Rádiohlavy sú odovzdané a ja sa môžem bez strachu zo spoilovania vrhnúť na komplexnejšie zhodnotenie minulého roka v rámci najtvrdšej kategórie. Tá totiž každoročne vyniká nielen decibelmi ale aj počtom nominovaných albumov.
Slávnostný ceremoniál Radio_Head Awards sa konal 28. marca a všetky informácie o víťazoch jednotlivých kategórií, ako aj o priebehu večera a o tom, čo nasledovalo po ňom, nájdete v reporte. Ja sa v tomto článku povenujem jedinej téme, a to už tradične najpotentnejšej kategórii Hard & Heavy. Pozrieme sa na päticu nominovaných a víťaza, ale aj na tých, čo sa medzi najlepších nedostali, ale určite stoja za pozornosť.
Kvantita vs kvalita
Domácu scénu opäť veľmi intenzívne sledujem posledných šesť rokov. Za ten čas u nás vyšlo viac ako 300 hard & heavy nahrávok, a to je podľa mňa úplne šialené číslo. V roku 2024 ich bolo 48 a, ako povedal predseda hard & heavy poroty, moderátor rozhlasovej relácie Headbanger_FM Rudi Rus, bolo to úplne najviac zo všetkých žánrových kategórií. Nebolo to pritom prvýkrát, čo práve hard & heavy nahrávky kvantitou dominovali celej súťaži a myslím, že v tejto neoficiálnej disciplíne vyhrávajú pravidelne.
Ako je to však s kvalitou? Toto už je samozrejme viac subjektívne, ale z môjho pohľadu kvalita domáceho metalu za jeho kvantitou veľmi nezaostáva. Každý rok je medzi tými 50 až 60 nahrávkami minimálne polovica na vysokej úrovni a vybrať z nich päť najlepších sa pre mňa stáva nočnou morou. Zároveň mám radosť z toho, ako to tu kreatívne žije, pretože okrem albumov pribúdajú aj koncerty a menšie festivaly zamerané na domáce kapely, ktoré si zaslúžia našu pozornosť a podporu.
Najlepších päť a víťaz
Finálová pätica nominovaných bola, ako vždy, pestrým prehľadom rôznych metalových subžánrov. Jediné, čo mi v nej tentokrát chýbalo, bol čistorkvný black metal, ktorý býva spolu s death metalom aj kvantitatívne najviac zastúpený. Za rok 2024 sa podľa akadémie najlepšie nahrávky podarili kapelám:
Ceremony Of Silence
Hálios, ktorý vyšiel pod hlavičkou amerického vydavateľstva Willowtip, je druhým albumom banskobystrickej kapely hrajúcej brutálny technický death metal šmrcnutý blackovou atmosférou. V najlepšej päťke nie sú Ceremony of Silence nováčikom, ocitli sa v nej aj so svojím debutovým albumom Oútis (2019). V oboch prípadoch absolútne zaslúžene. Suverénne totiž patria medzi to najlepšie, čo domáci smrteľný kov ponúka, a bez problémov môžu konkurovať komukoľvek zo zahraničia, o čom svedčia aj viac ako pozitívne recenzie na Hálios z celého sveta.
Od čias debutu sa pôvodná dvojica, ktorú tvorili gitarista Vilozof a bubeník Svjatogor, rozrástla o speváka N. a Hálios už tvorili ako trio. Nedá mi nespomenúť aj výborné vizuály oboch albumov, ktoré má na svedomí Svjatogor – veľmi šikovný grafický dizajnér s originálnym štýlom, ktorý svoje služby poskytuje aj ďalším kapelám, ako napríklad urban black metalovým Solipsism, či Malokarpatan.
ČAD
Svätojurský buldozér je jednou z najdlhšie pôsobiacich metalových kapiel u nás. Zároveň je aj jednou z najpracovitejších a s tým súvisí aj ich pravidelná účasť medzi najlepšími. V minulosti získali ČAD sošku Rádiohlavy už trikrát, čo z nich robí naojoceňovanejšiu hard & heavy kapelu. Preto nie je žiadnym prekvapením, že sa aj s aktuálnym Veľkým Treskom opäť ocitli v spoločnosti tých najlepších. Podľa mňa sa im podarilo nahrať najlepší album od Bastarda (2017), s ktorým zvíťazili v kategórii hard & heavy naposledy. Prečo si to myslím, si môžete prečítať v recenzii.
Hecatoncheir
Jeden z najväčších objavov minulého roka. Doteraz si pamätám, ako som neveriacky krútil hlavou počas ich vystúpenia na Burn Feste, keď som sa dozvedel, že ide o ich úplne prvý koncert, pretože pôsobili ako ostrieľaná kapela. Presne taký istý dojem robí aj ich debutový album Nightmare Utopia. Keď si to rozmeníme na drobné, tak sa ani veľmi nie je čomu diviť, pretože kapelu tvoria Andrej Lencsés (Old Tomb, Ohen), Matej Takáč (Damato, Old Tomb) a Alexander Turček a nahrávanie spáchali v dobre známom štúdiu PULP pod dohľadom skúseného Jakuba Spiszáka, ktorý už pracoval napríklad na víťaznom debute Zverstvá od kapely Besna. Originálny mix sludge, deathu a blacku poteší každého milovníka hudobnej disonancie.
Kazostroj
Reprezentanti poctivého hardcore punku zabodovali s novinkou Špina/Hnuj s temným a prudko nákazlivým obsahom, až sa človeku ani nechce veriť, že ide o dlhohrajúci debut. Album nahrávali naživo v dome kultúry v Žabokrekoch pod dohľadom špičkového zvukára Juraja Kankulu, ktorý keď práve nezvučí Tublatanku, tak nahráva albumy pre kapely ako Head2Down alebo True Reason.
Albumy nahrávané naživo majú veľmi dobrú energiu a keďže tento spôsob nahrávania je stále zriedkavejší, chalanom patrí môj obdiv aj za toto. Delobuchel, Mykey a Hugo Davidson síce tvrdia, že názov albumu opisuje aj jeho zvuk, ja si však dovolím nesúhlasiť, pretože nahrávka znie perfektne, čo ma na nej zaujalo ako prvé. Špina/Hnuj je plná chytľavých piesní, reflektujúcich zvláštnu dobu, ktorú práve žijeme, a napriek temnote a drsným hardcorovým riffom je z nich cítiť aj závan humoru.
Etterna
V porovnaní s death alebo black metalom je dobrých metalcorových nahrávok u nás ako šafranu, ale keď sa už nejaká zjaví, väčšinou to naozaj stojí za to. Prešovská kapela Etterna je toho jasným dôkazom. Minulý rok sa jej podarilo vyhrať Wacken Metal Battle Slovakia a zahrala si na tomto prestížnom festivale, ktorý patrí k najväčším na svete. Doma zase so svojím druhým albumom Dead Doesn't Mean Gone vyhrali Radio_Head Award v kategórii Hard & Heavy za rok 2024.
Niečo viac o súťaži a o kapele spolu s krátkym rozhovorom zachytávajúcim dojmy čerstvo po vyhlásení výsledkov nájdete vo videu:
Čo sa do päťky nezmestilo
Kde začať? Zase toho bolo toľko, že by sa dalo najlepších pätiek zostaviť niekoľko a kvalita by zostala viac-menej zachovaná. Ale aby tento článok nebol nekonečný, lebo už vidím, ako si šéfredaktor pri editovaní ťuká na čelo, pokúsim sa byť stručný, zároveň na nikoho nezabudnúť a ak sa tak stane, vedzte, že to nebolo úmyselne a aj na vás raz dôjde!
Tesne za bránami najlepšej päťky ostala nahrávka Kompost od Vojdi, môjho čierneho kona za minulý rok, a som veľmi rád, že evidentne to tak nevnímam jediný. Môj prvý kontakt s kapelou bol na Mýšačka feste, keď som si pri pohľade do programu, kde sa zjavili práve oni ako nasledujúca kapela, hovoril, že "Vojdi? To asi nebude nič pre mňa, idem sa konečne posadiť". Ako veľmi som sa mýlil, som zistil už zo zvukovky, a tak som sa zase pekne postavil a išiel si ich pozrieť. A veru neľutujem tých ubolených nôh. Výborný a veľmi originálny mathcore s jazzíkom a vlastne všetkým možným aj nemožným, proste akoby Chiki Liki Tu-a malo dieťa s The Dillinger Escape Plan. Som si istý, že o nich budeme ešte počuť.
Ďalším prekvapivým žolíkom sú určite alternatívni Wine Fault, ktorí majú podľa mňa veľmi slušne našlapnuté. Spomínaný Jakub Spiszák zo štúdia PULP je čerstvým prírastkom v zostave kapely a nahrávka Maybe Scissors samozrejme vznikla v tomto štúdiu, ale tentokrát na všetko dozeral druhý z Jakubov – Hríbik. Veľmi svieže a príjemné počúvanie so silným exportným potenciálom.
Pomaly sa nám preberá k životu aj thrash metal, ktorý po minulé roky kvantitatívne ťahal za kratší koniec. Toho čistokrvného je stále pomenej a vždy je namiešaný v kombinácii povedzme s hardcorom alebo death metalom, ale vďaka aj za to. Tento rok sa s výbornými nahrávkami vytiahli Demonic-Eyed so stručným a výstižným názvom 5 alebo Radiation a ich natlakovaný Reactor Collapse.
K čistému thrashu v modernom šate má najbližšie Homo Primitive, kde búcha Krto z Pigúry. Ich výborný debut Existential Horror ma naozaj potešil a ukážky novej tvorby napríklad v podobe singla The Bloodshed sľubujú ešte väčšie mäso. Za pozornosť určite stojí aj Skutočný nepriateľ od Technology Of Death. Keď prižmúrime oči, tak sem môžeme zaradiť aj Hrobára a ich Mŕtvy Ťah, ktorý teda ťahá priamo na bránu parádnym old school rachotom.
Najlepšia päťka bola tentokrát bez black metalu, to však neznamená, že nič dobré sa v najtemnejšom subžánri neudialo, práve naopak. Opäť bol početne jedným z najdominantnejších a opäť priniesol aj kopec zaujímavých nahrávok. Obšar už tradične prišli s veľmi silným materiálom na aktuálnom albume Propastnyk. Poriadne zúrivý old school lo-fi nájdete na doske Čas Karhať od úderky Otras, ktorý nahrávali naživo v košickom Collosseu. Nechýbali ani v black metale populárne "one man" projekty ako Abyssal Necrophony so silným závanom klasiky alebo Triglaw. Zaujímavé albumy nahrali aj Vojna a Zmij s prekvapivo čistým spevom.
Death metal zaznamenal tiež slušnú úrodu. Spiritual Negation od veteránov Perversity rozhodne patrí k tomu najlepšiemu (recenzia), podobne tak Deadly Vortex od Rottenatomy, kde pôsobia aj členovia legendárnych Dehydrated. Grindcorové perpetum mobile Abortion poháňané nezničiteľným bicmanom Mirom Raučinom vydalo splitko so žánrovo príbuznými Sedem Minút Strachu a skladby ako Volič je hovno poriadne režú do živého. Mladú krv perfektne reprezentujú Minnor s doskou Abhuman a je veľká škoda, že nedávno ohlásili svoj koniec.
Thalarion produkujú svoj atmosferický death doom už tri desaťročia a na Cryopreservation prezentujú to najlepšie z rokmi nadobudnutých skúseností, pričom podobne ako Kazostroj, aj oni sa vybrali za Jurom Kankulom do Žabokrekov. Podobnú atmosféru si môžete vychutnať aj na Whispering Lies od z popola oživených Ohen, ktorý sa do štúdia vybrali po dlhých desiatich rokoch (recenzia). Do tretice by som odporučil pre všetkých zadoomancov aj kapelu Samsara s ich Cháronovou uspávankou.
Takto by som tu mohol vypichnúť ešte viac minuloročných albumov, pretože takmer na každom sa pre mňa našlo niečo zaujímavé. Zároveň si nesmierne cením už len tú snahu každého, kto sa rozhodol venovať tomu čas a energiu a ísť s kožou na súčasný nemilosrdný trh, deformovaný posmechom a hejtom na sociálnych sieťach, kde je každý odborníkom na všetko. Naša hard & heavy scéna je v úžasnej kondícii vďaka vám všetkým a želám si, aby sme sa tu raz mali tak, že si všetci budeme môcť bez problémov kupovať vaše nahrávky a chodiť na všetky tie koncerty a festivalčeky, čo tu vznikajú.
Autor: Tomáš Danišovič
