Na zemi nechávam
láskavú šíru posteľ a tlmený hukot bytu
s knihami, starými kazetami a rybičkami,
čo stále neochvejne blúdia
po svojich čírych predzjednaných dráhach
svojich vysvietených priehľadných tichých väzení
ako tušený nežný hrot môjho čínskeho pera
po čistom bezodnom liste bieleho papiera
na čistom bielom stole
pri čistej bielej, zľahka priechodnej stene,
čo stále spolu s nami trvá
a trpezlivo ďalej do ďaleka hĺbi
vždy kamsi miznúci a znova rodiaci sa
jasnozrivo slepý,
pomaly svištiaci
modrý púštny brod.
Bránou a po niekoľkých schodoch
prechádzam na asfaltovú ulicu
plnú áut a ťažkých valiacich sa nákupných tašiek,
vlečúcich za sebou mrzuté, napoly spiace veľké deti,
ich citlivé bytosti,
deň čo deň tou istou vychodenou, už skoro zodranou cestou
okolo dvoch nedočkavo živých strakatých psov s jasným rodokmeňom
a vlhkými nosmi vrúcne ponorenými
až celkom do stredu ich tajných tmavých hviezd
žiariacich spod strmo ponad obzor namierených napätých lukov
ich vztýčených chvostov.
Viečkom vysielam
rýchly vďačný pozdrav
tým harmonickým nevšímavým psom s jasným rodokmeňom
a vzápätí ma odzdraví
zamyslený záškolák,
čo v lomoziacom tichu práve s odhodlaním Budhu
a so sklopenou hlavou
dvíha pravú nohu ponad
odnikiaľ nikam natiahnutý,
už asi nikým nestrážený,
nepochopiteľný,
neskutočný a už aj dávno zabudnutý drôt.
Lúčim sa zhovorčivo
s až naveky udiveným skamenelým záškolákom
kráčajúc ako by nič po širokej ceste ďalej smerom k pošte
pre balíček kníh
a čo raz zreteľnejšie pritom cítiac
čísi neúprosne nežný, neodvratný oceľový hrot
v bezbranne pulzujúcej jamke
pod svojou prsnou kosťou.
láskavú šíru posteľ a tlmený hukot bytu
s knihami, starými kazetami a rybičkami,
čo stále neochvejne blúdia
po svojich čírych predzjednaných dráhach
svojich vysvietených priehľadných tichých väzení
ako tušený nežný hrot môjho čínskeho pera
po čistom bezodnom liste bieleho papiera
na čistom bielom stole
pri čistej bielej, zľahka priechodnej stene,
čo stále spolu s nami trvá
a trpezlivo ďalej do ďaleka hĺbi
vždy kamsi miznúci a znova rodiaci sa
jasnozrivo slepý,
pomaly svištiaci
modrý púštny brod.
Bránou a po niekoľkých schodoch
prechádzam na asfaltovú ulicu
plnú áut a ťažkých valiacich sa nákupných tašiek,
vlečúcich za sebou mrzuté, napoly spiace veľké deti,
ich citlivé bytosti,
deň čo deň tou istou vychodenou, už skoro zodranou cestou
okolo dvoch nedočkavo živých strakatých psov s jasným rodokmeňom
a vlhkými nosmi vrúcne ponorenými
až celkom do stredu ich tajných tmavých hviezd
žiariacich spod strmo ponad obzor namierených napätých lukov
ich vztýčených chvostov.
Viečkom vysielam
rýchly vďačný pozdrav
tým harmonickým nevšímavým psom s jasným rodokmeňom
a vzápätí ma odzdraví
zamyslený záškolák,
čo v lomoziacom tichu práve s odhodlaním Budhu
a so sklopenou hlavou
dvíha pravú nohu ponad
odnikiaľ nikam natiahnutý,
už asi nikým nestrážený,
nepochopiteľný,
neskutočný a už aj dávno zabudnutý drôt.
Lúčim sa zhovorčivo
s až naveky udiveným skamenelým záškolákom
kráčajúc ako by nič po širokej ceste ďalej smerom k pošte
pre balíček kníh
a čo raz zreteľnejšie pritom cítiac
čísi neúprosne nežný, neodvratný oceľový hrot
v bezbranne pulzujúcej jamke
pod svojou prsnou kosťou.