Do kín, pred oči a do uší fanúšikov Pink Floyd sa po vyše päťdesiatich rokoch dostáva skutočná lahôdka. Dekády ukrýval archív skupiny filmové pásy so záznamom koncertu v Pompejách v nesprávne označených obaloch na to, aby sa dnes ocitli v najvyššej 4K kvalite a poskytli najvernejší zážitok oddaným fanúšikom a zároveň celkom novým generáciám priblížili jedno z ikonických diel kapely, ktorá prepísala dejiny hudby.

Keď sa koncom leta 1971 ocitli Pink Floyd pred filmovými kamerami vo vyľudnenom amfiteátri uprostred starobylého mesta Pompeje s pohnutým historickým príbehom, bolo to niečo nevídané. Na svetovej rockovej scéne už úspešne žiarili mená, o ktorých sa bavíme aj o vyše päťdesiat rokov neskôr, a na svet prichádzali už aj ich prvé koncertné albumy a filmy. Všetky živé nahrávky sa celkom prirodzene vyznačovali čo najvzrušujúcejšou atmosférou podporenou rozvášneným publikom.

V progresívnom rocku to však bolo od začiatku o čomsi celkom inom. Jednotlivé kapely, ktoré tento žáner zadefinovali každá na svoj spôsob, sa vyznačovali absolútne osobitou koncertnou prezentáciou. Kým pri King Crimson či Yes fanúšikom onemeli tváre pri dychberúcich inštrumentálnych výkonoch, Genesis poňali svoje vtedajšie koncerty takpovediac teatrálnym spôsobom. Charizmatický frontman Peter Gabriel menil masky, kostýmy, inokedy sa zas vznášal nad pódiom.

Pink Floyd však boli iní. Už od vstupu do rodiacej sa psychedelickej scény v polovici šesťdesiatych rokov strhávali počas koncertov pozornosť najmä inovatívnym vizuálnym a zvukovým poňatím. Dôvod treba hľadať v samotných počiatkoch kapely –zakladajúca štvorica členov na čele so Sydom Barettom sa stretla počas štúdií na polytechnickej škole v Londýne. Tím kapely tvorili takisto blízki ľudia z tohto prostredia, a tak bolo logické, že viac než akákoľvek iná kapela sa začali práve Pink Floyd zaoberať touto stránkou svojich koncertných predstavení.

Charakteristickými sa stali najmä psychedelické obrazce vytvárané v reálnom čase, neobyčajná svetelná šou počas koncertov či narábanie a hra so zvukom v sálach. To všetko štvorica postupným vývojom stále zdokonaľovala, čo celkom prirodzene neskôr viedlo k tým najambicióznejším projektom, aké v dejinách rockovej hudby vznikli.

Za všetko môže stratený pas

Ani výber amfiteátra v legendami opradených Pompejách nebol v októbri 1971 ničím výnimočným. Veľkolepé koncerty na vypredaných desaťtisícových štadiónoch Pink Floyd ešte len čakali. Na prelome 60. a 70. rokov si štvorica napriek narastajúcej popularite stále užívala nepomerne menšie pódiá a publiká. Často vystupovala v nezvyčajných priestoroch, čo dokazuje hneď niekoľko archívnych záznamov. Jeden z nich, takisto z roku 1971, dokonca zachytáva Pink Floyd v jednej z francúzskych katedrál. 

Do amfiteátra v Pompejách ich zaviedol filmový režisér Adrian Maben, ktorý túžil so štvoricou nahrať film už dlhší čas. Jeho prvotný návrh, aby zábery na najväčšie skvosty umenia dotvárala ich hudba, sa kapele nepozdával. V lete 1971 sa režisér ocitol na výlete v Pompejách, kde mu práve večerná atmosféra vyľudneného amfiteátra učarovala po tom, ako sa tam vrátil hľadať svoj stratený pas.

Netrvalo dlho a začiatkom októbra toho istého roku sa starobylé ruiny stali svedkom čohosi nevídaného. V srdci amfiteátra začala pribúdať aparatúra, nástroje aj filmový štáb. Nie všetko však prebiehalo celkom hladko, de facto prvým riadnym filmovacím dňom bol až tretí. Presne toľko totiž trvalo, kým do amfiteátra natiahli vyše pol kilometrový záložný elektrický kábel z centra mesta, ktorý uživil aparatúru celej kapely.

Verný obraz kapely 

Koncertný film Pink Floyd at Pompeii je však bezpochyby najmä verným historickým dokumentom výnimočnej hodnoty. Napriek veľkosti aj významnosti skupiny, akou Pink Floyd boli, sa k ďalšiemu koncertnému filmu dostali až v druhej polovici nasledujúcej dekády, ale to už bola trochu iná kapela. Vo filme vydanom v roku 1972 sa stretávame s obrazom Pink Floyd v pomerne stále idylickom štádiu, plnom hudobníckom rozkvete a najmä hráčskej synergii.

Priam hmatateľným spôsobom tu môžeme zažiť to, čo vlastne Pink Floyd znamenali a znamenajú – štvoricu výnimočných hudobníkov, vizionárov a autorov. Ukazujú sa tu tie najsilnejšie piliere kapely, akcentujú sa hráčske schopnosti aj prepojenosť jednotlivých členov. To všetko prebieha na ploche viac než bohatých osemdesiatich minút a piatich kompozícií, ktoré zachytávajú všetko vyššie spomenuté.

Echoes, dvadsaťtri minútová kompozícia rozdelená na dve časti, film rámcuje – otvára aj uzatvára. Gitarista David Gilmour a hráč na klávesy Rick Wright tu predvádzajú svoj otvorený hudobný dialóg a dokazujú, kto bol večným nositeľom zvuku Pink Floyd. V ďalšej skladbe One Of These Days zasa svoj priestor dostáva rytmická sekcia – bubeník Nick Mason a basgitarista Roger Waters, ktorí nikdy nepatrili medzi virtuózov, no najmä Nick Mason vždy vedel, čo skladbám dodať – presne vymeraný rytmus s nenahraditeľným citom aj úspornosťou, no tak ako jeho kolega, ani on sa nebál rockovo pritvrdiť.

V psychedelických kompozíciách Careful With That Axe Eugene, A Saucerful of Secrets a Set The Controls For The Heart Of The Sun sa zasa kapela stáva jednoliatym celkom – hudbou a zvukom, ktorým sa navždy dokázali odlíšiť a stali sa absolútne nenapodobiteľnými.

Definitívna podoba filmu sa za pochodu menila a z výlučne koncertného filmu sa stal aj dokument. Pomedzi jednotlivé skladby pribudli veľmi vzácne zábery zo štúdií Abbey Road, ktoré zachytávajú kapelu pri prípravách albumu The Dark Side Of The Moon. Ukazuje to experimentovanie, využívanie nástrojov ale aj samotné nahrávanie. A nielen to – na odľahčenie Adrian Maben do filmu zachytil aj kapelu pri večeri a pomedzi to ju aj vyspovedal.

Film Pink Floyd at Pompeii znamená aj isté uzatváranie jednej výraznej kapitoly v príbehu kapely. Keď v marci 1973 vydala svoj magnum opus The Dark Side Of The Moon, z koncertných setlistov sa začali kompozície ako Careful With That Axe Eugene či A Saucerful of Secrets vytrácať. Do záveru existencie Pink Floyd zostala koncertnou stálicou iba skladba One Of These Days. Prirodzene, kapela prechádzala vývojom a získavala nový repertoár, o neskorších obdobiach nehovoriac. V priebehu rokov však množstvo fanúšikov túžilo po počutí skladieb celej tejto éry.

S niekoľkými výnimkami sa na tieto skladby nedostávalo ani počas sólových koncertov Davida Gilmoura alebo Rogera Watersa. Až Nick Mason vo svojom projekte Nick Mason's Saucerful of Secrets v uplynulých rokoch oprášil celé rané obdobie svojej celoživotnej kapely. Pompeje sa však bezpochyby stali v príbehu Pink Floyd ikonickým miestom. David Gilmour sa tam v roku 2016 vrátil a nahral fascinujúci koncertný film, tentokrát už s publikom. A hoci nie do toho istého amfiteátra, ale do Pompejí v roku 2023 opäť zavítal aj Nick Mason.

Reštaurovaná verzia s dychberúcim výsledkom

Film v roku 1971 vznikal pod časovým aj materiálnym tlakom. Hoci v dobe svojej premiéry zožal úspech, netrval dlho. Zatienila ho nevídaná popularita kapely po úspechu albumu The Dark Side Of The Moon, no pre fanúšikov sa stal v priebehu rokov takpovediac kultovým. Keď ho však chcel režisér Adrian Maben na prelome tisícročí prerobiť, zistil, že vo francúzskom filmovom archíve, kde boli ďalšie vzácne filmové materiály uložené, sa už nenachádzajú. Hovorí sa, že jeden z pracovníkov archívu potreboval uvoľniť miesto, a tak dal filmové pásy spáliť. 

Po vydaní rôznych verzií filmu nie najlepšej kvality prišla dlho očakávaná a vítaná zmena až po vyše 50 rokoch. Novej vizuálnej podoby, ktorá vychádza pod názvom Pink Floyd at Pompeii – MCMLXXII, sa zhostila filmová producentka Lana Topham, ktorá v archívoch Pink Floyd po originálnych filmových pásoch pátrala už od roku 1994. Napokon ich našla v piatich zle označených obaloch. Začal sa tak náročný proces reštaurovania celého materiálu, kedy bolo snímané políčko po políčku na filmovom páse. Na filmovom plátne sa tak po prvý raz od premiéry v roku 1972 objavila skutočná a pôvodná kvalita filmu. Všetky ďalšie oficiálne vydania boli totiž iba naskenovanými kópiami z projekcie. 

Ďalšou výraznou zložkou je zvuk filmu. O nový mix sa postaral zvukový a hudobný mág, výrazný hudobník a najmä milovník Pink Floyd Steven Wilson. S jeho menom sa už vyše dekády môžu fanúšikovia stretávať na obaloch albumov nielen jeho vlastnej tvorby. Stará sa totiž o nové zvukové mixy a remastering klasických a legendárnych albumov populárnej aj rockovej hudby. Za posledné roky sa podpísal pod nové mixy albumov Tears For Fears, Jethro Tull či King Crimson. 

Žiada sa jednoducho doslova povedať, že práve takto by mala vyzerať starostlivosť o svetové kultúrne dedičstvo, pretože práve čímsi takým ikonický koncertný film Pink Floyd at Pompeii je. A práve takto vyzerá tá najušľachtilejšia podoba technologického pokroku. Vizuálny aj zvukový zážitok je jednoducho dychberúci, očarujúci a fascinujúci.

Už v prvom z dvoch celosvetovo vyhradených premietacích dní, vo štvrtok 24. apríla, sa o tom mohli presvedčiť tisíce divákov vrátane bratislavského Kina Lumiére, ktorého veľká sála sa zaplnila takmer do posledného miesta. Pre tých, ktorí to nestihli alebo im informácia o filme unikla, čaká ešte druhý termín, nedeľa 27. apríla. O týždeň na to vyjde koncert aj na vinylovej platni, CD a DVD. 

Čo ukrývajú archívy

Zreštaurovaná podoba koncertného filmu Live at Pompeii nie je za uplynulé roky jediným podobným počinom. Fanúšikovia Pink Floyd sa už v roku 2019 dočkali podobne a celkom nanovo spracovaného koncertného záznamu vo vypredanom Nassau Colliseum v New Yorku počas svojho comebackového, takmer štvorročného turné k albumu A Momentary Lapse of a Reason z roku 1988. Neskôr nasledoval aj záznam zo záverečného turné kapely z roku 1994 pod názvom Pulse.

Zostáva už len veriť, že archívy Pink Floyd ponúkajú ešte mnoho doposiaľ nezverejnených perál – napríklad záznam koncertov k albumu The Wall.

Autor: Samuel Ivančák

Súvisiaci interpreti: Pink Floyd