Pred 20 rokmi prišla slovenská hudba o nenápadnú, no o to väčšiu osobnosť. Dežo Ursiny neohuroval davy, pretože jeho tvorba mala osobitý a intímny výraz. Bola určená ľuďom, ktorí nechceli len počúvať, ale mali záujem premýšľať a diskutovať. Zamestnávala viacero zmyslov naraz, podnecovala k úvahám, bola náročná na pochopenie, no ak sa človeku dostala pod kožu, už tam zostala naveky.
V osídlach dobových subkultúr
Ursiny vždy túžil po originalite. Bolo mu jedno, že sa z Anglicka na začiatku 60. rokov valila vlna merseybeatu, on chcel robiť rockovú hudbu po svojom. Chvíľu si počkal a presne v polovici šiestej dekády vyprodukoval s kapelou The Beatmen nezabudnuteľný song Let's Make A Summer, obsahujúci tak trochu zvláštne aranžmány, vymykajúce sa z kontextu vtedajších československých hitoviek. Ostatní hudobníci mali iné predstavy o budúcnosti (zostali v Nemecku), takže Dežo sa porúčal a kapela sa onedlho stratila v prepadlisku dejín.
Nasledujúca perióda s The Soulmen mala úspešnejší, no rovnako krátkodobý charakter. Zostava sa zúžila na údernejšie trio (s Fedorom Frešom na base a Vladimírom Mallým na bicích), podarilo sa jej vyhrať jednu veľmi dôležitú súťaž a od singlov sa bola schopná prekopať k EP so štyrmi nesmrteľnými piesňami. Napriek vplyvu Cream niesli jasné prvky progresivity, ale ani originálnejší feeling a úspechy nezaručili trom silným osobnostiam dlhovekosť. Dežo bol v tom čase zároveň študentom VŠMU, a preto sa na ďalších päť rokov rozhodol naplno venovať štúdiu dramaturgie, aj pod vplyvom rozpadu The Soulmen.
V provizórnej zostave, no s veľkými ambíciami
Hudbu však filmom nenahradíš, takže o päť rokov neskôr sa Dežo vrátil do hudobného sveta. Síce bez stálej kapely, no zato s vynikajúcim klávesovým hráčom Jarom Filipom. Provizórnu zostavu doplnili skvelí českí muzikanti Vladimír Kulhánek (basa) a Jaroslav Šedivý (bicie), ktorí už mali na svedomí "flamengovskú" platňu Kuře v hodinkách. Spoločne sa zavreli od 5. do 21. júna 1972 v dejvickom štúdiu firmy Supraphon, aby splodili debut Dežo Ursiny / Provisorium. Album čakal na vydanie pár mesiacov, takže v roku 1973 bola spomínaná zostava dávnou minulosťou a Dežovou prioritou sa v tom čase znovu stal film.
Ak chceme silou mocou porovnávať 60. roky a Provisorium, spoločnými znakmi by mohli byť anglické texty a zvyšky zasnenej nostalgie, tak charakteristickej pre dekádu lásky a mieru. Beatové korene sa nadobro vytratili, možno by sa dali vystopovať bluesové elementy z čias The Soulmen, no pribudli postupy inšpirované slávnymi Pink Floyd. Hudba má rozlet, jej nálady sú veľmi premenlivé, niekedy to vyzerá, že ani sám Dežo nevedel, akým štýlom má pieseň držať pohromade. Najväčším úskalím art rocku bolo stvoriť variabilnú, pestrú a zaujímavú (čo možno najdlhšiu), no zároveň zmysluplnú kompozíciu s hlavou a pätou. V tomto smere sa Dežove ambície naplnili len na 50 percent.
Platni dominuje rozsiahla kompozícia Christmas Time, kde si mohli hudobníci na takmer 20-minútovej ploche vyskúšať svoje schopnosti v behu na dlhé free-rockové trate. A nepochybne mali tie najlepšie a najpoctivejšie úmysly, lenže po čase akoby buď strácali dych alebo sa stratili na nesprávnej lesnej ceste. Ako to už v art-rocku býva zvykom, nie všetky epicky sa tváriace skladby nad 10 minút vydržia udržať poslucháča v napätí. Možno keby ju Dežova kapela skrátila a zhutnila, získala by oveľa silnejší drive. Takto je kdesi na polceste medzi umením a nabubrelým rockovým gýčom.
O čosi lepšie si vedú kratšie skladby, ktoré sú umiestnené na druhej strane vinylu. Možno sú svojou pesničkárskejšou formou bližšie 60. rokom, ale naznačujú možnosti ďalšieho a úspešnejšieho smerovania. Looking for the Place to Spend Next Summer vykazuje istú dávku nostalgie a bluesovejšia nálada len podčiarkne clivosť veľmi šikovne vystavanej polobalady. Nenápadne sa preleje do Apple Tree in Winter s podobne posmutnelým charakterom, len s väčším množstvom sláčikov. Skupina sa naplno znovu rozbehne v záverečnej I Have Found, kde nie je núdza o zbory, flautu, zaujímavý ústredný gitarový motív či vkusné bubnové sólo. Obzvlášť pri ňom mám neodbytný pocit, že pieseň by sa nestratila ani vo vtedajšom zahraničí.
Celý album na Youtube
Dlhá odmlka a prvý vrchol
Debut opatrne naznačil, čoho je Dežo schopný ako sólový skladateľ. Ukázal vyhranenosť voči ostatným rockovým zoskupeniam, čím nevedome zavŕšil jednu (anglickú) éru. Po nej sa zoznámil s básnikom Ivanom Štrpkom, ktorý sa čo nevidieť mal stať jeho dvorným textárom. V polovici siedmej dekády sa Dežo venoval tvorbe filmovej hudby, ktorá mu išla nadmieru dobre (kritici dodnes s láskou spomínajú na Jakubiskov krátky film Bubeník červeného kríža) a pomaly sa s Ivanom pripravovali na spoločný debut. Verejnosť sa s ním oboznámila v roku 1978, kedy sa objavil pod názvom Pevnina detstva.
Krátku miniatúru Vtáci strieda dlhočizný epos Ostrov, ktorý má na rozdiel od Christmas Time z debutu oveľa premyslenejšiu štruktúru, zaujímavú počas celej hracej doby. Podľa zákonov z konca 70. rokov je rytmika vynaliezavo džezová, v čom ju podporujú klavírne sóla, tajuplné prechody či dychové a sláčikové nástroje. Skladba sa pohybuje v pokojných vodách, je striedmejšia, neobsahuje toľko nesúrodých motívov ako Christmas Time, takže je oveľa kompaktnejšia. Je potešiteľné, že Dežo pochopil princíp "menej je viac" a naučil sa udržať skladbu pokope tak, aby mala jasne daný konštrukt s opakujúcimi sa a nevyčnievajúcimi motívmi.
Obrovský posun je vidno v lyrike, spievanej v slovenčine. Tak ako bol Dežo skvelý skladateľ, to isté platilo o Ivanovi Štrpkovi ako textárovi. Privretými očami má spočiatku stoickú náladu, rýchlo striedanú nervným behom, kedy má Dežo pocit, že musí urobiť množstvo vecí naraz. Po námahe dobre padne odpočinková flautová hra či zopakovanie úvodných motívov. Podobnú náladu má aj Nové dieťa, bežiace na sever, za ktorým zostávajú len stopy po zvukoch zaujímavej hry s paličkami. A hoci sa Jedného dňa začína ponuro pinkfloydovsky, Dežo si touto platňou našiel vlastnú, osobitú hudobnú pevninu, ktorú časom dokázal ešte zveľaďovať, rozširovať a skrášľovať.
Celý album na Youtube
Sila Dežovej hudby spočívala v jej (a jeho) skromnosti
Opakom širokej päťročnej priepasti medzi debutom a druhou platňou bol len ročný časový odstup, ukončený treťou doskou Nové mapy ticha (1979). Dramaturgicky sa od predošlých dvoch líši, keďže dlhšie časové plochy sa rozdelili na menšie úseky a počet songov stúpol na osem. Zvýšil sa aj počet hostí, neprehliadnuteľný je organ Mariána Vargu (Zelené jablko) a sláčikové nástroje, za ktoré boli zodpovední na slovo vzatí odborníci. Zvuk, hudba a texty zostali prakticky nezmenené (verné štýlu z predošlého albumu), hoci neboli by to Ursiny a Štrpka, keby nepodnikli výpravy do svojských kútov rocku a poézie.
Napriek dramaturgickej odlišnosti markantne vyčnievajú (znovu) najdlhšie položky. Prostredná časť skladby Na malej stanici je relaxačne úchvatná a ako celok patrí k najsilnejším Dežovým výtvorom. Domestic Flight sa nesie v podobnom duchu, no v pokoji si užijete čembalo, aby ho vzápätí zmietol dravý príliv rockovej energie. Dežo od druhej platne dokázal majstrovsky pracovať s odlišnými pasážami a tu to len potvrdil. Gitara je presne tam, kde by ste ju čakali, hoci je pravdou, že Ursiny nikdy nepotreboval vystavovať na obdiv svoje inštrumentálne schopnosti a radšej dal prednosť spoluhráčom.
Zároveň je potrebné pochváliť striedmosť a zemitosť, s akou sa aj oni ako sprievodná kapela Burčiak skromne prezentujú. Hudobníci napriek silným individuálnym schopnostiam pracujú v prospech celku, piliermi sa stali hlavne vynikajúca rytmika a klávesové nástroje Jara Filipa. V podstate im len "stačilo" zahrať to, čo stvoril Ursiny - skladateľ, a hneď mal socialistický poslucháč o nevšedné zážitky postarané. Ak chcel počuť Ursinyho - interpreta, mohol si pustiť záverečnú chuťovku Hádanka, kde znie skvelá akustická gitara. A počas celých 45 minút mal možnosť vychutnať si Ursinyho - speváka veršov, ktoré sa v podstate nikdy nerýmovali, ale dodnes majú zvláštnu charizmu (Nové mapy ticha).
Celý album na Youtube
Na prelome 70. a 80. rokov prežíval Dežo Ursiny svoj tvorivý vrchol. Prepracoval sa naň kľukatou cestou, ktorá odštartovala v 60. rokoch s kapelami Beatmen a Soulmen, pokračovala štúdiom na VŠMU, tvorbou ambiciózneho debutu a písaním hudby k filmom. Svetový art rock mal v čase vydania albumov Pevniny detstva a Nové mapy ticha najlepšiu éru už za sebou, to však Deža neodradilo. Mal predsa svojho textára, osobitý zvuk, skvelých hudobných sekundantov a nezameniteľný výraz hlasu. Po tretej platni mal v rukách devízy, ktoré plánoval zúročiť tak, aby sa jeho hudba aj v pre rock ťažkej ôsmej dekáde vyvíjala k dosiaľ neobjaveným obzorom.
Ďalší diel nášho seriálu o hudobnej tvorbe tohto jedinečného slovenského umelca prinesieme koncom júla. Pilotný článok so spomienkou na Deža Ursinyho s vyjadreniami viacerých jeho kolegov a hudobníkov sme priniesli 2. mája, presne na 20. výročie jeho úmrtia.
Pokračovania série:
80. roky Deža Ursinyho: Od zadumanosti k väčšej zrozumiteľnosti a späť
Hudba Deža Ursinyho v 90. rokoch bola alternatívou k všetkému, čo tu vzniklo
Autor: Marek Danko
Foto: SITA/archív Jakuba Ursinyho
Súvisiaci interpreti: Dežo Ursiny
