Pink Floyd

Beriem život do vlastných rúk

Od rána do noci som sa z dohľadu zdržiaval
Bolo mi jedno čo sa deje
Ledva pri živote som len tak tak prežíval
Jedným slovom ... bez nádeje

Nič nebudeš počuť
Je schúlený v kúte
Z mojich úst
Ale svetielko nádeje ešte blikoce
Strávil som príliš veľa
S nekonečným prúdom hlúposti
Na druhej strane
...preklína to miesto
Moja koža je chladná
V mori rôznych predstáv
Ľudskému dotyku
Sebazničujúce zviera
Toto krvácajúce srdce
Čaká kedy sa vlny prevalia
Už ledva tlčie

Zasvätil som sa tichu a teraz
Už ani nepočujem keď myslím nahlas
Umlčovaný svetlom obraciam sa k noci
S prázdnym úsmevom jej temnotu nosím

Driapem sa späť do života
Celý môj nervový systém vrie
Život si do vlastných rúk beriem

Teraz sa na neho pozrite je akýsi bledší
Ale preberá sa
Začína pokašliavať
Je to tak dávno odkedy nerozpráva
Z mojich úst si môže slová priamo brať

A konečne vidím s týmito slovami
Jasne cez mraky ktoré ma zahaľovali
Daj mi chvíľku potom vyslov moje meno
Teraz môžeme znovu počuť jeden druhého

Vyčkávam
Stojí na pokraji
Na ten deň
V zajatí prudkého hnevu
Až všetky tie mraky
A vrhnutý do kotla bude
Budú odviate
...preklínať to miesto
Teraz som s tebou
Je rozkmásaný všetkými smermi
Možem vysloviť tvoje meno
Ale svetielko nádeje ešte blikoce
Teraz môžeme znovu počuť
Čaká kedy sa plamene rozhoria
Jeden druhého