Dežo Ursiny

Tiene áut a stromov sa zľahka hýbu
ako lode z Conradových románov
a ticho v nás je chvíľa pred búrkou.
V diaľke už hrmí. V hlave sa blýska.
Tak vystúp už z predstáv,
z trýznivých prestáv na strane tieňa.

Tak trochu ako bosá po okraji vĺn,
tak trochu ako bosá po ostrých čriepkoch skla
prechádzaš na slnečnú stranu ulice.
V šatách máš plno letného vetra -
je v tebe dieťa,
už z diaľky vidím, že rastie v tebe plod.

Holé námestie sála.
Rozhorúčená socha ženy vo zvlnenom vzduchu
sa o vlások vzniesla.
Ponáhľajme sa. Blíži sa už
nahá chvíľa prudkého poludnia.
Spod kože zelených jabĺk sa derie von
hluk rozpálených štiav.

Tak trochu ako bosá po okraji vĺn,
tak trochu ako bosá po rozbitom skle
prechádzaš na slnečnú stranu ulice.
V šatách máš plno letného vetra.
Je v tebe dieťa. Je v nás iný stav.
Ucho ti svieti z tmavých vlasov ako morská mušla -
našúvaš šumu, čo v tebe narastá.

Tiene chodcov sa zľahka hýbu
ako lode z Conradových románov.
Slnko je v splne, ticho má nov.
Máš horúci chrbát.
Krik, čo v nás rastie, nepotrebuje slov.
Tiene sa krátia,
minzú ako škvrny z denných snov.
Plávajú s nami
do najvyšších vĺn dňa.