Andrea Zimányiová

V povetrí cítiť mráz
Tú bledú tvár, čo má, nik nevidí
Spomienky moje stráž
O sklamaní, to, čo ma zviera zakaždým...zakaždým

Ten deň spoznáš, keď samota nás pokorí
Zúfalí nechcú stáť
Ak padnú, tak len raz...
Ten, čo to vzdá, do večných vôd sa ponorí
Či nádej máš, ukáže len čas...

V povetrí cítim strach
Biela noc sa do tmavého prezliekla
Za ruku poveď ma
Pôjdeme tam kam nás osud posiela...posiela

Ten deň spoznáš, keď samota nás pokorí
Zúfalí nechcú stáť
Ak padnú, tak len raz
Do sivých myšlienok sa zamotáš a podvolíš
naplnený čas zahalí nás z výšky tmavým páperím...