Dežo Ursiny

Zabil si deň, spálil si svoju iskru.
Všetko je čierne, tma sa na teba lepí -
krv noci tuhnúca zo všetkých strán.
Je neskoro. Tupý studený vietor
ťa udiera do tváre. Jediné drobné stupaje
na ceste pred tebou
v matnom ligote dažďovej vody
prešla po polnoci obrovská, pod nákladom
temno obutá a prskajúca obluda.

Všade je tma. Je neskoro. Len hore
v dome, tam na vŕšku
bliká jediné okno pod strechou.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi tu blízko bdie.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi v tom dome bdie,
lampa jeho veľký tieň nesníma.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi ešte bdie.
Ktosi ešte bdie,
možno sa teší, možno trápi,
možno, že len tak sedí
a nič nevníma.
Ktosi tam ešte bdie,
ktosi ešte bdie
a v tebe ľahko rozškrtáva čosi,
čosi živé, čo v hlbokej noci
ticho zavýja.
Čosi ešte bdie. Čosi
tu ešte bdie uprostred iskry.
dažďu dokorán.

Stoj pevne vo svojej iskre.
Si strom čo horí.
Si holý obraz, ktorý nemá
meno ani rám.