Dnes je to presne tridsať rokov, odkedy sa Kurt Cobain rozhodol ukončiť svoj život. Jeho vplyv na individuálne osudy aj celú spoločnosť však zostáva naďalej aktuálny.
Tento text je pokusom zhrnúť niektoré fenomény, ktorými sa Cobainova tvorba a život nezmazateľne zapísali do našej kultúrnej histórie. Nemá ambíciu vyčerpávajúco rámcovať jeho dielo do biografických okolností, ani zhŕňať úlomky raritných, málo známych informácií.
Ľuďom, ktorým Nirvana zásadne vstúpila do života, zrejme neprinesie nové poznatky, pesničky si všetci pustime svoje obľúbené. Zámerom nasledujúcich riadkov je predovšetkým pri tomto smutnom výročí sformulovať poďakovanie za to, čo tu Kurt Cobain svojou prítomnosťou zanechal.
Ako sa cítime
Hi, how are you nie je len nápis zo známeho trička, ktorým Cobain vzdával poctu svojmu obľúbenému hudobníkovi Danielovi Johnstonovi. S trochou zveličenia možno celú diskografiu Nirvany chápať ako úprimnú odpoveď vzdorujúcu všetkým zaužívaným smalltalkovým zdvorilostiam, ktorými zvykneme odpovedať na otázku, ako sa máme.
Kľúčový je pritom celkový výraz, nie konkrétne slová, nakoľko Cobain v textoch často pracuje s náhodou a nonsensom. Rovnako ako skutočné vnútorné prežívanie (najmä v čase dospievania) je aj jeho hudba plná rozporov. V rozpätí jednej skladby vyjadruje vnútornú krehkosť, beznádej a nihilizmus, ale aj zúrivosť korunovanú neraz iracionálnym vzdorom.
Smútok, hnev aj rezignácia sú v Cobainovej tvorbe zhmotnené do extrému, ktorý práve svojou ojedinelou intenzitou už niekoľko generácií vytvára pocit súznenia predovšetkým u dospievajúcich ľudí čeliacich špecifickej fáze existenciálnej úzkosti a dezilúzie. A hoci svojími sebadeštruktívnymi tendenciami vytvára nebezpečný precedens, jeho tvorba umožňuje publiku kontakt s oboma polaritami – so svojím smútkom i hnevom zároveň.
Porážka pop music
Nemenej podstatná než emočný náboj Nirvany je forma, ktorú mu počas svojej krátkej existencie vytvorili, a to predovšetkým výbušným spojením hlučného experimentu a klasických pesničkových postupov. Nezávislé punkové podhubie, z ktorého trojica hudobníkov vychádzala, sa s prelomovým druhým albumom Nevermind v roku 1991 dostalo do hlavného prúdu (a zosadilo z rebríčkov kráľa popu Michaela Jacksona). Zúrivosť subkultúr tak Nirvana vyniesla do centra pozornosti.
Nie je to len otázka trefného vystihnutia generačného prežívania - dunivé gitary, ostré bicie a vresk namiesto spevu totiž Cobain a jeho spoluhráči zasadzovali do objektívne ľúbivých melódií. Lavírovanie medzi melodickosťou a disharmóniou v rámci jednotlivých skladieb vytvára jedinečný zvuk, ktorého korene vyrastajú z bezútešnosti amerického zapadákova rovnako ako z Cobainovej lásky ku klasike typu Beatles.
Nirvana na čele grungeovej vlny redefinovala všeobecné chápanie rockového zvuku a potvrdila atraktívnosť jeho autentickej podoby, ktorá sa vymykala zo zaužívaných žánrových definícii. Jedným dychom sa vymedzili voči vyprázdnenému machizmu heavymetalovej scény aj dutej ľúbivosti popovej mašinérie.
Zdroj: MTV
Správny chlap
Cobainov prístup zároveň nerozporoval len narcizmus dobového predháňania sa v gitarovom sólovaní. Svojimi textami a ich interpretáciou zosobňoval nový typ hudobného hrdinu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú chvíle slabosti, zraniteľnosti, pochybností a zúfalstva. Narúšal stereotypnú predstavu vždy rozhodného a cieľavedomého muža, ktorý sa z každej rany osudu rýchlo otrasie.
Jeho tvorba pritom prekračuje jediný "povolený" mužský smútok z nenaplnenej romantickej lásky a vyjadruje omnoho širší, komplexnejší pocit frustrácie a beznádeje Reaganovej Ameriky a prvej generácie detí masovo rozvádzaných rodičov. Tento pocit dezilúzie, že nič nie je tak, ako nám bolo (v idylke útleho detstva) sľúbené, je súčasťou nadčasového odkazu Cobaina. Zároveň hudobník postupne svojím osobným príkladom dokazoval aj skutočnosť, že profesionálny a finančný úspech, o ktoré sa má každý "správny muž" v patriarchálnom kapitalizme usilovať, skutočné naplnenie neprinášajú.
Hodnoty a handričky
So vzostupom grungeovej scény bolo generačne aj osobne spriaznené aj komunitné feministické hnutie Riot Grrrls, ktoré prostredníctvom hudby aj tvorby zinov vzdorovalo patriarchálnemu útlaku. Sám Cobain celú svoju kariéru dôsledne prinášal problematiku sexizmu a homofóbie, čo niektoré zdroje pripisujú práve jeho partnerstvu s Tobi Vail, bubeníčkou kmeňovej Riot Grrrls kapely Bikini Kills. Známe sú jeho legendárne vyjadrenia, ktorými zakazoval ľuďom s nenávistnými postojmi počúvať Nirvanu či navštevovať ich koncerty. Zároveň už v 90. rokoch hovoril o potrebe neučiť ženy brániť sa znásilneniu, ale učiť mužov neznásilňovať, čo je žiaľ pre mnohých dodnes neslýchaný koncept.
V čase vrcholiacej homofóbie spojenej s ochorením AIDS sa tiež zastával LGBTI* komunity. Dnes slávnych cis mužov využívajúcich prvky ženského šatníka či zdobenia vnímame cynickejšie, avšak v danom čase Cobain v kvietkovaných šatách a vyjadreniami ako "Duchom som gay" efektívne provokoval malomeštiacku morálku a narúšal stereotypné vnímanie maskulinity a femininity. Jeho kultúrny dopad rozhodne spočíva aj v normalizovaní pocitov, že nezapadáme do zvyšku spoločnosti a nenapĺňame jej očakávania.
Z hudobníkových denníkov tiež vieme, že bol hodnotovo ukotvený v "extrémnej ľavici", čo nepochybne prispievalo k prehlbujúcemu sa vnútornému rozporu pri mainstreamovom úspechu. Svoje hodnoty a inšpiračné zdroje pritom tematizoval v tvorbe aj verejných vystúpeniach. Dodnes preto jeho osobnosť slúži aj ako rozcestník pri objavovaní marginalizovaných zákutí kultúry a myslenia.
Lepšia budúcnosť je možná
Cobain tvrdil, že budúcnosť rocku predstavujú ženy a černošské hudobníctvo, a aktuálny vývin hudobnej scény mu dáva za pravdu (napokon, aj pri zrode samotného žánru grunge stála práve černošská hudobníčka Tina Bell). Práve u nich môžeme nájsť aj pokračovanie Cobainovho kultúrneho dopadu. Závan čohosi čerstvého do gitarovej hudby dnes prinášajú predovšetkým telesá ako ženská superskupina boygenius, ktorú s Nirvanou okrem emočného prežívania spája aj provokatívny humor, ktorý sa triafa do problematických miest hudobného priemyslu, a zároveň naštrbuje obmedzujúce spoločenské normy.
A podobne, ako Cobain redefinoval rockovú maskulinitu, sú to raperi ako Kanye West či Kid Cudi, ktorí aj pomocou priamych referencií na Nirvanu zmenili tradičné nazeranie na muža a jeho prežívanie v hip-hope. Ako aktuálne píše The Guardian, vplyv Cobaina na ďalšie hudobnícke generácie je stále markantný, a týka sa aj najmladšej generácie, čo dokazuje napríklad najnovší sólový album Kevina Abstracta z rapujúceho boybandu Brockhampton.
Možno aj vďaka tragickému záveru Cobainovho komplikovaného príbehu sa v hudobnom odvetví za uplynulé tri dekády výrazne posunula diskusia o duševnom zdraví. Okrem neustále pripomínanej legendy nešťastného klubu 27 si totiž našu pozornosť zaslúžia aj iné naratívy. Čoraz viac sa v hudbe tematizujú príbehy vytriezvenia, kde o nájdení spokojnosti (aj tvorivého naplnenia!) mimo látok vytvárajúcich závislosť hovoria hudobníčky ako napríklad Sia, Florence Welch či Chelsea Wolfe.
Zároveň môžeme vidieť množstvo hudobníčok a hudobníkov, ktorí si napriek duševným ťažkostiam a obrovskému tlaku popularity nakoniec našli komfortnú pozíciu na hudobnej scéne i vo vlastnom živote – či už sledujeme návrat radosti do života večného neurotika Thoma Yorkea, stabilizáciu a stanovenie hraníc Fiony Apple alebo zdravé sebavedomie Lorde či Billie Eilish. Obe menované dvadsiatničky pritom zohrávajú pre svoje dnešné rovesníctvo podobné roly ako Cobain pre svoju generáciu pred tridsiatimi rokmi. Aj vďaka odkazu Kurta Cobaina sa však dnes so svojimi úzkosťami nemusia cítiť tak samy.
Autorka: Michaela Kučová
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
