Pred štyrmi rokmi vstúpili na domácu scénu s albumom Botanika ako osviežujúci vietor. Teraz prichádzajú s novinkou Mirror Me, ktorá je zrkadlom ich zmeny. Posúvajú sa hudobne aj témami. Zásadná je pre nich spolupráca s berlínskym producentom Drewom Dealom.
V rozhovore pre Hudba.sk rozpráva speváčka a spoluautorka skladieb Tolstoys Ela Tolstová o zmenách, ktorými si s kapelou prešli ale aj o prespávaní v štúdiu medzi káblami.
Prešli štyri roky od vydania debutu Botanika. Je to veľa času. Akými zmenami si prešli Tolstoys?
Mnohými. Hudobnými aj osobnými. Keď sme vydávali Botaniku, polovica z nás bola ešte na strednej škole. Mám pocit, že sme veľmi dospeli a naše individuálne životné príbehy nás veľmi zmenili. Ukázali nám priority, za ktorými chceme ísť. Je pekné, že napriek tomuto turbuletnému obdobiu, kedy sa všetko mohlo zmeniť, kapela zostala prioritou.
S Michalom (basgitarista Michal Smetana, pozn. red.) sme sa počas písania druhého albumu na nejaké obdobie rozišli ako partneri, ale obaja sme chápali, že to neznamená rozpad kapely. Stal sa opak a prišla ďalšia veľká zmena. Michal sa stal mojím spolufrontmanom a naše pozície aj prínos práce sa veľmi vyrovnali.
Aké výhody vám to prinieslo?
Už som nebola líderkou sama, a to bola aj úľava. Robiť rozhodnutia, manažérsku prácu a do toho projekt kreatívne viesť je veľká zodpovednosť. Je príjemnejšie, keď ju rozdelíte medzi viacerých ľudí. Toto sa odzrkadlilo aj v procese tvorby. Z môjho väčšinového autorstva na pesničkách sa stala spolupráca najviac medzi mnou, Michalom a Andym, naším producentom.
Spontánne a celkom rýchlo sa medzi nami vytvorilo veľmi silné a úprimné kreatívne aj priateľské puto. Piesne píšeme momentálne prevažne v trojici. Písanie piesní je veľmi intímny proces a podľa mňa je veľmi pekné tvoriť bez zábran či hanblivosti. Dovoliť ďalším ľuďom vidieť do našich emócií. Nechať sa prekvapovať tým, kam až môže pieseň dôjsť pod vplyvom rôznych vnemov a pohľadov.
Žijú teraz členovia Tolstoys v jednom štáte?
(smiech) Vôbec nie. Momentálne v troch štátoch a štyroch mestách. Žijeme medzi Bratislavou, Brnom, Prahou a Berlínom. Je to náročné, ale mám pocit, že vďaka tomu, že sme si na Slovensku, a čiastočne aj v Česku, vybudovali pevné zázemie, dokážeme už fungovať na diaľku.
Naša scéna nám teraz krásne opláca všetky tie odohraté koncery a poskytuje nám útočisko, do ktorého sa často a radi vraciame. No zároveň môžeme objavovať niečo nové a učiť sa z toho. Vyžaduje to veľa precízneho plánovania a tiež hodiny spoločných online hovorov, ktorými sa pravidelne udržujeme v kontakte, ale funguje to.
Systémom a plánovaním k albumu na diaľku
Posledné dva roky a udalosti okolo pandémie s kultúrou poriadne zamávali. Ako to ovplyvnilo Tolstoys? Vznikala vaša novinka v pandemickom "pokoji"?
Album sme začali pripravovať už pred pandémiou, takže nebola to "kratochvíľa" počas lockdownu. Keďže žijeme od seba, musíme pomerne vo veľkom predstihu plánovať, čo počas pandémie nebolo najľahšie. Našťastie sa nikdy nestalo, že by sme zostali niekde zaseknutí alebo museli nahrávanie na poslednú chvílu zrušiť. Aj keď to pre kultúru bolo ťažké a viacerí nám blízki hudobní profesionáli si museli nájsť inú prácu, mám pocit, že nás to ako kapelu v konečnom dôsledku utužilo.
Práce na albume boli skôr nárazové alebo ste postupne zbierali pesničku za pesničkou?
Prípravu albumu sme si rozdelili do troch fáz. Fáza "songwritingu" a predprodukcie, ktorej výsledkom sú v podstate skladateľsky hotové piesne s finálnou formou a ucelenou ideou, trvala asi najdlhšie. Naučili sme sa skladať spolu hudbu aj cez Zoom. Ale najlepšie nám to ide, keď sa stretneme niekde na chate a pár dní venujeme len tvorbe. Niekedy použijeme nápady, melódie či texty, čo každý zozbieral doma. Ale často vznikne niečo super aj spontánne.
Druhá fáza, nahrávanie, išla rýchlo. Vďaka prvej fáze sme mali už konkrétnu predstavu o piesniach a riešili sme "len" zvuk bicích, synťákov, sprievodné vokály a podobne. Posledná fáza je mix. V tomto nás pandémia zdržala, keďže sme sa nemohli počas lockdownu stretnúť na jednom mieste. Museli sme si mix posielať hore dole medzi sebou a dohadovať sa cez konferenčné hovory. Pravdou však je, že album sme asi rok držali v šuflíku a piesne sme sa rozhodli vydávať postupne, práve kvôli pandémii a nemožnosti uviesť album live na koncertoch.
Singel Skin Hunger vraj vznikol v Nízkych Tatrách pri rozprávaní si strašidelných príbehov. Má každá pieseň svoju lokáciu?
Všetky nástroje sme nahrávali v rozprávkovej drevenici vo Vyšnej Boci, kde sme si postavili štúdio. Myslím, že ak sa človek započúva, je tam to čarovné prostredie cítiť na viacerých pesničkách. Hlavné vokály k albumu sme nahrávali v berlínskom štúdiu u nášho producenta, kde sme aj prespávali na zemi medzi káblami. To tam dúfam počuť nie je (smiech).
Singel Cigarette Tongue sprevádza pôsobivý videoklip na jeden záber, kde sa vášnivo bozkávate s Michalom Smetanom. Ako dlho ste klip nakrúcali?
Čistého času sme sa v ten deň bozkávali asi štyri hodiny (smiech). Ale vlastne ma to bavilo a ani mi to neprišlo dlho, keďže s Mišom vlastne máme momentálne "long distance" vzťah. Filmárky, čo klip natáčali, boli super pripravené a celá "točka" trvala jedno dopoludnie.
Ako ste sa dostali k spolupráci s producentmi v Berlíne? Priniesla vám táto spolupráca to, čo ste očakávali?
Pôvodne sme rozmýšľali nad spoluprácou s niekym zo Slovenska, keďže aj tu máme veľmi veľa šikovných producentov. Naša scéna je však veľmi malinká a každý, nad kým sme rozmýšľali, má svoj vlastný projekt. Chceli sme sa vyhnúť podobnosti. Preto sme začali hľadať niekoho v zahraničí a oslovili sme dokopy päť rôznych producentov.
Bolo pre nás dôležité nájsť niekoho, kto bude projekt viesť, ale zároveň nebude príliš autoritatívny, pretože sme cítili, že s druhým albumom si stále budeme vytvárať vlastnú identitu. Na Drewa som dostala odporúčanie od našej spriateľenej kapely Darjeeling, ktorú som stretla na Waves Vienna. Ozvali sme sa mu a nakoniec to klaplo úplne najlepšie. Veľmi rýchlo sa z nás stali blízki spolupracovníci, ale aj priatelia na celý život.
Úprimne a citlivo k poslucháčovi
Vaša novinka sa ponára hlbšie do elektroniky, sú tam stále tanečné kusy, ale rozhodne odchádza bezstarostnosť. Bol to prirodzený vývoj?
Veľa sa pri skladaní rozprávame o emóciách, významoch, pocitoch, vymieňame si zážitky a snažíme sa jeden druhému a aj poslucháčom naplno otvoriť. Myslím, že ak sme naozaj úprimní, hudba nám sama ukáže, čím chce byť. Lámať ju cez koleno je zbytočné.
V niektorých skladbách ste zmenili spôsob hlasového prejavu, je to tak?
Áno, veľkými inšpiráciami pre tento album boli silné ženské umelkyne ako Kate Bush, Sevdaliza či FKA Twigs. Na ich nahrávkach ma zaujal práve hlasový prejav, ktorým vedeli v melódiách doručiť emócie poslucháčovi veľmi priamo, nebojácne, no zároveň extrémne citlivo. Každý tón v ich tvorbe je premyslený a presne o to som sa na nahrávke Mirror Me snažila tiež.
Od mája ste každé dva mesiace uvádzali jednu pesničku aj s videoklipom. Pred vydaním albumu vyšlo dokopy päť singlov. Prečo ste sa rozhodli pre takýto spôsob postupného zverejňovania?
Nad taktikou som veľmi dlho rozmýšľala, pretože takéto postupné vydávanie na Slovensku nie je veľmi bežné. Väčšinou kapela vydá dva single a potom "dropne" celý album. Náš album bol hotový už asi pred rokom, ale v tej dobe bola veľmi zlá pandemická situácia. Pozornosť ľudí bola zahltená informáciami o korone a my sme nechceli album len tak vyhodiť do vetra. Nechceli sme ho vydať vydať bez nadväzného turné a živých reakcií ľudí, ktorí nám tak dlho chýbali.
Povedali sme si, že keď máme čas, budeme vydávať po singloch a spravíme to špeciálne aj so sériou desiatich klipov, čo bol celkom šialený nápad. Bola to veľká výzva, veľké nasadenie zo strany filmárov a umelcov, ktorí s nami spolupracovali, a veľa energie aj z našej strany. Keď sa však s odstupom času pozerám na vzrast našich poslucháčov na streamových platformách a na ohlasy, ktoré sme dostali, musím povedať, že to fungovalo, a určite stálo za to.
Váš druhý album vyšiel 22. februára, plánujete koncerty?
Áno, čoskoro vyrážame na koncerty po Slovensku, Česku aj Nemecku. Kvôli tomu, že je v každej krajine trošku iná pandemická situácia, museli sme turné rozložiť na viac mesiacov. Začíname 17. marca v brnenskom Kabinete Múz a následne zahráme český krst v pražskom Café V lese.
V apríli budeme súčasťou festivalu Sharpe a v máji vyrážame na turné s našou kamošskou nemeckou kapelou Darjeeling. Začiatkom mája nás zoberú oni do Nemecka - Berlín, Hamburg, Kolín nad Rýnom. Koncom mája berieme zase my ich na Slovensko - Bratislava, Piešťany, Banská Bystrica. V Bratislave bude koncert 28. mája v Novej Cvernovke a bude to náš slovenský krst. Potom nás čaká snáď čo najviac letných festivalov a v septembri ešte pôjdeme aj na východ Slovenska, čo je ale ešte tajná informácia, takže neprezradím viac.
Album vznikol v spolupráci s berlínskymi producentami, znie veľmi súčasne, navyše idete na turné po Nemecku. Možno z toho čítať ambíciu presadiť sa viac za hranicami. Podnikáte pre to nejaké ďalšie kroky?
Momentálne žijem v Berlíne a Michal sa za mnou sťahuje v apríli, takže áno. Prirodzene nás to za hranice ťahá. Hudba je však beh na dlhú trať, a práve preto na to ideme od začiatku postupne. Najprv sme pôsobili na Slovensku, keď sme cítili pevnú pôdu pod nohami. Presťahovali sme sa do Prahy a snažili sa pochopiť scénu tam. Teraz sa po pár rokoch zase prirodzene posúvame do Berlína.
Napriek tomu, že naše pôsobisko sa mení a máme veľké ambície, na Slovensko a Česko sa vždy radi vraciame a tieto krajiny vnímame ako náš pevný základ. Neskrývame, že naším cieľom a veľkým snom od začiatku bolo slovenskú hudbu exportovať za hranice.
Autorka: Martina Slivková
