Emiliana Torrini

Profil

Názov interpreta: Emiliana Torrini
Roky činnosti: 90's,00's
Žánre: Pop, Electro pop, Blues, Electric blues, Jazz, Electronica
Krajina: Island
Web: http://www.emilianatorrini.com/

Biografia:

Emiliana Torrini predstavuje tú optimistickejšiu a komerčnejšiu časť islandskej hudobnej scény. Vo svete hudby sa pohybuje už vyše desaťročie, počas ktorého nahrala cover verzie starých jazzových skladieb, vrhla sa na atmosférickú elektroniku a nechala sa očariť aj jednoduchou akustikou. Pred pár dňami jej vyšiel už piaty album „Me And Armini.“ Či našla novú tvár svojho hudobného ja, uchovala si svoj humor, alebo sa potopila v nude monotónnej akustiky, či prearanžovanej elektroniky, sa dozviete z nasledujúceho textu. Korene má v Taliansku aj na Islande, posledné roky žije v Anglicku a na ostrov zamrznutý v Atlantickom oceáne chodí väčšinou na návštevy za rodinou a samozrejme aj za inšpiráciou. Emiliana Torrini sa hudbe venuje už od detstva a svoj prvý väčší úspech zažila ešte pred maturitou, kedy zvíťazila v islandskej karaoke súťaži na spôsob našej SuperStar. V tomto období vydala aj dva sólové albumy, prvým bola slovná hračka „Crouçie D'où Là“ (1995), ktorej islandské príbuzné slovo znamená doslovne niečo ako sladký koláčik, v hovorovej reči je to však sladké oslovenie svojej lásky. Hneď po roku (1996) jej vyšiel nasledovník, už anglicky nazvaný „Merman.“ Oba albumy pozostávali väčšinou z cover verzií starších piesní, medzi jej vyvolené patrili hlavne vtipné a hravé jazzovo bluesové infantilnosti. K albumom je v súčastnosti veľmi ťažké sa dostať; oficiálne vyšli na Islande a aby toho nebolo málo, Emiliana sa za skladby z tohto obdobia vraj hanbí a nechce, aby sa ďalej počúvali. Je to veľká škoda, keďže sa jedná o veľmi príjemné a originálne spracované songy s dávkou humoru a veľmi dobrej nálady. Medzinárodným úspechom bol až album „Love In The Time Of Science,“ (1999) ktorý je značnou časťou publicistov označovaný za trip-hop. Hľadať tam však hip-hopové beaty, či nejaký ten bluesový groove (och, toľko anglikanizmov pokope) je náročné, skôr sa jedná o všeobecnejšiu kategóriu elektroniky s jedinečnou atmosférou. Troška temnoty zmiešaná s tajomnosťou, smútkom, skepticizmom, ale zároveň aj s nádejou, že veci predsa nie sú až také hrozné. Porovnávali ju hlavne s krajankou Björk, Emiliane však chýba jej dravosť a živelnosť, textovo aj hlasovo je skôr ten sladší typ a medzi prívlastkami sa zjavili aj Portishead, na noir náladu ich mierne paranoidnej hudby je však Emiliana príliš optimistická. Jej popularitu zvýšilo hlavne zaskakovanie za spomínanú Björk, kedy Islandská diva musela odmietnuť nahrávanie titulnej skladby pokračovania Pána Prsteňov kvôli tehotenstvu. Na nahrávanie nemuseli prehovárať slečnu Torrini dlho, zo štúdia vzišla veľmi rýchlo bolestná, temná, ale nádherná „Gollum's Song.“ (2002) Elektroniky sa však pravdepodobne prejedla, po šiestich rokoch sa vrátila na štvorke „Fisherman's Woman“ (2005) len s akustickou gitarou, mierne folkovou náladou a hlavne svojim nezameniteľným hlasom. Každým dňom je ten predchádzajúci už len minulosťou a rovnako sa stali históriou aj tri roky, počas ktorých museli jej fanúšikovia čakať na nový album. Po hrátkach s elektronikou, ktorá však nebola priveľmi umelá, len dopracovávala žiadanú monumentálnosť a temnotu viacerých skladieb a následnej láske k jemnej akustike, bola otázka o jej ďalšom smerovaní na mieste. Prvá známa a zároveň aj titulná skladba „Me And Armini,“ podľa ktorej pomenovala celý album, dávala čo-to tušiť, človek poznajúci jej tvorbu si však nemohol byť istý. Obnovila hravosť a detskosť z prvých počinov, za ktoré sa vraj hanbí, popovú ľahkosť a chytľavosť, pridala intro ponášajúce sa na hit „Smile“ od Lily Allen, dodala opäť svojský text a napriek skompletizovanému albumu si ešte dva mesiace počkala. Nahrávanie trvalo podľa biografie na jej stránke len dva a pol týždňa s občasnými prestávkami a s jej obľúbeným a verným producentom Danom Careyom sa vraj cítili ako dve deti v štúdiu plnom gitár, nástrojov a techniky. Niektoré skladby („Jungle Drum“) sú toho jasným svedectvom a je len na poslucháčovi, či ich vezme ako malý žart, alebo mu pripadnú trápne, nedospelé, či zbytočné. Emiliana Torrini totiž pracuje so zvukomalebnosťou slov veľmi rada a na novinke „Me And Armini“ sa svojho zvyku nevzdáva. Vkladá citoslovcia, naťahuje hlásky, napodobňuje zvuky bubna, všetko žartovne, uvoľnene a hlavne za cieľom zabaviť rovnako ako seba, tak aj potenciálneho počúvajúceho. Ide o radosť. Podľa opisu z predchádzajúceho odstavca by sa mohlo zdať, že je neustále len rozjarená, poslucháča si doberá, nič nemyslí vážne. Skutočnosť však nebýva takáto jednoznačná a nie je tomu tak ani v prípade jej albumu „Me And Armini.“ Dalo by sa povedať, že čerpá zo svojej minulosti a skúseností, ktoré nabrala počas skaldania, nahrávania a následného koncertovania a zároveň sa snaží priniesť niečo nové. Na rozšafnosť svojich hudobných začiatkov nadväzuje vo veselých skladbách ako už spomínaná „Me And Armini.“ Rozpráva v nej príbeh zaľúbenej ženy ochotnej čakať na svojho Arminiho, lebo vie, že ona je tá najlepšia, napriek tomu, že ľudia ju už pokladajú za blázna „some people think that i'm heading for a meltdown / ... i don't worry cause i know me and Armini“ . Príjemný letný rytmus, napätie sa síce nestupňuje ani trošku, Emiliana preto vykresľuje situáciu ďalej a ďalej a nakoniec končí v entuziasticky nádejnom popevku „Me And Armini,“ v ktorom sa nesie väčšina albumu. Za príjemné osvieženie by mala byť pokladaná „Jungle Drum“ prirovnávajúca buchot vzrušeného srdca k bubnu. V refréne si teda Emiliana zaspieva a následne pridá rozvité „ra-ta-tam...,“ aby sme si vedeli vybaviť jej tlčúce srdce čo najvernejšie. V tomto prípade však napätie skladby stupňuje v prechode (bridge-i), kedy sa posúva ešte o tóninu vyššie a rytmus sa zdá byť rovnako ešte divokejší. Podľa fóra na jej Last.fm profile sa jedná asi o najrozporuplnejšiu skladbu na novinke. Jedni tvrdia, že sa jedná o odpornú a smiešnu kravinu, ktorú treba preskočiť, iní opounujú vtipom a dobrou náladou, ktorou je Emiliana Torrini známa a nesie si ju celou kariérou. Niektoré skladby si Emiliana prikresľuje aj elektronikou, mnoho z nich však nadväzuje o akustiku predchádzajúceho „Fisherman's Woman.“ Klasická gitara v rukách, folkový nádych a ďalší príbeh na perách. Skadby tohto typu sú poväčšine krehké hlavne vďaka tomu intímnemu zvuku, v ktorom sa spájajú len struny a jej sladký vokál. Nádherným príkladom jednoduchosti, no účinnosti na city je vyše šesť minútová „Birds“ s dvoma slohami, následnou inštrumentálnou časťou rozvíjajúcou hudobný motív improvizačným spôsobom vo vyvrcholenie, kedy sa opäť pridá Emiliana a dospieva svoju skladbu o ukončení niečoho starého, čo už nemá zmysel s jasným pokračovaním v niečom novom a nepoškvrnenom ako nové ráno plné spevu vtákov. Ďalšia chuťovka z albumu nazvaná veľmi jednoducho „Ha Ha“ pôsobí napriek sarkastickému textu veľmi jemne a nepoškvrnene. Emiliana vie svojim hlasom v spojení s nežným zvukom akustickej gitary celkom popliesť hlavu a človek si v návale zasnenia ani len neuvedomí, že aj ona dokáže priamočiaro vysmiať. V rovnakom duchu sa nesie aj úvodná „Fireheads,“ ktorá sa hodí viac na spomínaný „Fisherman's Woman,“ ako na novinku, kde sa snaží naznačiť svoj nový smer. V tomto prípade sa priam natíska otázka, či nie je polovica albumu len kópiou toho predchádzajúceho a či sa vôbec jej hudobné ja vyvíja. Ťažko však hodnotiť akési posunutie sa ďalej, keďže umelec je rovnako človek a keď sa mu páči akustika, folk, či elektronika, prečo by sa mal riadiť recenzentmi túžiacimi po zmenách, novom zvuku a posune do nových audio-teritórií? Ak skladá rovnako dobrú hudbu vo svojom obľúbenom žánri, nie je dôvod vyčítať neposunutie sa niekam ďalej. Koniec koncov, samotný poslucháč rozhodne, či chce opäť počúvať niečo podobné v zmysle „stará dobrá Emiliana,“ alebo odhodí „Me And Armini“ ako nudu. Približne do dvoch tretín zaradila Emiliana Torrini na albume „Me And Armini“ také tie veselšie, či optimistickejšie veci, krehká „Hold Heart“ o zomieraní započína tú tmavšiu časť nahrávky. Zo začiatku tejto skladby sa môže zdať, že je to opäť raz ďalší lovesong o milovaní a odmietnutí, neskôr však veci vyplávajú na povrch jasnejšie (napr. „Don't let him bleed under your nails“) . Emiliana sa zaraďuje do kategórie singer-songwriter (spevák-skladateľ), preto to môže byť len jeden z príbehov pesničkárov, ale aj osobná skúsenosť. Celkom ojedinelou v tvorbe tejto tridsiatničky je „Gun.“ V prípade inštrumentálnej zložky sa dá diskutovať o inšpirácii novou vlnou, post-punkom, môže to byť však len experiment s nejasnými koreňmi svojho zvuku. Tento krát sa jedná o ďalší príbeh s nepríjemným osudom pozorovaného s podvádzajúcou manželkou a fakticky zruinovaným životom. Apatickým pozorovateľom je zbraň, ktorou sa končí osud manželkinho milenca a či sa pohľadom do hlavne končí aj život nešťastníka, je len na poslucháčovi. Netrpezlivé škrabanie o strunu basy, Emiliane vydýchnutia a napäté zvuky naznačujú skôr to definitívne riešenie navydareného života. Textovo aj hudobne je to Emilianina novota, nepočuť hravosť, sama znie dosť bezcitne, zo sladkosti jej hlasu ubudlo, nástroje sú neúprosné, nálada však nie je zlá, je skôr ignorantská. Podobne iná je aj nasledujúca „Dead Duck,“ ktorej dominuje elektronická vrstva plná dravých syntetizátorov dopĺňajúcich Emilianino hľadanie vhodných rýmov na spojenie „Dead Duck“ z názvu. Vo viacerých momentoch sa hrá so slovíčkami, kedy zdôrazňuje zvukovú podobnosť, citoslovce sa dá preložiť aj iným spôsobom. Táto pieseň je vyše päťminútová, v polovici začína nudiť, keďže sa v nej neudeje žiadny výrazný zvrat a všetko pokračuje v monotónnosti až do konca. Syntetika je potlačená na úkor ďalších akustických variácií, markantná zmena to určite nie. Rovnako jednoliata je aj pekná balada „Bleeder.“ Zo začiatku je príjemne sladká, jemné slová podkreslené pianom a jemnou dynamikou, spevavým sláčikom. Keď sa však opakuje dookola len refrén a nič nové neženie skladbu dopredu, žiada sa zazívať si. Emiliana sa nepokúša o žiadne škatuľkovanie. Ak považujete jej hudbu za lepší pop, pokojne, podľa mňa je to o trocha viac. Vo svojich akustických variáciách čerpá z moderného folku, v tých elektronickejších zo syntetického romantizmu konca dvadsiateho storočia. K tomu všetkému jej nezameniteľný hlas ťažko prirovnateľný k inej speváčke a vlastný štýl písania. Nadľahčený, pozdvihnutý nad problémy a pritom celkom reálne pri zemi. „Me And Armini“ síce nie je typický adept na súhrnné rebríčky typu Top 2008, sám si však ani nekladie také ambície. Emiliana Torrini robí hudbu pre radosť. Svoju, ale aj poslucháčovu. Píše skladby zo srdca, rada sa s každou jednou hrá a vymýšľa si v nej hudobné variácie. Staršia tvorba, ale aj novinka sú dôkazom, že v jednoduchosti je krása a napriek zotrvaniu v starých koľajách procesu tvorenia nie je nutnosťou opakovanie sa a vykrádanie vlastnej hudobnej minulosti. Občasný sklz k monotónnosti a nekoro načasované vydanie, ktoré by sa hodilo skôr začiatkom leta (hlavne tá veselšia časť) nie sú natoľko zaťažujúce, aby bolo potrebné oblepiť ho výčitkami. Pre milovníkov jednoduchosti a úprimnosti je „Me And Armini“ ako stvorený. "Zdroj:http://slaninka.blog.sme.sk/c/163823/Emiliana-Torrini-Humor-radost-a-melancholia-krehkej-Islandanky.html"