Letné pesničky zvyknú byť roztancovanou esenciou bezstarostného leta, dva najvýraznejšie fenomény tohtoročných prázdnin však okrem strhujúcich skladieb komplikujú zaužívané popkultúrne štandardy.

Charli XCX a Chappell Roan sa počas uplynulého leta stali skutočnými kultúrnymi fenoménmi a napriek neznesiteľným výkyvom klímy a hudobného priemyslu priniesli závan čerstvého vzduchu. Preto na záver sezóny nasledujúce riadky skúmajú, čo presne ich špecifický prejav a postoje prinášajú nad rámec hudobnej tvorby.

Fenomén brat summer alebo "spratkovského leta", ktorý vychádza z názvu albumu Charli XCX – BRAT, dosiahol úroveň všadeprítomného mému, ktorý sa v snahe o aktuálnu a mladistvú komunikáciu pokúšali využiť dokonca aj Biely dom či NATO. Sledovať spotené úsilie amerických spravodajských relácií vysvetliť tento pojem bolo naozaj bizarné, vypovedá to však o sile tohto fenoménu. Nečudo teda, že nechýbali ani slovenské pokusy nestratiť sa v (generačnom) preklade.

Podobne ako u nás zatiaľ menej známa produkcia Chappell Roan však aj spratkovská Charli XCX prináša niečo viac, než len ďalší dôkaz o bezradnosti boomerskej generácie v chronicky online svete. Obe hudobníčky naznačujú míľnik v tom, ako sa vo svete populárnej kultúry chápe ženská identita.

Chaosom proti útlaku

Ako výstižne opisuje Kristina Hamplová, súčasná mladá generácia hudobníčok komplikuje doterajší obraz emancipovanej ženy. Hoci feminizmus a myšlienky sebalásky i podporného sesterstva sú v popovej hudbe trendom už dlhšie obdobie, aktuálna produkcia prináša do tohto dominantného naratívu významné nuansy. Podobne, ako sa všeobecne diskusia o feminizme posunula od reduktívneho a individualistického archetypu girl boss, ktorá dosahuje úspechy v rovnakej miere a rovnakými spôsobmi ako muži, prehodnocuje sa tento naratív aj v hudobnej tvorbe.

Charli XCX a Chappell Roan dnes doň prinášajú viacvrstevnatosť, rozporuplnosť, jednoducho messy realitu. Priznávajú svoju zraniteľnosť aj nepekné vlastnosti a jedným dychom nástoja na tom, že si aj tak zaslúžia rešpekt a rovnosť. Radikálnym spôsobom tak oslobodzujú ženy od opresívnych škatuliek, ktoré im popkultúra a kultúra všeobecne diktuje. Neodolateľnými bangermi prízvukujú, že naša sila je aj v našej zraniteľnosti a životné naplnenie si nevydealujeme úsilím o sterilnú dokonalosť.

Žiarivá nedokonalosť

Neónová nástojčivosť Charli XCX jasne komunikuje, že táto žena sa nebojí byť too much. Hudobníčka však na svojom albume popri jednom tanečnom hite za druhým priznáva aj množstvo "nepohodlných" pocitov, vnútorný chaos a veci, ktoré si často máme problém priznať samy(i) pred sebou. Nedáva priestor len svojim ambíciám a úspechom, okrem suverenity opisuje aj pochybnosti a zraniteľnosť. Priam denníčkovým spôsobom reflektuje pocity závisti, dilemy o materstve či ženských priateľstvách. Hovorí o vlastných chybách a nedostatkoch, otázkach, ktoré sama nemá zodpovedané.

Spolu s Lorde zároveň Charli XCX na remixe The girl, so confusing modeluje aj alternatívny spôsob riešenia egotripových konfliktov, než v rovnakom čase predvádzali prostredníctvom fascinujúceho, no v podstate stereotypne mačistického beefu Kendrick Lamar a Drake. Toto tvorivé čistenie vzduchu medzi úspešnými hudobníčkami je nádhernou ukážkou toho, ako pri sebareflexii dokážeme nájsť korene zdanlivo vzťahových problémov vo svojom vlastnom vnútri a následne nadväzovať putá s novou ľahkosťou.

Dôležitou pridanou hodnotou albumu BRAT však nie je primárne takéto ukážkovo dospelé rozuzlenie, práve naopak. Dychberúca je odvaha, s ktorou Charli na jednej nahrávke balansuje sebavedomie a neistotu, neurotickú malichernosť a všeobjímajúci hedonizmus. Je komplexná a zároveň celkom basic.

Práve toto zdanlivo nekonzistentné napätie však pôsobí neodolateľne atraktívne, vytvára totiž skutočne plastický obraz, nie marketingovo predžutú a nariedenú girl power figúrku. Po dlhej nadvláde neutrálnych béžových odtieňov clean beauty a zdravej životosprávy je jedovato zelená Charli XCX žiarivým signálom, že je ok robiť to, čo skutočne cítime. A keď si to konečne dovolíš, možno aj tebe Rosalía donesie kyticu plnú cigariet.

Prezliecť sa za ženu

Podobne nebrzdenú intenzitu ponúka aj Chappell Roan, dvadsaťšesťročná hudobníčka, ktorej úspech sa zdá raketový, avšak sú za ním roky konzistentnej nekompromisnej tvorby. Roan pochádza z konzervatívneho Missouri, hudobnú kariéru začala ešte ako tínedžerka, no nedočkala sa väčšieho úspechu a dokonca prišla o vydavateľskú spoločnosť. Jej neskorší debut The Rise and Fall of a Midwest Princess (2023) vzbudil väčšiu pozornosť až v nadväznosti na koncertovanie s Oliviou Rodrigo, aktuálne však vďaka nemu patrí k najhorúcejším menám súčasného popu.

Roan je silným hlasom kvír komunity, prináša milostné príbehy práve z tohto prostredia a jej vizuálny štýl čerpá z kultúry dragu. Drag queens sú súčasťou LGBTI+ kultúry a prejavujú sa extrémnym zdôrazňovaním feminínnych vizuálnych prvkov, najčastejšie ich poznáme ako mužov, ktorí sa obliekajú do ženských šiat a aplikujú si mejkap. Roan tak veľmi subverzívnym spôsobom sprítomňuje kvír skúsenosti v kultúrnom mainstreame bez toho, aby ich zjednodušovala do "stráviteľnejšej" podoby.

Roan opisuje aj svoje ľúbostné skúsenosti s mužmi a zároveň s adekvátnym humorom i pátosom vystihuje čaro crushov – tentokrát už výlučne lesbických. Jej drag queen imidž je zároveň rovnako oslobodzujúci, na celkom neviazanú hru totiž využíva práve prvky, ktoré sú štandardne používané na útlak žien (povinnosť byť upravená, páčiť sa, nechodiť nenalíčená ani so smeťami, ale pozor, zdržať sa prílišnej vyzývavosti!). Hudobníčka skrášľovanie nepoužíva na maskovanie domnelých nedokonalostí a zvýrazňovanie svojich predností, ale radostnú tvorivosť.

Paradoxne maximálnym využívaním, prehnaním módnych a kozmetických pomôcok upozorňuje na nedosiahnuteľnosť feminínneho ideálu. Megalomanské parochne, centimetrové vrstvy líčidiel na tvári a trblietavé kostýmy nám pripomínajú, že líčenie aj móda sú tu predovšetkým na naše sebavyjadrenie a zábavu. Tak ako jej hudba siaha po inšpirácii do najviac cringe období (osemdesiate a nulté roky) aj vizuálne je Roan oslavou exaltovanosti až na hranicu trápnosti. Roan sa nechce zapáčiť, zvádzať nalíčenou kamuflážou, a aj na vystúpenie pre sériu koncertov NPR Tiny Desk si rúž rozmaže ešte aj po zuboch. Nerobí si ťažkú hlavu z podobných "chýb", je to všetko predovšetkým sranda.

Žena budúcnosti?

Obe umelkyne dnes zažívajú úspech ako vyústenie svojho dlhodobého tvorivého snaženia a zároveň predstavujú špecifický spoločenský zeitgeist. Osobne ich predzvesť vidím najmä v minuloročnom albume Caroline Polachek – Desire, I Want to Turn Into You, ktorý vnímam ako podobne slobodný výraz nespútanej túžby a emocionality. O čosi staršia Polachek zároveň tiež experimentuje s hranicami ľúbivosti, či už svoj look zakladá na líčení ako po preplakanej noci, alebo pracuje s najtabuizovanejším prehreškom – spálením od slnka.

Už dnes sa teším, kto bude túto konverzáciu ďalej rozvíjať a akým smerom. A hoci sú letné dni za nami, som vďačná nielen za vynikajúci soundtrack, ktorý k nim Charli aj Chappell ponúkli, ale aj za rozšírenie spoločenského obrazu o tom, aké ženy sme a môžeme byť. Takáto hudba je totiž vskutku nadčasová.

Autorka: Michaela Kučová

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.