Je uprostred leta tohto roku, chvíľu pred západom
pálčivého svetla. Myslím na spojenie
so ženou, ktorá - duchom nikde a telom celkom inde -
si v odtieňoch slnka stále márne prefarbuje vlasy
a v poryvoch teplého vetra neprítomná
sa stále unikajúc neprítomne vlní
- márne, márne, ó, márne -
nikto z nás neujde pred prázdnou chvíľou leta,
horíme v tom,
čoho sme sami až po okraj plní.
Sme uprostred leta tohto roku, chvíľu pre západom
nahého slnka. Dostávame jasné telegramy,
že je už pre nás najvyššia chvíľa spustiť
kdesi hlboko v suchu mysle a času ponorený spev.
Sedím na dávnom spodnom schode
môjho prvého schodiska, nedočkavé
chlapčenské ruky som ešte neponoril do mojej prvej
v oktávach neladiacej španielky.
Počúvam, striehnem na miznúce zvuky.
Zlatohrivý pyšný mladý lev drieme v suteréne.
Ďaleko za mojim chrbtom mĺknu
otcove kroky, matkin spev, škrek sestry a buchot
dverí, prvá čiernobiela telka, laksík a Beatles,
chichot báb, ktorým práve rastú prsia, kolegiálny piskot vážnych kamošov
aj cirkus bláznivých susedov a susediek.
Bigbít je droga, Ticho protiliek.
Potichu sedím na dávnom prvom spodnom schode. Pyšný
mladý lev mlčí v suteréne. Vysoko, kdesi vo svojom
bludisku na najvyššom poschodí
mlčí starý slepý knihovník. Ten slepý strážca
knihy z piesku, mince, čo má len jednu stranu
a cestičiek z domu, ktoré sa rozvetvujú bez konca.
Čas trvá, roky plynú. Mám naladené.
Lev slastne drieme. A slepý starec
zhora už asi nikdy nezíde.
Vchodové dvere zmizli práve uprostred leta.
Jasnozrivý sedím na prvom spodnom schode
domu z mojich dávnych horľavo slepých
pubertálnych rokov.
Iného času niet. A neodtŕham oči
od jeho tancujúcich odkazov...
pálčivého svetla. Myslím na spojenie
so ženou, ktorá - duchom nikde a telom celkom inde -
si v odtieňoch slnka stále márne prefarbuje vlasy
a v poryvoch teplého vetra neprítomná
sa stále unikajúc neprítomne vlní
- márne, márne, ó, márne -
nikto z nás neujde pred prázdnou chvíľou leta,
horíme v tom,
čoho sme sami až po okraj plní.
Sme uprostred leta tohto roku, chvíľu pre západom
nahého slnka. Dostávame jasné telegramy,
že je už pre nás najvyššia chvíľa spustiť
kdesi hlboko v suchu mysle a času ponorený spev.
Sedím na dávnom spodnom schode
môjho prvého schodiska, nedočkavé
chlapčenské ruky som ešte neponoril do mojej prvej
v oktávach neladiacej španielky.
Počúvam, striehnem na miznúce zvuky.
Zlatohrivý pyšný mladý lev drieme v suteréne.
Ďaleko za mojim chrbtom mĺknu
otcove kroky, matkin spev, škrek sestry a buchot
dverí, prvá čiernobiela telka, laksík a Beatles,
chichot báb, ktorým práve rastú prsia, kolegiálny piskot vážnych kamošov
aj cirkus bláznivých susedov a susediek.
Bigbít je droga, Ticho protiliek.
Potichu sedím na dávnom prvom spodnom schode. Pyšný
mladý lev mlčí v suteréne. Vysoko, kdesi vo svojom
bludisku na najvyššom poschodí
mlčí starý slepý knihovník. Ten slepý strážca
knihy z piesku, mince, čo má len jednu stranu
a cestičiek z domu, ktoré sa rozvetvujú bez konca.
Čas trvá, roky plynú. Mám naladené.
Lev slastne drieme. A slepý starec
zhora už asi nikdy nezíde.
Vchodové dvere zmizli práve uprostred leta.
Jasnozrivý sedím na prvom spodnom schode
domu z mojich dávnych horľavo slepých
pubertálnych rokov.
Iného času niet. A neodtŕham oči
od jeho tancujúcich odkazov...