Drišľak

Priňesol raz dobri sušid, jeden druhomu,
co najparadňejšu fľašku priamo do domu.
Už ju išľi otvoric, kec zaškripu dzvere
a u dzveroch sušedka a s chuťu na ňich reve.

Kriči tu a reve, či jej ňeňi škoda,
kec ju otvorice ta pujdze jak voda.
Keľo išťe vona chasnu priňeše,
idze ku zubarke v taške ju odňeše.

A tak fľaška kolovačka urobi svojo,
jedna fľaška paradna a zubi ma dvojo.
Od zubarki do školi fľašočka putuje,
fľaška-kolovačka tri peťki gumuje.

A profesor premili zna, co budze za to,
za maľučki darunok, opravja mu auto.
Mechanik ju skritu neše pod pazuchu,
treba daco vibavic, šandaroj skonči v bruchu.

Šandar še tak zdraha, šicko ma svuj čas,
šak ju nevipije, pošupňe ju zaš.
Už še prave vipisuje za tu fľašku recept,
fľaška kolkovana, každi ma pred ňu rešpekt.

A pan dochtor dobre zna, že komu vun dluži,
ma dobroho sušeda, obklad mu položi.
A tak fľaška kolovačka daľej koluje,
sme len mocno zvedavi, kto ju odkolkuje.

A tak fľaška kolovačka daľej koluje,
sme len mocno zvedavi, kto ju odkolkuje.
Fľaška zatvorena zvlašnu silu ma,
ľem ten dobre urobi, kto ju šupnuc zna.