Jana Kirschner

VIDINA

Láska hriešna,
farebný vták, predstava,
vidina hlúpa
okovami pôvabný cit pripúta.

Všetky kosti, bunky v tele,
zuby, nechty, krásne perie,
na prach zomelie
a človeka pokorí.

Riek čeria sa hladiny,
horia vody, horia ryby,
raky, oblaky aj vtáky v obilí
pohltil ohnivý žiar.

Rev skál,
spev brál
v ozvenách pochoval.

Láska mocná štrbinou v srdci preteká,
pevnosťou nedobytnou,
skalou nezlomnou,
hrádzou rúk sa prepletá
ako hrdza,
burina nehodná.

Pevnosťou nedobytnou,
skalou nezlomnou,
hrádzou rúk
uteká...

Padá, padá rosa,
sadá do trávy,
šepká do sna, šepká
o jari,
moruša spieva
o dúhe, o vánku,
o púti človeka,
o kráse oči a dotykoch, čo stretnú sa,
o viere, kúzle,
bázni a túžbe,
nešťastí
a šťastí,
o osude podivnom.
Moruša biela.

Svetlo a tieň,
nebo i zem,
horúci dych,
milostný vzlyk
nežným bozkom bránu odmyká
a túžba kričí ako jari púčik klíči,
v ženskom lone precitá.

Svetlo a tma, tísic vôni dotykov a chutí,
dolinami hora zahučí,
cukrom hustnú vody,
zrejú vášne plody,
kypí voňavý kvas
a čierne víno zo žíl vyteká,
v rúchu deva odetá,
z hodvábnych priadzi šat
tajomný pradie nocou
kolovrát.

Stíska ruku milá,
čarov sila ju opila,
mení sa
dokonalý bozk
v jedovatý, horký, hustý mok,
krúti sa, zvíja,
hrdlo zviera,
už ju nesú,
víly k lesu,
žialom plesá,
zablesnú.

A v háji na vŕšku
vetrom sa ohýba,
v konároch mladučkú
dievčinu objíma,
sneží kvet,
letí hlas nežný a mäkký
v tichej stráni
pod horami,
svätojánska muška
borovici šušká.

Čo pozná kvietok v poli, zver či kameň,
dážď, oheň i rieky prameň,
noc, čo premieňa sa na deň,
čo v hĺbkach svetov,
na dne mori,
navždy večne horí.

Láska božská
v srdci vyrastá,
zvon vo veži,
pieseň v hodinách,
dych na perách.

Lístie v korunách.

Ruky dvíham,
rúbem, stínam,
padá krásny strom
a s ním
dážď...