Vraj robí pop, ale robí ho poctivo. A tvrdí, že môžete byť normálny, aj keď fungujete v hudobnom biznise. Speváčka Ewa Farna si servítku pre ústa nedáva, Hudba.sk sa s ňou preto porozprávala o všeličom - o chystanom turné, šoubiznise, ale aj o tom, aká hudba ju rozplače.
Ja som počula názory dvoch alebo troch recenzentov, takže to nie je nič objektívne. Od fanúšikov mám samozrejme super ohlasy, od ľudí na koncertoch máme pekné ohlasy a od toho jedného recenzenta tiež. Ja sa s tým akoby väčšinou zhodujem, ale nepovažujem to za niečo veľké, pretože to píšu jednotlivci. Ale vnímam to a som rada, že na to niekto recenziu urobí, že si to niekto vypočuje. Súhlasím s tým, že tá doska je roztrieštená, ale to je zámer a je to autentické, pretože ja som roztrieštená a to mi len potvrdzuje autenticitu toho albumu.
Mňa to baví hrať na koncertoch, je to album, ktorým som si musela prejsť, pretože je autorský, je to niečo, na čom sme pracovali s kapelou a prežili si to. Aj keby sa nepáčila, bolo dôležité ju urobiť. Málokto vydá každú dosku geniálnu. A pokiaľ máte produkciu, ktorú robia skúsení autori niekde v zahraničí, a potom to zrazu robíte sami, tak ten skok tam je. Ale ja si za tým stojím, že je to veľmi autentické a pekné, takže som na to pyšná.
Možno to ľudia prijali s rozpakmi, pretože si v Čechách na dlhšiu dobu zmizla z očí a album vydala po niekoľkých rokoch ticha...?
Áno, bolo to dlho očakávané, tak si asi hovorili, že to musí byť niečo wow.
O Leporele si povedala, že to nie je album, aký by si ľudia predstavovali od 21-ročného dievčaťa, ktoré spieva moderné veci. Teraz si možno ľudí prekvapila aj tým, že ideš na akustické turné a zabŕdneš do nových žánrov, napríklad jazzu.
Veľmi sa na to teším. Chcela by som ľuďom ukázať, že robím pop, robím ho veľmi rada a robím mainstream, ktorý ma baví, bavia ma melodické pesničky. Ale že to robím poctivo a poriadne, že točíme naozaj naživo, keď má skladba dychové nástroje, tak sú to dychové nástroje a nie počítač, že to nahrávame analógovým spôsobom a aj tie akustické koncerty – chcela by som ľuďom ukázať, že mám výborných muzikantov a bude to dosť aj o nich. I keď robím pop, tak to nie je plytká hudba, ktorú počujete na každej diskotéke a je urobená v počítači. Takže je pop a pop. Niekedy sú to dve rozdielne veci. Nechcem tým nikoho zhadzovať, ale chcem ukázať ľuďom, ako sa to páči mne a myslím si, že by na to turné možno mohli prísť aj ľudia, ktorí až tak nemajú radi moju muziku.
Ktorá poloha ti je bližšia? Tá intímnejšia, akustickejšia, kde je to o emócii z hudby alebo rockovejšia, kde ide o energiu a zábavu publika?
Ja by som sa práve chcela vyhnúť tomu, že to bude také tklivé, pretože to, že to bude akustické, neznamená, že to bude pokojné. Budú tam samozrejme balady, ale myslím si, že to je v rámci vykúzlenia intímnej atmosféry. Ale nemalo by to strácať na energii, ten koncert nebude menej energický než ten rockový. Takže toho by som sa nebála a na druhú stranu, jasné, utiahnuť obrovský štadión alebo námestie s rockovou kapelou je niečo iné, ale tie akustické veci ma veľmi bavia. Momentálne ma baví album Eda Sheerana alebo Jamesa Arthura. Žijem teraz tým akustickejším svetom. A keď ma zainšpiruje niečo rockové, tak budem robiť rockové veci. V každom prípade v lete budeme jazdiť festivaly a rockové koncerty, ale toto turné sme chceli urobiť také pokojnejšie.
Tento mesiac vychádza aj DVD záznam akustického koncertu, ktorý si odohrala pre českú TV Óčko.
Možno aj tam vznikla tá myšlienka ísť tou akustickou cestou. Odohrali sme koncert, ktorý bol neuveriteľne krásny, intímny, kúzelný a bola som v blízkom kontakte s ľuďmi. Hralo sa mi tam dobre, cítila som, že ide o hudbu. A preto ma to tak baví. Aj fanúšikov to bavilo a chcela by som im ponúknuť trochu iný kabát tých piesní, ktoré hráme päť rokov rovnako. A napríklad by som tam mohla vziať aj babičku a nemusela by si zapchávať uši, keď režú gitary.
Prečítajte si: Ewa Farna predstaví v Bratislave akustické aj jazzové verzie svojich hitov
Najprv treba mať o čom spievať
Je určite veľký rozdiel hrať koncerty pre publikum v Poľsku, v Čechách a u nás na Slovensku. Ide z tvojej strany o otvorenie si cesty smerom na slovenský trh?
My sme sa o to snažili viackrát, či už to bolo skrze Superstar, turné s No Name alebo som v Bratislave mala koncert pred rokom a pol. Je to fakt ťažké. Ja sa vlastne považujem na Slovensku za totálnu "no name". I keď sa mi občas stane, že mi fanúšik povie, že prišiel na koncert do Čiech až z Košíc a spieva si všetky texty. To ma hrozne teší a ak bude mať niekto chuť prísť do Bratislavy v apríli, tak to bude jedinečné, pretože tu nehráme často. O to krajšie to potom je, keď vidím, že aspoň pár tých ľudí tu je a že ich to baví a možno by tie moje koncerty chceli aj častejšie. Ja by som to samozrejme chcela tiež, ale je to všetko na organizátoroch. Mňa slovenský trh baví a chcela by som, ale nie je to len o mne, či rádio zahrá pesničku, či televízia odvysiela klip... Takže dúfam, že sa nájde niekto, kto by sa odvážil zorganizovať ďalší koncert.
Ako to vyzerá s tvojou jazzovou doskou, o ktorej sa veľa hovorilo?
Celkom dobre. Len hľadáme štúdio, kde ju nahrať. To budú skladby, ktoré budem hrať na tých akustických koncertoch, tak to budeme akurát natáčať v štúdiu v poľštine.
Takže pôjde vlastne už o známe skladby len prearanžované?
Nie všetky. Niektoré single, ktoré boli v Čechách, neboli v Poľsku a naopak, takže v jazzovom kabáte budeme robiť hlavne tie single z Poľska. Ale určite napríklad skladby Ticho alebo Toužím budú mať totožné aranžmány.
Takže nebude sa konať nič také ako nedávno vymysleli Lady Gaga a Tony Bennet?
To nie (smiech). Ale chystáme na december špeciálne koncerty s orchestrom, takže to je ďalší projekt, na ktorom pracujeme. Je toho veľa, ale raz by ma to možno bavilo, len chcem robiť svoje vlastné piesne na jazzový spôsob, nie coververzie.
Ako ďaleko do budúcnosti hudobník ako ty premýšľa? Čo všetko máš už dopredu naplánované? Rok 2015 je evidentne už plný.
No tak teraz sme sa stretli s manažmentom a vlastne sa plánuje rok a pol, takže až do leta 2016 už máme pripravený biznis plán, čo robiť, kedy je turné, kedy vydať album, kedy tvoriť a urobiť si na to priestor. To neznamená, že máme všetky termíny na koncerty vybookované, ale je to skôr smer, ktorým sa plánujeme uberať. Keď sa plánuje turné, tak sa plánuje skutočne dlho, zháňa sa sponzoring, to všetko sa musí pripraviť, aby na to bol čas.
Ako to vyzerá s ďalšou tvorbou? Album síce vyšiel len teraz, ale piesne sú už staršieho dáta, keďže totožnú dosku si v poľštine vydala už pred rokom.
V Čechách som päť rokov nevydala album, takže som celkom vyšťavená z toho, čo som teraz vytvorila, ale tie pesničky by som chcela tvoriť nejako prirodzene. Stretávam sa s jedným textárom a hudobníkom, bavíme sa o textoch, ako ich písať, čo je dobré robiť, čo nie, zapisujem si nápady, ktoré potom nejako rozpracovávame, takže priebežne sa stále niečo deje. Ale rozhodne by som to nenazvala pripravovaním albumu. Najprv treba mať o čom spievať, zažiť nejaké veci. A to teraz robím.
Sama na to nemám, rada sa učím od talentovaných
Kedy u teba prišiel ten zlom, že si sa rozhodla aktívne zapojiť do tvorby a nie iba naspievať už hotové skladby?
Ja som to chcela odvždy, akurát keď som mala dvanásť rokov, tak som ešte nevedela, čo presne chcem. A v dvanástich asi ešte neviete písať pesničky. Takže tam som mala nejakých ľudí, ktorí mi povedali, že takto by to možno bolo fajn a ja som povedala iba áno alebo nie, chcem alebo nechcem. To bolo úplne prirodzené. A potom keď som bola staršia, tak tým viac som mala chuť písať. V pätnástich už som mala nejaké texty na doske. Teraz už mám toho viac, na poľskej doske viac-menej celé texty, takže niekam sa to vyvíja.
A chcem byť určite súčasťou toho všetkého, ale neprekáža mi spolupracovať s ľuďmi. Myslím si, že sama na to nemám a asi by som to možno ani nechcela robiť sama, lebo by to bolo trošku jednotvárne. Ja sa rada učím od talentovaných ľudí a myslím si, že je ich hrozne veľa, ktorí sú v týchto veciach o dosť ďalej než ja a rada ich počúvam a rada s nimi spolupracujem. Napríklad na nový album mi textoval dve pesničky Xindl X. Ja si prečítam ten text a hovorím si – ty jo, to je borec, ako to môže napísať? A potom to tak rozoberám a je to skvelé. Je pre mňa česť spievať tie pesničky.
Neotravuje ťa neustále niekomu, a asi najmä médiám, dokazovať, že si speváčka, ktorá si zarába spevom a nie len nejaká celebrita? Že už ťa musia vnímať ako dospelú Ewu?
Je to ťažké a nikomu dokazovať nič nechcem a snažím sa robiť svoju prácu tak, aby som sa ja mohla pozrieť do zrkadla. Aby som mohla prísť v pohode pred rodičov a aby som sa mohla stretnúť napríklad s učiteľkou zo základnej a vedieť, že na mňa nebude pozerať skrze prsty. A to je pre mňa dôležité. Robím hudbu, jazdím na koncerty, občas porotcujem, teda robím vecí spojené s hudobným biznisom, pretože ma to baví. Takže niečo sa stále deje, ale nie som celebrita, pretože nechodím na otváranie butikov tam a tam, na narodeniny toho a toho, len aby som sa tam ukázala a vyfotila.
Chodím vyložene na hudobné akcie, keď je napríklad Slavík alebo iné odovzdávanie cien. Nedávam podnety k tomu, aby si o mne mysleli, že som celebrita. Ale keby som sa na to mala sústrediť, tak asi nevyleziem z domu. To je taká schíza a začnete potom žiť vlastne hrozne neprirodzene. A ja chcem žiť prirodzene, takže proste neriešim, čo píšu. Dúfam, že ľudia pochopia a uvidia, že sa živím spevom a nie tým, že som. Ale proti tomu sa asi nedá veľmi bojovať. Takže ja sa s tým snažím bojovať tak, že robím pesničky, hrávam koncerty a nechodím na tie akcie, kam nechcem a neobjavujem sa na nehudobných podujatiach.
Asi bolo ťažké aj dlho žiť s nálepkou "detská hviezdička".
To mi napríklad vôbec neprekáža. Začínala som v mladom veku, jasné, že ľudia si niekedy neuvedomia, že už je to osem rokov. Proste ten čas beží. Aj Justin Bieber bol detská hviezdička a už má dvadsať. To tak proste je a som rada, že môžem spievať, že mám mladých fanúšikov. Je to prirodzené, nebudem sa trápiť vecami, ktoré sú zbytočné. Celebrity sú ľudia, ktorí si nechali urobiť veľké prsia a chodia sa niekam ukazovať v nových šatách. A to je rozdiel, pretože buď niečo viete robiť alebo ste sa narodil pekný.
Pre mnoho mladých ľudí si vzorom. Keby si sa mohla rozhodnúť ty sama, v čom by sa u teba mali inšpirovať?
Možno to bude znieť strašne pateticky, ale ja sa snažím povedať mladým ľuďom, alebo ľuďom obecne, že v dnešnej dobe, keď sa každý snaží byť strašne originálny a nejako sa presadiť, tak si práve myslím, že je originálne byť normálny. Mať normálne hodnoty. Že je normálne nevážiť štyridsať kíl aj s posteľou, že je normálne nefetovať, je normálne vážiť si svojich rodičov, je normálne mať jedného chlapca, nie päťdesiat... Je normálne skúsiť študovať a doštudovať, hoci mne sa to nepodarilo, čo ma mrzí, alebo tiež robiť nejakú prácu. Je normálne baviť sa, ale robiť to slušne. Nie ísť do baru, opiť sa tam, vyspať sa s niekým a nepamätať si čo robíte. To je fakt blbé. Takže to sa snažím ukázať mladým ľuďom, pretože to všetko je dnes taký trend a ide to akoby zlým smerom.
Nemusíte byť ani vyštudovaný, ak ste v niečom fakt dobrý a dokážete sa o seba sám postarať, tak je to super, trošku myslieť na budúcnosť. Napríklad potom sa divíte, že sa vrátite jedného dňa a ste tehotná a neviete s kým a potom sa narodí človek, ktorý je nechcený, nemá otca, narodí sa mladému dievčaťu, ktoré ešte nechcelo byť mamou. A vyrastie z neho trebárs človek, ktorý nemá odkiaľ brať tie hodnoty, ktoré si myslím, že sú normálne. Chcela by som ľuďom ukázať, že môžete byť normálny, aj keď fungujete v tomto biznise. Dôležité je hlavne byť slušným a dobrým človekom. Keby toto ovplyvnilo aspoň jedného človeka, ktorý je zmätený, pretože má devätnásť a nevie "kudy-kam", a ak by mu moje slová mali pomôcť, tak budem najšťastnejšia na svete.
Vďaka šoubiznisu mám nadhľad
Si považovaná za veľmi otvoreného a úprimného človeka, nebýva to niekedy v tejto branži skôr na škodu?
Jo, jo... (úsmev).
Máš nejaké zlé skúsenosti?
No, tak niekedy sľubujete a poviete, že vydáte dosku a potom to trikrát prekladáte. Alebo chcete povedať niečo dobre a ľudia to vytrhnú z kontextu. Ale ja sa nechcem meniť kvôli niekomu, koho nepoznám alebo na kom mi nezáleží. Som taká, som otvorená a úprimná a tým, že som sama sebou, tak si myslím, že aj ľudia cítia, že je to autentické a je to niečo, čomu sa dá veriť, nie je to vykreované. A to je môj najväčší úspech. Za svoj najväčší úspech považujem to, že dokážem robiť to, čo ma baví, že tým dokážem napríklad aj niekomu robiť radosť a môžem zostať sama sebou.
Že ma netrápi, keby som bola v bežnom dni a prišli za mnou papparrazzi. Z toho sa nezrútim, pretože žijem totožný život ako na pódiu, tak mimo neho. Nie je to tak, že sa tvárim ako dobré dievčatko a po koncerte si niečo dávam a tajím to pred publikom. Jasné, že sa nebudem baviť o tom, koľkokrát denne chodím na záchod alebo iné osobné veci, napríklad o rodine, ale nie je nič, čo by som musela tajiť. A takto sa snažím žiť. Nebojím sa, že na mňa niekto niečo vytiahne. Jasné, tiež sa dokážem opiť, ale nerobím to často, robím to slušne a keď vypijem trochu viac vína, tak dúfam, že je to skôr roztomilé než agresívne alebo nepríjemné. Snažím sa hlavne dať najavo, že aj pred rodičmi, pred kamarátmi aj pred samým sebou môžem byť tá istá osoba a nie je to vôbec na škodu.
Čo najlepšie a najhoršie ťa naučil šoubiznis?
To je hrozne ťažké. Myslím si, že vo všetkých branžiach je to podobné, akurát v tej mojej je to viac vidieť. Tím, že niektorí muzikanti alebo väčšina z nich pracuje v noci, pretože máme koncerty, tak vlastne nevstávame niekam ráno na ôsmu. Stane sa, že pracovať sa začne až o tretej popoludní alebo máte napríklad voľný deň. Vzniká teda sklon k tomu, že môžete byť často na párty, preto je dôležité si dať nejakú hranicu. Vidím to okolo seba, hoci sama to tak nemám, lebo na druhý deň buď pracujem alebo skrátka nemám rada opicu, takže to proste nerobím. To mi príde na tej práci nebezpečné, ale nie je to nič hrozné. A čo je dobré, tak je akési otrkanie. Keď čítate štyrikrát denne, že ste tučný a neviete sa obliekať, tak na to musíte mať povahu. Alebo pracujete na niečom dva roky a potom vám to zhania. Musíte mať nadhľad. Naučilo ma to mať nadhľad a otrkanejšiu psychiku. A to je úplne super. I keď som citlivé dievča, tak ma v tomto prípade nič len tak nerozhodí.
Myslíš, že v tomto smere máš možno trochu navrch oproti svojím rovesníkom?
To neviem, ale oni majú niečo viac v iných veciach než ja. Život s tým, ako sa vyvíja, tak vás učí rôznym veciam. Oni zase keď sú študenti a študujú napríklad dve školy naraz, tak majú disciplínu a dokážu vypnúť a iba sa učiť. A takto som to napríklad ja nevedela. Keď som sa učila a zavolal mi manažér, či môžem koncert vtedy a vtedy, tak už som hneď bola nekoncentrovaná a pozerala do kalendára. Neviem, či to takto iní vnímajú a niektorí to majú v paži, ale niektorí sa to musia naučiť – mať taký nadhľad. A ja si myslím, že to je v pohode. Ale to, že som citlivá je proste pravda. Nerozplače ma článok, kde niekto napíše svoj názor, tomu sa skôr zasmejem, ale potom mi stačí si pozrieť Titanic a som úplne v háji.
A aká hudba ťa napríklad rozplače?
Vlastne ma hrozne bavila pieseň, ktorá ma aj rozplakala, a to bola od Demi Lovato Skyscraper. Vôbec neviem prečo, ale skrátka poznám ten jej príbeh a prišlo mi to veľmi dojemné. Ale inak ma hudba skôr baví. Rada si pustím Eda Sheerana, Emeli Sandé a aj Bruno Mars je výborný. Takže je to skôr k radosti, než že by ma to malo rozplakať. Skôr ma rozplače to, že nikdy nebudem taká dobrá ako oni! (smiech)
Autorka: Michaela Žureková
Foto: PR
Súvisiaci interpreti: Ewa Farna
