Zaduj, zaduj, ty vitriku

1.
Zaduj, zaduj, ty vitriku z ľisyka blyzkoho,
mene zvodyť ďakovaňa za ňaňka svojoho.
[:Ony sobi zasluhujuť vďaku moju totu,
za ochotu i za starisť i ťažku robotu.:]

2.
Tot naš ňaňko od maleňka ťažkyj žyvot maly,
bo chodyly holo, boso i holodovaly.
[:Od maleňka do roboty zaprjahnuty byly,
by pro sebe i pro braťiv na chľib zarobyly.:]

3.
V starij chyži pid ľisykom iz mamkov byvaly,
ťažko z bidov, ne v rozkošu ďitočky chovaly.
[:Radše od gamby odňaly chľiba ostatňoho,
žeby holo ne zaznaly, dribny ďity joho.:]

4.
Žeby ďity ne musyly v takij biďi žyty,
musyv ňaňko ľubyj v ľisi barz ťažko robyty.
[:Či dodž padav, či sňih kuryv, či paľci ščipalo,
ňaňko robyv do zamľiťa, bo jisty trebalo.:]

5.
By nam ňaňko išči požyv, modľu sja za ňoho,
choc sja trjasuť od roboty, stary ručky joho.
[:I na doloňach išči vydno mozoľi trvaly,
stary ručky a i nožky i kroky pomaly.:]