Horana

Rozprávky kšeftom znásilnené
prach tečie slnku po tvári
obracia smäd ku skalnej stene
keď vymierajú vrchári.

A nevoľníci blahobytu
a sladkých rečí poddaní
vďační aj sadrovému bytu
že ich pred životom ochráni.

A to je škriatkov kadejakých
čo si ma berú do huby
nejedli nikdy kašu z kvaky
a užije ich na sľuby.

Pomsta ti zhorkne bezmocnosťou
dukátik zlatý zakliaty
hodváb samotou skrvavený
ten nedáš milej na šaty.

Kolená sa vám páni trasú
keď sa kat práva dotýka
na lúče slnečného jasu
Vlasť ide vešať Zbojníka.

Srdce komôrku na samote
bolesťou ticho otvorí
keď vesmír vchádza dierou v plote
do ohňa hodíš názory.

Hadí kráľ hlavu na chvost kladie
čas zaväzuje na kolo
zelené hory večne mladé
na prsiach túlia čo Bolo.

Píly už na nich ceria zuby
jak poľovačky na škodnú
a koho snívať, koho ľúbiť?
Vlci sa s psíkmi nezhodnú.

Ťažko je ešte veriť snom
a tažko ešte spomínať
pod hrdzavým žeriavom
za rebro visí krajina.

Keď ste si ma upiekli
tak si ma aj zjete
a potom samí samí
samí ostanete.