Dežo Ursiny

V jesennom slnku všetko plynie samé od seba.
Smäd dozrel. Už sa nebránim.
Vo zvyšku Vodnej veže sedím,
jedinú hrdzavú mincu znova počítam,
z ruky do ruky si prehadzujem jej slepý lesk.
Potichu sedím, fajčím, počúvam vodu,
spod viečok hľadím na živú križovatku ciest.

Sme hlboko. Hlboko. Hlboko na súši.
Suché lístie padá,
suchý vietor zo stromov vzlietol -
každý deň ďalej a ďalej. Dozrel čas.
Každý deň kúsok,
každý deň kúsok,
každý deň kúsok,
každý deň kúsok,
každý deň predbiehame
kúsok svištiaceho šípu v nás.

V jesennom slnku všetko plynie samé od seba.
Smäd dozrel. Už sa nebránim.
Vo zvyšku Vodnej veže sedím,
jedinú starú mincu znova počítam,
z ruky do ruky si prehadzujem jej matný lesk.
Potichu sedím, fajčím, počúvam stúpajúcu vodu,
pohľadom plávam živou križovatkou ciest.