, si odniesli silné zážitky. Inštrumentálne bravúrna hudba a orientálne ladené motívy vo mne nezanechali až také emócie ako pri predošlom vystúpení, no určite som neodchádzal sklamaný. V duchu som sa presviedčal, že podobnosť s inými jazzovými formáciami bola samozrejme len dielom nepredvídateľnej náhody.
Fotoreport z vystúpenia
Finále s náhradníkmi
Pred posledným vystúpením som mal zmiešané pocity, aj keď som vedel, že na klasike sa nedá nič pokaziť. No žeby predsa len? "Zažili ste telefonáty, ktoré vám zruinovali projekt, pripravovaný dva-tri mesiace dopredu?" spýtal sa publika tesne pred koncertom organizátor podujatia Jozef Lupták. "Mne sa to stalo tesne pred festivalom. Zavolali mi obaja huslisti, jeden z nich má tenisový lakeť a neudrží v ruke sláčik, druhý sa porezal. Začal som zháňať iné Šostakovičove partitúry, kde by sme sa obišli bez dvoch huslí. No cestou do Košíc sme angažovali dvoch ľudí, ktorí nám Okteto pomôžu odohrať. Bola by to škoda, pretože ide o dielo, ktoré stojí zato." Lupták naozaj neklamal. Náhradníci presvedčili o svojich kvalitách, navyše výraz ich tvárí svedčil o maximálnej pohode a ľahkosti bytia.
Dve skladby pre sláčikové okteto op. 11 od Dmitrija Šostakoviča sú geniálnou prácou, formálne patriacou k nastupujúcej avantgardnej vlne 20. storočia, no majúcou pevné korene v predošlej post-romantickej epoche. Obidve hýriace nápadmi, dynamicky kontrastné, skomponované nadčasovo a bez zbytočného pátosu. Pre mňa druhý vrchol festivalu. Nasledovalo Sláčikové okteto C dur op. 7 od Georga Enescu, so slabšími nápadmi a zbytočne natiahnutou dĺžkou. Aj keď nechýbali silné momenty, v tomto prípade sa Enescu neukázal v najlepšom svetle. V publiku som sklamanie nevypozoroval. "Takéto niečo sa v Košiciach neobjavilo už veľmi dlho," skonštatovala jedna zo spokojných diváčok.
Fotoreport z vystúpenia
Nuž, stálo by za samostatnú úvahu, o čo všetko boli Košice v porovnaní s inými mestami ochudobnené, pretože vážna hudba je v metropole východu pomerne bežnou záležitosťou (osobnou návštevou ich nedávno poctil aj legendárny Poliak Krzystof Penderecki). Nechajme však podobné dišputy bokom a radšej skonštatujme, že Konvergencie znovu priviezli do Košíc nádhernú hudbu. Bolo jej síce menej než po minulé roky, každopádne verím, že organizátori sa v budúcnosti vrátia k pôvodnému formátu, s väčším množstvom interpretov, koncertov a dúfajme aj návštevníkov.
Autor: Marek Danko
Foto: Tomáš Čižmárik - K13.sk
