Dušan Kollárik

Až sa zjavia anjeli s nebeskou milotou
blažené úsmevy s pozemskou clivotou
girlandy večnosti prischnú mi na duši
povstanem s pokorou,priečiť sa nesluší

Povedia: Poď s nami, pozvú ma do raja
brána je dokorán,Gihon tam vyviera
lásky tam nadostač,tu ťa už netreba
dobrý si v žití bol,toť tvoja odmena

Ešte sa zastavím svoje detstvo uzriac
matka ma pobozká na čelo a nič viac
hračky na priedomí,postieľka s perinou
istota domova spojená s vidinou

Ruky už vystieram,kadiaľ vedie cesta
vtom sa mi však zjaví prekrásna nevesta
pohľadom poláská,smutne sa usmeje
zamrzne otázka,slza sa preleje

Zažeň smútok a bolesť,raz to predsa musí prísť
šťastní sme spolu boli,ja teraz už musím ísť
čas všetko zahojí a keď sa to tak vezme
pevným putom sme svoji a je to jedno ,kde sme

No a keď už vykročím,náhle ma zastaví
párik detských očí,čo ľady roztaví
otázkou nevinnou,hlas taký iskrivý
som dĺžny odpoveď jak otec synovi

Dušička dieťaťa však nie je spokojná
tisíce otázok na mňa človiečik má
tak ako výkričník volá tu do neba
nechajte otecka,ešte ho tu treba

Tak milí anjeli ,ísť nemôžem s vami
nač´ mi večná sláva,ja chcem žiť na zemi
šťastne a spokojne so ženou nažívať
a k našej radosti synov si vychovať