O festivale Pohoda, ktorý predčasne ukončila ničivá búrka, ste už určite čítali množstvo článkov a diskusií na sociálnych sieťach. My vám prinášame tri žánrovo nezaraditeľné texty od redaktorky a redaktorov, ktorí boli od štvrtka na letisku, aby tam nachodili kilometre a navštívili desiatky koncertov. Nakoniec Michaela Kučová, Matej Kráľ a Patrik Marflák (v tomto poradí) píšu o tom, čo sme zažili počas búrky a pred ňou, ale aj o tom, či bola táto mimoriadna situácia predvídateľná a organizačne zvládnutá a čo môže tento ročník znamenať pre budúcnosť Pohody.
Praskot, ktorý znel ako koniec
Michaela Kučová
Zdroj: Martina Mlčúchová
Je to sekunda, v ktorej mi v mysli prebleskne všetko. Aj neveriacky zmrznem, nemôže to byť predsa skutočné, že sa to opäť deje práve tu. Aj sa pokúsim o nejakú stratégiu, úvahu, či mám väčšiu šancu minimalizovať dopad padajúcej konštrukcie, ak sa kdesi na zemi schúlim. Zviera vo mne sa však v tej istej sekunde samovoľne rozbieha. Neobzerám sa, len dúfam, že bežím dosť rýchlo, aby som unikla nosnému stĺpu. Ľudia jačia, ktosi predo mnou padá na zem, hneď sa však aj zviecha. Neviem, kam bežím, ledva vidím, vnímam len prudký nápor šedej masy vody.
Neviem, čo mám robiť, ako vyzerá bezpečie, keď sa zrazu jedna z najväčších konštrukcií rúca ako zo slamiek. Inštrukcie pred búrkou som počula len sprostredkovane. V jej jadre hlavne nechcem zostať sama, s väčšou skupinou utekajúcich sa ukrývame do výčapného stanu. Tisneme sa v ňom telo na telo, dnu šľahá dážď, napriek pokrikom nepanuje zhoda, či a ako vchod do stanu zatiahnuť. Elektrina zhasne, znova sa ozývajú výkriky. Bojím sa, že sa zopakuje to, čo sme zažili pred chvíľkou. Snažím sa zhlboka dýchať, zostať pripravená na čokoľvek. Píšem správy, ktoré sa nikam neodošlú. Aby tam prišli aspoň po tom, nech už to bude čokoľvek.
Nakoniec to dopadne dobre, všetci moji blízki i ja sme sa vyhli zraneniu, dostali sa do bezpečia. Zvyšok času, ktorý strávim v areáli, sa nedokážem ani pozrieť smerom k padnutému stageu. Nechcem si predstaviť, čo všetko môže znamenať to, čo som tam práve zažila. Vyhýbam sa pohľadu na to, čo zostalo, v mysli sa mi aj tak opakovane vracajú útržky nadvihnutých plácht, uvoľnených tyčí. Praskot, ktorý znel ako koniec. Nedokážem čeliť tej ničivej sile v jej plnom obraze, uvidieť, čo sa skutočne stalo. Úľava, že nikto nebol zranený smrteľne, prichádza až o hodiny neskôr. Medzitým mi už prichádzajú správy z iných kútov areálu, ľudia sa družia a v úkrytoch aj dobre bavia. Som rada, ale neviem, ako na to mám odpovedať, nechávam to tak, až kým sa neprestanem triasť vypätím a zimou.
Posledné vypočuté
Napätie vo vzduchu pritom cítiť už skôr popoludní. Stíham skvelé koncerty mladej, no suverénnej domácej štvorice God and Eve aj vtipné dystopicko-selfhelpové vystúpenie Descartes A Kant. Mexická kapela publikum pozýva do fantazijnej hry, kde sa (pomocou hudobného naratívu aj sprievodnej projekcie) energicky pohybuje medzi retrom a futurizmom, punkom a popom, živelnosťou a konceptom komentujúcim izoláciu v súčasnej spoločnosti. Zdá sa mi, že sa akosi nevedia s publikom rozlúčiť, ešte neviem, že je to posledný koncert, ktorý tento ročník Pohody zažijem.
Najviac mi však zo soboty piatka zostáva v pamäti vystúpenie v rámci Visual Stageu. V kulisách ešte len mierne zatiahnutej oblohy sa odohráva performance, ktoré je súčasťou slovenskej reprezentácie na Benátskom bienále umenia. Výtvarník Oto Hudec naň prizval široký umelecký tím, s ktorým spoločne rozpráva príbeh nádeje inšpirovaný aktivizmom v prospech ochrany stromov. Súčasťou je aj tematická poézia Juliany Sokolovej, ktorú zhudobnil Fero Király a na trenčianskom letisku ju zaspievali Eva Šušková a Peter Mazalán.
Ich subtílny žalospev v jadre areálu pôsobí neobyčajne dojímavo, aj postupné ustúpenie ruchov z okolitých stageov akoby nebolo podmienené programovým rozvrhom, ale nevyhnutnosťou vypočuť tento poetický nárek. Nezachytím všetko, ale zapisujem si (voľný preklad): Evolúcia je schopnosť rozpamätať sa, čo prináša úľavu. Je to príbeh aj o klimatickej kríze, ktorej nevypočítateľné dôsledky sme na vlastnej koži ešte v ten večer mali pocítiť. Ja si tie slová vysvetľujem tak, že nie sme nútení opakovať stále tie isté chyby a narušiť status quo možno len adresovaním utrpenia. Neskôr v tú noc sa omnoho pragmatickejšie rozpamätávam, čo mimo stavu ohrozenia potrebujem – objatia, jedlo, suché oblečenie. Oddýchnuť si. A áno, časom isto aj hudbu, aj festivaly, ďalšiu Pohodu.
Mordor na ostrove radosti
Matej Kráľ
Zdroj: Martina Mlčúchová
Každoročne ma baví sledovať, ako sa všetci moji kamoši v prvý deň Pohody predháňajú, kto tam bude skôr, akoby nevedeli, že ním za tri dni areálom prejdú krížom krážom stokrát. Pripúšťam, prvá prechádzka po areáli býva magická, a je jedno, koľko Pohôd má už človek za sebou. Všetky tie stretnutia, objatia, pusy na líca, všetky stereotypy zo stanového mestečka, vymieňanie tipov, kam sa oplatí zájsť na jedlo, všetky nadávania na kolízie v lineupe a mudrovačky okolo neho, počas ktorých sa ajťáci, manažéri a úradníci menia na profesionálnych hudobných dramaturgov.
Zo všetkých stereotypov festivalových návštevníkov som ja býval práve tým tzv. "line-up nazi". Potreboval som vidieť všetko, a na kolízie a vzdialenosti medzi stanmi som mimoriadne trpel. Ku každému menu v programe bolo čo povedať. Priebežne som poklopkával na hodinky a všetkých okolo seba hnal na vystúpenia. Lenže ako pridávam jednu Pohodu za druhou, potreba vidieť všetky programové body sa zmenila na inštinktívnejšiu potrebu – byť jednoducho tam.
Minulý rok som prechádzal pomedzi stanmi v pokročilej noci a medzi pravidelným dunením techno beatov hľadal "preživších" kamošov. Sedeli na zemi pred SLSPčkou a prišlo na obligátne kolečko, komu sa v daný deň čo páčilo najviac. Z Matúša vtedy vyšlo, že on si najviac na Pohode užíva ľudí. Ľudia Pohody, to je pojem sám o sebe, zhodli sme sa všetci s latentnými úsmevmi, ktoré si návštevníci tohto výnimočného festivalu na tvárach držia defaultne od začiatku až do jeho konca.
Spomenul som si na to počas štvrtkového koncertu Jamesa Blakea, sediac na zemi povedľa Orange stagu, vykecávajúc, čo ma kto nové. James nám v pozadí robil geniálnu kulisu a mne sa definitívne potvrdilo, že si začínam užívať koncerty omnoho viac práve touto formou – nenásilnou, nie z druhej rady, nie nutne od začiatku do konca. Veľmi podobne to bolo na fantastickej Arlo Parks, ktorej album My Soft Machine radím medzi to najlepšie z roka 2023. Bál som sa, že to bude príliš dreamy koncert, no Arlo po stagei behala tam a späť a nakopla energiou-
Fantastických vystúpení sa dá v prípade Pohody stihnúť aj za deň neúrekom – eklektická kombinácia žánrov v podaní Austrálčana Genesisa Owusu si aj bez kapelného setupu poradila s arénou Sporiteľne a masu ľudí dostala do tanečnej eufórie, podobne ako vysmiata Peggy Gou na áčkovom pódiu chvíľku pred ním. Tá po koncerte skonštatovala svojej guidke, že Pohoda má najlepší crowd. Samozrejme, že sme boli jeho súčasťou.
Viac o štvrtkových hudobných zážitkoch v reportáži Michaely a Patrika: Pohodu otvorili koncerty bez póz, ale so silnými odkazmi
Zdroj: Martina Mlčúchová
V sobotu piatok ma najviac presvedčili English Teacher, britská zostava okolo sympaťáčky Lily Fontaine, ktorá už rok aktívne vymetá showcaseové festivaly. Dostať na nich sa mi však nikde nepodarilo, pretože venues, kde hrali, boli vždy totálne plné. Po koncerte sa nečudujem prečo – napriek slotu v tom najväčšom poobednom výpeku zahrali svoje chytľavé rockové kompozície bravúrne. Ak pôjdu ďalej takýmto tempom, nepochybujem, že to budú už čoskoro áčkové stage a večerné sloty.
Spätne mi príde, že sa to zomlelo pomerne rýchlo. Namiesto očakávaného koncertu Jany Kirschner, ktorej spoluhráči z kapely MadMadMad museli len pár hodín predtým svoj skvelý energiou nabitý set ukončiť predčasne, lebo im horúčava odpálila niektorý z kľučových elektronických nástrojov, vystúpila na nebo pri Orange stagei zlovestná čierňava. Situačnému pomenovaniu "Mordor" naozaj nie je čo vytknúť. Prvých pätnásť minút v stane mi po rozume behali rôzne kalkulácie, čo sa na kedy presunie, či Jana Kirschner vystúpi alebo sa zruší a a či uvidím Royal Blood a The Armed, mojich osobných headlinerov večera.
Búrka nabrala intenzitu a celtu trojmiestneho stanu sme mali pod náporom brutálneho vetra asi tri minúty doslova nalepenú na sebe. Začalo to byť zlé, bez nafukovacieho matracu by sme sa aj my s manželkou topili v päťcentimetrovej hladine vody. Predstavy o pokračujúcom programe vystriedal strach o blízkych, messenger pípal každú sekundu, až kým nespadla sieť. Správa o páde SLSP Arény nás vydesila – práve v tejto aréne každoročne pracuje dobrý kamarát a ten sa popri povinnostiach vzniknutých okolo ratovania najväčšieho festivalového stanu pochopiteľne neozýval.
Panika a najrôznejšie fantastické poplašné správy sprevádzalo napäté očakávanie informácií od organizátorov Pohody. Veľmi nám odľahlo, že sme mohli všetky čierne myšlienky zahnať správou o tom, že nikto nebol vážne zranený. Brigádnici a pracovníci v areáli boli všetci veľmi nápomocní, všadeprítomné prejavy solidarity a vzájomnej pomoci zahriali pri srdiečku a stali sa jasným signálom toho, akých má Pohoda návštevníkov. Organizačné zvládnutie následkov tohtoročnej kalamity vrátane evakuácie mi z laického hľadiska prišlo zodpovedajúce a zvládnuté tak, ako by som to očakával od najlepšieho stredne veľkého festivalu v Európe.
Pohoda je nádherný festival s jedinečnou atmosférou, je to ostrov slobody a radosti, na ktorý každoročne vraciam s nesmiernym nadšením. Tento fakt je o to zásadnejší, že tak výnimočný happening sa koná doma, na Slovensku. Držím palce organizačnému tímu, aby všetky ďalšie následky situácie hladko zvládli a už teraz sa neviem dočkať Pohody 2025.
Po búrke je každý meteorológ
Patrik Marflák
Zdroj: Martina Mlčúchová
Sociálne siete a médiá sú už dva dni plné diskusií a silných vyjadrení o tom, či bolo informovanie o blížiacej sa búrke dostatočne rýchle a rázne. Niektorí tvrdia, že z tohto pohľadu organizátori urobili všetko, čo bolo v ich silách, neprajníci by zase Michala Kaščáka najradšej rovno poslali za mreže. Extrémne reakcie na tragické udalosti piatkového večera na Pohode sú žiaľ len ďalším dôkazom o rozpoltenosti našej spoločnosti. Niektorí sa okamžite po prvých správach o páde stanu stali "generálmi po vojne" a vynášajú rýchle súdy. Minister životného prostredia dokonca zákerným a posmešným príspevkom kritizuje odborníkov zo Slovenského hydrometeorologického ústavu, ktorý patrí práve pod jeho rezort. A voliči mu za túto strelu do vlastnej nohy ešte aj tlieskajú.
Fanúšikovia a podporovatelia festivalu majú zase v snahe brániť tento vzácny ostrov pozitívnej deviácie, na ktorom som aj ja osobne strávil už cca. dvadsať úžasných, myseľ otvárajúcich a v tom najlepšom zmysle slova formatívnych rokov, tendenciu bagatelizovať zodpovednosť organizátora. Hovoriť o príliš neskorom prerušení programu či podcenení potenciálnej hrozby je v našej "bubline" nepopulárne, viac sa v diskusiách mojich známych a ľudí, ktorých sledujem a väčšinou s nimi súhlasím, poukazuje na individuálnu zodpovednosť. Argument znie: nevadí, že hudba ešte necelú pol hodinu pred búrkou hrala, mali ste vedieť, čo prichádza a včas odísť do bezpečia.
Súhlasím a presne to som – ako individualista, ktorý nepotrebuje čakať na pokyn organizátora, a zároveň rodič a fanúšik mobilných aplikácií s počasím a radarmi – aj urobil. Nie každý však obsesívne sleduje počasie a nie každý mal kamarátov s karavanom zaparkovaným päť minút od hlavného pódia. Preto je úplne na mieste diskutovať o tom, či ukončenie programu s tisíckami ľudí najmä pod hlavným pódiom nemalo prísť skôr. Na tak obrovskom festivale je vypnutie produkcie až cca. 15-20 minút pred smršťou pomerne neskoro. Možno je to spomienkový optimizmus, ale pamäť mi vraví, že v minulosti boli zmeny v programe súvisiace s blížiacimi sa búrkami na Pohode aj iných slovenských festivaloch o niečo rýchlejšie.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Všichni hráli na cimbály
Hodinky ukazovali už po 20:00, keď sme prechádzali okolo hlavného pódia. Rozhodli sme sa počkať si na druhom konci plochy na záver koncertu a následné vyhlásenie Michala Kaščáka. Nie preto, že by som od neho potreboval počuť, že ide búrka, čo bolo v tej chvíli pri pohľade na oblohu už úplne jasné. Chceli sme si len vypočuť najaktuálnejšie podrobnosti od meteorológov, s ktorými festival spolupracuje a majú svoju základňu priamo v letiskovej veži, a ako dlho bude asi prerušenie programu trvať. Pražský výběr sa však (nevidiac, čo majú za chrbtom, a nevideli to cez pódium ani ľudia pod ním) rozhodol zahrať prídavok v podobe pesničky Chvastoun (Všichni hráli na cimbály).
Tento moment zbytočného čakania na zásadný posledný oznam pred búrkou bol pre mňa o to absurdnejší, že bežne sa prídavky po skončení časového slotu na Pohode vôbec nehrajú. Pritom jednak každá minúta zaváži v osobnom rozhodnutí, či človek, ktorý má tú možnosť, pred búrkou ujde "do vlastného", alebo sa skryje niekde v areáli. A zároveň predĺženie koncertu nie je zrovna ideálnym signálom prítomnému publiku, že situácia je vážna. Jeho ukončenie o pár minút skôr by naopak veľmi jasný signál urgentnosti vyslalo.
Toto považujem za jedinú chybu organizátorov, o ktorej sa nehovorilo ani na tlačovej konferencii. Šéf Pohody však priznal, že si spätne vyhodnotia všetky svoje rozhodnutia a budú o tom otvorene informovať. (Bohužiaľ som sa tlačovky nemohol zúčastniť, nakoľko v čase jej ohlásenia som už nebol v Trenčíne.) Zaujalo ma tiež, koľko kritiky sa znieslo na Ivu Pazderkovú, keď si dovolila v už zmazanom statuse vyjadriť podobný názor, aj keď to urobila prehnane emotívne a ostro. Necitlivá a jednostranná však bola aj reakcia kapely, ktorá sa od jej statusu dištancovala a pochvaľovala si, ako bolo o ňu postarané a ako sa po koncerte sa rýchlo dostala do bezpečia. Iste, veď Artist village je hneď za hlavným pódiom. Ale pointou kritiky neskorého ukončenia ich koncertu je bezpečnosť návštevníkov, ktorí podobný luxus nemajú.
Rovnako ale treba povedať, že už počas samotnej búrky a krátko po nej bola reakcia festivalu ukážková a skvele koordinovaná bez zbytočnej paniky. Viem si predstaviť, že v menej skúsených rukách by sa festival po takej smršti premenil na centrum chaosu. Celý tím v spolupráci s mestom Trenčín a záchrannými zložkami makal na plné obrátky a obrovské množstvo ľudí dostalo v krízovej situácii okamžitú pomoc a podporu. Za všetko spomeniem napríklad pohotový presun rodín s deťmi z rodinného stanového mestečka do bezpečia letiskových priestorov, autobusovú dopravu z letiska, či presun ľudí v núdzi do trenčianskej športovej haly. Celkovo organizátori pre ľudí v areáli urobili maximum a napriek mimoriadne dramatickej a nebezpečnej situácii sa do pomoci slabším statočne zapojili aj mnohí návštevníci. Ukážková bola tiež komunikácia festivalu bezprostredne po búrke.
Čo sa týka komunikácie pred ňou, na pódiách aj v aplikácii prichádzali varovania pred možnou večernou búrkou priebežne počas celého dňa. Samotný Michal Kaščák o večernej búrke prvýkrát informoval osobne na hlavnom pódiu už o 14:00 po prvých veľkých koncertoch dňa, potom o 16:30 a následne aj o 19:00 pred koncertom Pražského výběru a potom aj krátko po ôsmej hodine, keď všetky pódiá stíchli. Na základe toho každý mohol rovnako priebežne zvažovať a plánovať svoje kroky – niekto to má do stanu či do auta päť minút, niekto dvadsaťpäť, niekto prišiel taxíkom a potrebuje bezpečný úkryt v areáli. Pre budúcnosť by bolo skvelé mať ako súčasť evakuačného plánu aj odporúčania na najbezpečnejšie miesta v areáli pre tých, ktorí ho nemôžu / nestihnú opustiť, a tento plán zverejniť v aplikácii či na sociálnych sieťach festivalu spolu s každou aktualizáciou počasia.
Skvelý spôsob informovania o blížiacej sa hrozbe sú tiež obrazovky na pódiách. Tie sa napríklad na festivale Uprising už niekoľko rokov využívajú okrem snímania detailných záberov koncertov aj na krízovú komunikáciu predpokladaných časov príchodu búrky či prerušenia programu. Pohoda by sa týmto mohla inšpirovať, lebo fanúšikovia na koncerte Pražského výběru naozaj cez obrovský stage nemohli vidieť, čo sa valí a počas koncertu málokto sleduje na mobile radary. Obrazovky na pódiách sú veľmi spoľahlivým médiom, ktoré na festivale počas koncertov neprehliadne nikto.
Pravdou tiež je, že vývoj búrkového pásma je nepredvídateľný a takú intenzitu vetra neočakávali ani meteorológovia. Je potvrdené, že trenčianske letisko zasiahol omnoho silnejší vietor, ako keď na Pohode spadol stan pred 15 rokmi. Osobne som nikdy nezažil, aby v aute / karavane spôsobil vietor turbulencie ako v lietadle a aby dážď padal takmer vodorovne. Nikto, kto priamo na mieste počas tejto búrky nebol, si to nevie predstaviť a určite nemôžu kritici tvrdiť ani to, že sa to dalo (čo sa týka intenzity) predvídať. Padnutý stan mal zvládnuť nápor vetra v sile 35 metrov za sekundu (126 km/h). Známe údaje hovoria o rýchlosti vetra počas búrky 26 m/s, v nárazoch však mohol byť ešte silnejší. Ako informovali organizátori, v letiskovej veži počas búrky vypadli kontrolné systémy, takže presnejšie dáta od meteorológov k dispozícii nie sú.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Našťastie sme všetci prežili. Prežije aj Pohoda?
Apropo, budúcnosť festivalu. Od prírody som skôr skeptik, ale veľmi si želám a verím, že Pohoda bude pokračovať. Je veľké šťastie v nešťastí, že búrku a pád najväčšieho stanu všetci prežili – podľa informácií, ktoré v sobotu večer zverejnila televízia Markíza, bolo v trenčianskej nemocnici ošetrených 34 osôb, z toho 30 s ľahšími a štyria so stredne ťažkými zraneniami. Na druhej strane je to pre festival z pohľadu verejnej mienky ďalšia veľká rana, a hlavne v súčasnej už aj tak dosť vyhrotenej spoločenskej klíme.
Pohoda má však nielen davy večných kritikov, ktorí na nej nikdy neboli, aj obrovské množstvo podporovateľov. Tisícky ľudí si lístky na ročník 2025 kúpili už vo štvrtok a v piatok cez deň priamo na festivale, mnohí dokonca aj online už po jeho ukončení. A už pred festivalom si 777 ľudí kúpilo "večné lístky" Nekonečná Pohoda, ktoré festivalu výrazne pomohli v ťažkej ekonomickej situácii, ktorej čelí v ostatných post-pandemických ročníkoch. To všetko sú úžasné prejavy dôvery, solidarity a toho, ako fanúšikom na Pohode záleží. Množia sa tiež správy od umelcov, ktorí sa vzdali honoráru, a v sobotu večer sa veľmi pohotovo uskutočnil koncert na podporu Pohody v klube Pink Whale, kde takisto bez nároku na honorár vystúpilo viacero umelcov, ktorí pre zrušenie festivalu nemohli odohrať svoje koncerty na letisku.
Silným gestom sú aj empatické statusy od iných slovenských festivalov naprieč celou scénou, vrátane tých, s ktorými má Pohoda komplikovanejšie vzťahy. Verejné slová podpory organizátorom a návštevníkom vyjadrili Grape, Uprising, Žákovic Open, Lovestream, Atmosféra, Folklórne slávnosti pod Poľanou a mnohé ďalšie. Ako trefne a veľmi pekne povedal môj kamarát Marek Kučera, "lebo si uvedomujú, že Pohoda sú aj oni".
Aj preto verím, že ak bude trestné stíhanie vo veci prečinu všeobecného ohrozenia objektívne a jeho výsledok rovnaký ako pri tragédii pred pätnástimi rokmi, na Pohodu sa budeme môcť tešiť aj v roku 2025. Možno mi po tomto texte niekto bude vyčítať, že namiesto bezvýhradnej podpory som si dovolil aj kritiku, ale môj vzťah k tomuto festivalu sa napriek tomu nemení. A myslím si, že ju v súčasnosti na Slovensku potrebujeme viac než kedykoľvek predtým. Ak to nepôjde inak, tak pokojne aj menšiu, bez veľkých hviezd, s udržateľnejšou ekonomikou a možno i o čosi skromnejšou rozlohou areálu, v ktorom bude bezpečne za každého počasia. Myslím si, že to po tomto týždni opäť raz musí byť hlavnou výzvou a prioritou pre všetky letné festivaly. Všetkým však držím palce, aby ich extrémne prejavy klimatickej zmeny obišli.
Autori: Michaela Kučová (1), Matej Kráľ (2), Patrik Marflák (3)
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
