Melánia Olláryová

^Eb Na dunajskom ^Dbmi nábreží sme ^Eb stáli bez slovíčka ^E9 jak dvaja cu ^Eb9 dzí,
^Ab kde sme sa vždy ^Abmi tešili a ^Eb smiali, ^Cmi trhali sa ^F7 putá dvoch ľu ^Ab dí.
^Eb Odrazu však ^Dbmi polnoc bila v ^Eb diali tak, ako pri ^E9 prvom stretnu ^Eb9 tí,
^Ab Vianoce nás ^Abmi do biela za ^Eb vialli, ^D7 v tom sa naše srdcia ozva ^G li:
Do ^Ab zajtra čakaj, ^B7 keď mi navždy ^Eb odchádzaš,
do ^Fmi7 zajtra čakaj, ^B7 na všetko si spo ^Eb meň.
Nech ^Bmi7 neodbijú ^C7 hodiny našej ^Fmi lásky, ^Cmi6 veď zajtra ^D možno ^G7+ krásny ^Ami7 bu ^D7 de ^D9 zas ^G deň.
Do ^Ab zajtra čakaj (Bb7) a nezabudni ^Eb na mňa, veď ^Fmi7 neodchádzaj, ^B7 kam pôjdeš do nez ^Ab7 ná ^G7 ma?
Celý ^Cmi svet nedá, ^Bmi7 čo moje ^Eb7 srdce vie ti ^Ab dať,nuž ^Abmi6 dovidenia ^F7 do ^B7 zajtra ^Eb snáď.