Vždy keď hľadám vzpruhu
najkrajšieho druhu.
Zaradím sa k tebe
do pomalého pruhu.
Cesta beží, už si na dotyk,
niekde tam pred nami leží spoločný cieľ.
Nižšie radím, niet sa kam náhliť,
viem, že sa rozmýšľať dá aj bez zrážky čiel.
Krajnica, tá ma nepustí,
len ona vie, kde sú hranice mojich možností.
Nepretekám ako pohár,
len nízko mi spod kolies lieta štrk.
Jazdy končím radšej v noci,
je to lepšie jak v kŕči zákrut seknúť si krk.
Krajnica, tá ma nepustí,
len ona vie, kde sú hranice mojich možností.
najkrajšieho druhu.
Zaradím sa k tebe
do pomalého pruhu.
Cesta beží, už si na dotyk,
niekde tam pred nami leží spoločný cieľ.
Nižšie radím, niet sa kam náhliť,
viem, že sa rozmýšľať dá aj bez zrážky čiel.
Krajnica, tá ma nepustí,
len ona vie, kde sú hranice mojich možností.
Nepretekám ako pohár,
len nízko mi spod kolies lieta štrk.
Jazdy končím radšej v noci,
je to lepšie jak v kŕči zákrut seknúť si krk.
Krajnica, tá ma nepustí,
len ona vie, kde sú hranice mojich možností.