Tvorba Nicka Cavea ma vždy priťahovala, ale priznám sa, že boli albumy, ktoré mi na prvú nesadli a ktoré som dostatočne ocenil až po rokoch od ich vydania. Rovnako boli obdobia, keď som sa tohto "černokňažníka", za ktorého som ho vo svojom tínedžerskom a občas i v dospeláckom veku považoval, doslova bál. Teraz sa mi to zdá smiešne, ale pamätám si, ako ma svojou atmosférou desil napríklad song Tupelo, ktorý keď dnes počujem na koncerte, idem od radosti a vytrženia vyskočiť z kože.
30. august bol dátum vydania albumu Wild God. Moje prvé počúvanie nastalo minútu po polnoci, hneď ako sa objavil na Spotify. A to bola chyba, lebo tú noc som toho od nadšenia už veľa nenaspal. Čerstvú novinku som si pustil minimálne ešte desaťkrát a svojim kamošom som v ten deň napísal nasledovnú správu:
"Nový Cave - od prvej skladby po poslednú, jeden veľký zážitok – najlepšia práca so zbormi, akú som posledné roky mal možnosť počuť. Je to ako film, ktorý nepotrebuje obraz – poslucháč si vystačí s tým, čo má v hlave.
Je úžasné, keď sa dokáže niekto posunúť v tom, čo robí – nie ďalej, ale hlbšie až do samého stredu vlastnej existencie. Wild God je ako výberovka zo všetkých Nickových albumov, ktoré neboli doposiaľ nahraté.
Song Conversion je úplná slasť, spúšť, obrad hraničiaci so vzkriesením: popol, ktorý nepáli, ale príjemne hreje – teplotou človeka, ktorý sa neraz popálil. Nepočítal som, že to ešte niekedy poviem, ale Cave nahral opäť veľké dielo."
A to som ešte nevedel, ako úžasne budú nové skladby znieť naživo, ale nebudem predbiehať. Pár dní po vydaní albumu som si kúpil vstupenky na dva Nickove koncerty – do Budapešti (státie pod pódiom) a do Prahy (sedenie pri pódiu, sektor 102). Chcel som vidieť Diwokého Boha naživo, ale to, čo som dostal, presiahlo akékoľvek moje očakávania.
Zdroj: Marek Kučera
Oba koncerty mali rovnaký playlist, jedinou kozmetickou zmenou bola len výmena poradia dvoch piesní v prídavkoch.
"V Budapešti mi došli slová, ale na koncerte v Prahe som chvíľami zabudol dýchať.
Just Breathe – Just Breathe – Just Breathe.
Takúto intenzívnu zmes emócii som na koncerte ešte nezažil a to som Nicka Cavea & The Bad Seeds videl už niekoľkokrát. Moje telo a hlava by potrebovali viac zmyslov, aby to, čo sa udialo v O2 aréne, dokázali v plnej hĺbke vstrebať. Koncert roka? Kdeže! Životný koncert!"
Tieto riadky som napísal ráno po pražskom koncerte a nič by som na nich nezmenil ani teraz. V čom bol teda pražský koncert tak výnimočný?
No, ako to povedať, aby to nevyznelo, že som sa pomiatol – ono to ako keby miestami ani nebol štandardný koncert ale niečo medzi bohoslužbou a skupinovou terapiou. Viac sa prikláňam k terapii – jedna z definícii totiž hovorí: "Skupinová terapia poskytuje prostredie, v ktorom má človek možnosť precítiť/prežiť sám seba a svoju zmenu prostredníctvom spätnej väzby od ostatných členov skupiny." A presne toto sa udialo.
Takmer 15-tisíc ľudí sa ocitlo v prostredí, v ktorom sa cítili bezpečne a navzájom kolektívne prepojení. A to všetko vďaka Nickovi, jeho piesňam, jeho príbehu, bolesti, ktorú sa nebál zdieľať, jeho autentickosti (nič nebolo akože), uvoľnenosti, spiritualite a láske.
Môže to znieť akokoľvek pateticky či gýčovo, ale práve láska počas celého koncertu v piesňach i v komunikácii s publikom dominovala. Ona, skupinová dynamika, Nickov príbeh a jeho obnažená suverenita a zraniteľnosť boli tým motorom, ktorý nás všetkých vzájomne spojil a držal pevne pohromade.
"Na pódiu cítim, ako sa ku mne od publika odráža sila hudby, láskyplné živiny, nastáva prijímanie a prúdenie lásky. A tá sila je obojstranná."
Zdroj: Marek Kučera
Keď hovorím o láske, hovorím aj o piesňach I Need You a O Wow O Wow (How Wonderful She Is). Prvá je z albumu Skeleton Tree, ktorý keď vznikal, zastihla Nicka zdrvujúca správa o smrti jeho syna.
"Hudba a práca sú tým jediným, čo ma v minulosti zachránilo. Počas celého nahrávania Skeleton Tree som sa cítil mŕtvy, ale vedel som, že ak ten album nenahrám vtedy, tak už nikdy."
Nicka, ktorý sám o sebe tvrdil, že býval egomaniak s nízkym sebavedomím a so silným libidom, strata syna totálne zmenila.
"Od Arthurovej smrti dokážem prejsť za hranicu žiaľu v plnej sile a zažívať radosť, ktorá je pre mňa úplne nová. Akoby mi skúsenosť žiaľu zväčšila srdce. Zažívam obdobia šťastia častejšie než kedykoľvek predtým, hoci to bola tá najzničujúcejšia vec, aká sa mi kedy prihodila."
Ako keby toho nebolo dosť, po tejto udalosti prišiel Nick v nasledujúcich rokoch aj o svoju mamu, o svojho ďalšieho syna Jethra i svoju celoživotnú múzu Anitu Lane a práve jej je venovaná druhá zo spomenutých piesní.
"Anita bola úplne úžasná, nesmierne talentovaná, neskutočne krásna a plná života. Dovtedy som nikoho takého nestretol. Celé dni sme niečo vyrábali, kreslili, maľovali a len sme tak nasávali svet a jeden druhého. Boli to nevinné, nekomplikované, úžasné časy."
Anita sa objavuje vo viacerých Nickových skladbách či už ako spoluautorka (From Her To Eternity, Stranger Than Kindness), speváčka (Death Is Not The End) alebo ako jeho inšpirácia (Girl in Amber, O Wow O Wow). Práve vďaka nej začal byť Nick tvorivejší a začal sa v textoch vyjadrovať zrozumiteľnejšie. Zažili spolu kruté i malebné časy. Bola s ním v momente, keď mu na policajnej stanici oznámili, že mu zomrel otec a zostala v jeho srdci, aj keď už netvorili pár.
"Myslíte si, že poznáte smútok, myslíte si, že ste vypracovali jeho mechanizmy, myslíte si, že ste sa stali dôvtipnými – silnejšími, múdrejšími, odolnejšími – myslíte si, že na tomto svete už nie je nič, čo by vám mohlo ublížiť, a potom Anita zomrie," napísal Nick na svojej stránke The Red Hand Files, prostredníctvom ktorej otvorene komunikuje so svojimi fanúšikmi. Na otázku "Čo nám môžeš o Anite povedať?" okrem iného prezradil: "Každý s ňou chcel pracovať, ale bolo to ako snažiť sa chytiť blesk do fľaše. Bola zďaleka najmúdrejšia a najtalentovanejšia z nás všetkých."
Všestranná Anita Lane vydala dva radové albumy Dirty Pearl (1993) a Sex O’Clock (2001). Na prvom sa nachádza mrazivá pieseň If I Should Die, v ktorej Anita vyslovuje pomaličky a ledabolo nasledujúce slová: "If I should die / Before I wake / Please dear friend / My soul to take". Je to skladba, ktorú by kedykoľvek mohol zložiť aj Nick, tak veľmi si boli blízki. Odporúčam si vypočuť aj jej trojtrackové EP World's A Girl (1995), to obsahuje dva duety s Caveom vrátane coververzie Gainsbourgovej Je t'aime... Moi non plus (skladba I Love You... Nor Do I).
"S Anitou je to rovnako ako s Arthurom aj s mojou mamou – vždy vedeli, že ich milujem. Vedeli to. Vôbec o tom nepochybujem."
Keď Nick v prídavku spieval o Anite a díval sa popri tom na veľkoplošné plátno, z ktorého sa Anita na nás usmievala, bolo v jeho očiach badať, čo všetko táto žena pre neho znamená. Bolo to očarujúce. Nick nám dal najavo, že aj keď sme vo vzťahu, môžeme milovať kohokoľvek bez toho, aby sme komukoľvek ublížili.
"Láska, ten najrozhodujúcejší, najmenej intuitívny čin, je povinnosťou každého z nás."
V Budapešti som si s Nickom viackrát podal ruku, v Prahe som však jeho koncert precítil intenzívnejšie. Vystúpenia Nicka Cavea sú totiž dotykové aj bez toho, aby sa vás Nick musel fyzicky dotknúť. Môže to znieť šialene, ale pre niekoho môžu mať jeho koncerty až transformačný či hojivý charakter. Napríklad v Štokholme videl Nick v prvom rade plakať ženu. Spýtal sa jej, či je v poriadku a potom si kľakol a objal ju.
"Mladý Nick Cave si mohol dovoliť svetom svojím spôsobom pohŕdať, lebo netušil, čo ho čaká. Teraz vidím, že toto pohŕdanie alebo opovrhovanie svetom bolo luxusom alebo zábavkou, možno až márnivosťou. Nemal predstavu o vzácnosti života – o krehkosti. Netušil, aké ťažké, ale podstatné je milovať svet a správať sa k nemu láskavo."
Nick mal pravdu, keď tvrdil, že nové piesne sa zdajú byť účelovo vytvorené pre živý zážitok a live prevedením presahujú hranice albumových verzií – "Toto je prirodzený potenciál živej hudby a vystúpenia – nespochybniteľná a explicitná transcendentná výmena, a to je úžasné," teší sa Cave v poslednom príspevku na Red Hand Files.
Ak máte možnosť zažiť Nicka Cavea & The Bad Seeds na aktuálnom turné, neváhajte. Odnesiete si domov viac ako len zážitok.
Autor: Marek Kučera
*Citácie Nicka Cavea sú z knihy Nick Cave and Seán O'Hagan - Viera, nádej a masaker, IKAR, 2023
