Dušan Kollárik

Kedysi na Zemi človek si šťastne žil
lásky ,dobra,rozkoše si každý užil
každý mal všetko, pokiaľ Boha si vážil
človek bol pokorný, v nevedomosti žil

Neskôr sa začal učiť a poznávať svet
zanevrel na Boha,nechcel o ňom vedieť
urazený Boh zoslal draka na ľudí
draka ,čo šesť hláv má, čo ľudí zahubí

Prvou hlavou draka NENÁVISŤ mala byť
medzi ľudí prudký jed mala vypustiť,
aby jeden človek druhého nenávidel
takýto chystala hlava ľudstvu údel

BOLESŤ ľudská bola draka hlavou druhou
cerila papuľu plnú ostrých zubov
do tela človeka divoko vhrýzla sa
trpeli národy, ľudí veľká masa

PODLOSŤ bola už tretia v poradí hlava
z čestných ľudí zákerných urobiť mala
zahniezdila sa hlboko v srdci ľudskom
zapustila koreň ako do zeme strom

Na štvrtom krku sa ZBABELOSŤ hojdala
tá hlava človeku do daru strach dala
odvážny sa rýchlo strachu naučili
z udatných sa stali zbabelci vzmužilí

Predposlednou hlavou draka bola ZÁVISŤ
tam, kde láska vládla,zlo teraz malo prísť
závidel človek a závidel bratovi brat
každý kde nesial i tam sa naučil žať

ZÚFALSTVO samou poslednou hlavou bolo
svojim plameňom ľuďom nádej spálilo
s poslednou nádejou ľudstvo k Bohu vzhliadlo
neskoro bolo,rozhodnutie už padlo

Boh sa však zľutoval nad osudom ľudí
riekol im: draka človek vtedy zahubí
ak pevnou rukou meč lásky držať bude
a ten meč vrazí drakovi do hrude.

Tak Boh ľuďom stratenú nádej zase dal
a o ich osudy sa viacej nestaral
ľudstvo pred záhubou nádej zachránila
tá mu síl dodávala,tá ho živila

Meč lásky dosiaľ však nik v ruke nedrží
z očí ľudí nenávisť a podlosť srší
bolesť a zúfalstvo nie je treba hľadať
tak teda do kedy má ľudstvo čakať!!