Katarína Máliková

Odíď, túžba.
Som z teba neslobodná –
chcem sa odraziť od dna,
kde hľadám pohyb a šťastie.
Kde rastie,
kvitne a dozrieva?
Chcela by som ho oberať.

Odíď, úzkosť.
Chcem sa nebáť
tmy, čo pohltí sen
v pomalom smäde na púšti,
kde v bezvetrí vyústim
ako mútna rieka,
cez ktorú nepreteká
živé.

Chaos, chaos,
kde je krajina,
v ktorej sa rodí nové a stále začína,
kde sa nebojím,
kde je môj rým,
kde viem vnímať život,
kde mi nie je clivo
za ničím?

Chcem odísť z tmy,
ťahať sa za svetlom ako popínavá rastlina.
Chcem odísť z hmly –
začiatky čerstvo voňajú, chcem stále začínať.
Žiť nové, murovať zámky snové.
Žiť nové, žiariť svetlom komét.

Už sa nebudem báť –
strach sa odparí ako rosa
a roztopí ako inovať.
Vietor sfúkne mraky z očí,
v ktorých otázniky budú čakať
veci zázračné,
kým sa všetko znova nezačne.

Odíď, smútok.
Chcem byť šťastná
a nepresádzať,
čo zapustilo korene –
starostlivo vsadené
v hlbokej zemi,
v záhrade nemých.