Bratislavské jazzové dni 2008 sa v nedeľu skončili famóznym vyvrcholením trojdňového programu, o ktoré sa postaral americký spevák s nenapodobiteľným hlasom - Al Jarreau. Atmosférou a zážitkami nabitý nedeľný program sa jeho vystúpením skončil až štyridsať minút po polnoci a aj vďaka umeniu ostatných účinkujúcich mohli tisícky fanúšikov jazzu po tretíkrát v rámci uplynulého víkendu odchádzať z PKO spokojní.
Nedeľný program otvoril výnimočný slovenský skladateľ a pianista Peter Breiner so svojím projektom Triango. Spolu so spoluhráčmi Stanom Palúchom (husle) a Borisom Lenkom (akordeón) predviedli divákom od začiatku slušne zaplnenej spoločenskej sály PKO, že aj hudobníci narodení v srdci Európy majú zmysel pre neobvyklé rytmy argentískeho tanga.
Záchrana PKO
V príhovore medzi skladbami Peter Breiner vyzval divákov, aby podporili petíciu na záchranu PKO. Tento priestor sa počas desiatok rokov stal neodmysliteľnou súčasťou Bratislavských jazzových dní a aj mimo festivalu sa tu každoročne konajú desiatky nielen jazzových koncertov. Podľa slov Petra Lipu je priestor PKO výnimočný najmä tým, že sú v ňom dve veľkokapacitné sály, čo žiadne iné kultúrne zariadenie v Bratislave neponúka. Viac informácií o petícii nájdete na stránke www.pko.estranky.cz.
PKO bolo príjemným dejiskom BJD aj počas jeho 34. štvrtého ročníka, aj keď to pri tom množstve ľudí a stupňujúcej sa atmosfére s ďalšími koncertami v spoločenskej sále poriadne vrelo. Najmä fanúšikovia, ktorým sa neušlo miesto na sedenie to v horúčave a vydýchanom vzduchu nemali príliš pohodlné. Nedostatok komfortu však dokonale vynahradili skvelé koncertné predstavenia.
Elektronika v jazzovom šate
Skupina [re:jazz] sa na scéne pohybuje len šesť rokov, no za ten čas stihla na seba obrátiť pozornosť nielen jazzovej komunity. Jej špecifikom je interpretácia elektronických tanečných skladieb vo vlastných akustických verziách, no na nedeľných "džezákoch" predstavila aj množstvo autorských piesní. Nemeckí hudobníci svoje vystúpenie odštartovali niekoľkými vlastnými kompozíciami z tretieho albumu 'Expansion' (2006), od ktorého fungujú v súčasnej koncertnej zostave - Inga Lühning (spev), Volker Schmidt (bicie), Andreas Manns (basgitara), Jan Stürmer (gitara), Heiko Himmighoffen (perkusie) a Oliver Leicht (saxofón). Speváčka spočiatku pôsobila zakríknutejšie, ovácie publika patrili počas úvodných piesní ako 'All Over' a 'People Hold On' najmä inštrumentálnym sólam saxofonistu a pianistu. Po vokálne príjemnom no trochu ostýchavom úvode si však Inga Lühning slovenských fanúšikov získala uvedením skladby z najnovšieho albumu 'Nipponized' (2008, obsahuje jazzové interpretácie japonských skladieb), ktorú následne v japončine presvedčivo odspievala. Pri interpretácii houseovej skladby 'You'll See' z 90. rokov pre zmenu hrou na kartónovú krabicu a špeciálne upravenú keramickú nádobu zaujali bubeník s perkusionistom.
Celá rytmická sekcia sa spolu s pianistom zaskvela pri drum&bassovej reinterpretácii (nájdete ju na www.myspace.com/rejazzde) skladby 'Bibo No Aozora' od japonskej skladateľskej legendy Ryuchi Sakamota, počas ktorej sa speváčka odobrala do úzadia. Po návrate však v nasledujúcej skladbe 'Torch of Freedom' (pôvodne od Clevelanda Watkissa) predviedla svoj najlepší výkon večera a [re:jazz] za búrlivého potlesku na chvíľku zmizli v zákulisí. Tisíckami rúk a hlasov vyžiadanému prídavku predchádzalo sympatické priznanie, že ešte nikdy nehrali pred takým obrovským publikom. Samotným prídavkom bol ďalší jazzový "cover" tanečnej klubovej skladby 'Keep On Movin' (v origináli od Soul II Soul), v závere ktorej Inga niekoľkokrát doplnila slová "don't you ever stop?" (nikdy neskončís?) a spievalo ich s ňou celé publikum. "Raz však skončiť musím," zneli z angličtiny preložené slová odchádzajúcej speváčky a celej kapely, ktorá zanechala v Bratislave skvelý dojem.
Domáca kvalita
Veľká časť publika sa o pol deviatej presunula do estrádnej haly, kde sa práve začínalo vystúpenie Anity Soul a jej kapely s hviezdnym domácim obsadením - Martin Valihora (bicie), Juraj Griglák (basgitara), Eugen Vizváry (klávesy), Michal Bugala (gitara) a Štefan Bugala (perkusie, vibrafón). Anita bola verná svojmu umeleckému menu a predstavila na Slovensku ojedinelé, poctivým soulom a R&B nasiaknuté skladby zo svojho nového albumu. Ak by jej vystúpenie videli organizátori nedávno uskutočneného koncertu Alicie Keys, vo výbere potenciálnej domácej predskokanky by mali jasno. Po odohraní niekoľkých nových piesní sa k Anite pridal jej bývalý priateľ a kolega z kapely Deep 'n Space, Marcel Palonder, s ktorým však toho veľa odspievať nestihli - už po chvíľke sa s publikom dočasne rozlúčili a Peter Lipa oznámil, že v spoločenskej sále je všetko pripravené na ďalšiu zahraničnú hviezdu.
Inštrumentálna dokonalosť
Tou bola americká husľová virtuózka Karen Briggs spoločne s národnostne i hudobne pestrofarebnou kapelou Ján Fabrický's Overt Act. Jedinečná zostava odštartovala funkovo-soulovo-jazzový hurikán plný energie a ohromujúcich inštrumentálnych výkonov, ktoré často nechávali publikum sledovať dianie na pódiu so zatajeným dychom. Viaceré skladby začínali basgitarovým sólom Kamerunčana Andreho Mangu, ktorý väčšiu časť odohratých skladieb aj skomponoval. Ku zvuku basy sa postupne pridávali bicie Jána Fabrického, perkusie Ibou N'diaye Roseho, gitara Juraja Buriana, klávesy Sabri Tulug Tirpana, saxofón Andyho Suzukiho a husle fenomenálnej Karen Briggs.
Kto však očakával, že zvuk sláčika kĺzajúceho sa po strunách huslí bude v hudbe tohto zoskupenia absolútnou dominantou, ako je to napríklad v prípade Vanessy Mae, mýlil sa. Karen Briggs síce ovládla pódium svojím vyžarovaním, hudobne sa však chvíľkami dokonca zdalo, akoby v kapele hrala popri výrazných Suzukiho sólach až "druhé husle". Hrala však husle prvé a jediné, z ktorých lúdila všetky druhy emócií, zvuk kapely vďaka nej raz zmohutnel, inokedy zase zjemnel, miestami si jej husle so saxofónom a klávesami "prihrávali" melódie ako ping-pongovú loptičku, aby o niekoľko sekúnd neskôr hrali ako jeden nástroj v dokonalom súlade. A vystúpenie tejto formácie bolo najmä o tom. Ich fantastická súhra je o to obdivuhodnejšia, že sa Karen Briggs s Fabrického kapelou v tejto zostave stretla až pár dní pred koncertom, kedy začali spolu cvičiť špeciálne pri príležitosti BJD.
V druhej časti koncertu po odohratí skladby 'Milestone' Slovák pôsobiaci vo Švajčiarsku, Ján Fabrický, s pomocou Andreho Mangu predstavil kapelu a nasledoval moment koncertu, ktorý dáva vyniknúť "ťažkým pracantom" z úzadia. Perkusionista Ibou N'diaye Rose na seba v "bubnovom duete" s Fabrickým upozornil vo veľkom štýle a vyslúžil si obrovský aplauz. Vlny výkrikov a potlesku publika prichádzali aj naďalej a po skladbe, ktorá mala byť poslednou, sa kapela dočkala i tzv. "standing ovation". Aj napriek časovému sklzu však prišiel prídavok - úplným záverom bolo dynamické, až rock'n'rollovo znejúce číslo.
V čase 22:30, kedy mal na pódium nastupovať už Al Jarreau, ohlásil Peter Lipa expresne rýchlu prestavbu pódia, počas ktorej sa hudbychtiví fanúšikovia mohli ešte presunúť do estrádnej haly na druhú časť koncertu Anity Soul a Marcela Palondera. V záujme udržania pozícií, ktoré bolo pri množstve ľudí skutočne významným faktorom pre vychutnanie si najočakávanejšieho koncertu večera, však väčšina fanúšikov tých približne 20 minút vyčkala na svojich miestach.
Al Jarreau predviedol geniálny spev aj láskavý humor
Koncert Karen Briggs & Ján Fabrický's Overt Act mohol byť pokojne absolútnym vrcholom 34. ročníka Bratislavských jazzových dní. A z hľadiska energie a hudobníckych výkonov ním aj skutočne bol. Chýbalo mu jediné - geniálny hlas. A práve ten vlastní Al Jarreau. Spolu s bezprostredným humorom a magnetickou charizmou bol práve jeho spev tým, čo si poslucháčov získalo od samého začiatku. Neprekážala ani nedokonalosť zvuku, kvôli ktorej sa najmä v prvej časti vystúpenia hlas Al Jarreaua trochu strácal. Ale nestratil sa. Dôkazom je aj to, že aj po divácky náročnom programe v horúcom PKO si mohol spevák o polnoci dovoliť spievať pomalé piesne o láske bez toho, aby príjemne unavení ľudia v publiku zaspávali. Poniektorí si síce nádherné harmónie jeho spevu, či momenty, v ktorých svojím hlasom napodobňoval rôzne hudobné nástroje, vychutnávali so zatvorenými očami, no väčšina prítomných ich z neho jednoducho nemohla odtrhnúť.
Aj napriek obrovskému sebavedomiu, ktoré bolo pri jeho speve cítiť z každého tónu, pripomínal Al Jarreau počas príhovorov k publiku "roztržitého profesora" či hravé dieťa. Počas dvoch dní na Slovensku stihol pochytiť aj niečo z nášho jazyka - okrem bežných fráz ako "ďakujem" a "dobrý večer" pobavil publikum slovnou hračkou "Bratislava & Sisterslava". Neskôr 68-ročný umelec všetkých prekvapil a vzápätí hneď rozosmial, keď po hodine na pódiu povedal "We are almost half way... of my career" (Sme skoro v polovici... mojej kariéry). Napokon to však bola aj polovica samotného koncertu - veď majster jazzového spevu sa na pódiu zdržal takmer dve hodiny. Spolu s ním to v nedeľu v noci potiahli aj občasne spievajúci skúsení inštrumentalisti Joe Turano (šéf kapely, saxofón, klávesy), John Calderon (gitara), Larry Williams (klávesy) a Stan Sargeant (basgitara) s Markom Simmonsom (bicie), ktorí v druhej polovici koncertu predviedli aj dychvyrážajúce sóla.
Odzneli majstrove skladby ako 'Since I Fell For You' či 'We Are In This Love Together' v duete s podpornou speváčkou Debbie Davis a samozrejme nechýbali ani hity ako 'Mornin', 'Spain' či záverečná 'Mas Que Nada'. Tú Al Jarreau odspieval už ako prídavok po tom, ako mu Peter Lipa ukázal tortu, ktorú preňho pripravili fanúšikovia z Galanty. Krajší záver Bratislavských jazzových dní si len ťažko predstaviť. Ostáva len dúfať, že podobne vydarený bude aj ich okrúhly 35. ročník.
Text: Patrik Marflák
Foto: Igor Daniš
