Prvý raz som počul a videl Johna Abercrombieho pred vyše 20 rokmi na Bratislavských džezových dňoch. Prišiel ako veľká hviezda v triu s Marcom Johnsonom a Petrom Erskinom a vôbec ma nepresvedčil – popri ďalších lídroch festivalu ako boli Michael Brecker, či Billy Cobham pôsobil bezvýrazne, malokrvne, uzavretý do seba, akoby ho publikum ani nezaujímalo. Pred dvoma rokmi sa americký gitarista do Bratislavy vrátil, tentokrát s triom basgitaristu Marka Egana - môj dojem bol rovnaký. A do tretice v pondelok 23. marca s triom českého kontrabasistu Roberta Balzara vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.

Pokiaľ by som mal rozobrať hru a zážitok z Abercrombieho hudby, platí charakteristika z predchádzajúcich viet. Američan je nepochybne výborný gitarista, napokon je to absolvent bostonskej Berklee College of Music z veľmi silnej jazzovej generácie sedemdesiatych rokov. V porovnaní s generačnými druhmi, napr. Larry Coryelom, Ralph Townerom, či Lee Ritenourom (o Johnomi McLaughlinovi, či Al Di Meolovi ani nevraviac) však čoby sólista ťahá jednoznačne za kratší koniec.

Asi mi dáte za pravdu, že zo sólistu musí na pódiu vyžarovať popri hráčskej suverenite (tam u Abercrombieho ťažko hľadať nedostatok) aj istú zdravú dávku exibicionizmu a chuť predať sa (to, naopak, či už náročky, alebo prirodzene, u Abercrombieho úplne absentuje).

To neznamená, že by nebolo čo počúvať, naopak. Hudba bola krásna. Pokiaľ pochádzala z pera protagonistu, potvrdila kompozičné nadanie, ktoré pred rokmi oslovilo šéfa ECM Manfreda Eichera a následne aj tisíce ľudí, ktorí si Abercrombieho hudbu kupovali a kupujú dodnes. Pokiaľ pochádzala z pera šéfa Balzarovho tria, páčila sa mi ešte viac. Mimochodom, výborne zohraní Česi pracovali bezchybne, hráči sa predviedli v sólach, ktoré nenudili, pričom ozdobou bol výkon kapelníka, ktorý, podľa mojej mienky zatienil aj výkon slávneho gitaristu.

Suma sumárum: koncert, na ktorý sa oplatilo prísť.

--
Text: Ivan Čeredejev
Foto: Eddy Westveer (Flickr.com)

Súvisiaci interpreti: John Abercrombie