Keď som jednému kamarátovi spomenul, že Cradle Of Filth v marci vydali nový album, odpovedal otázkou: "Môžu ešte niečím po tých rokoch prekvapiť?". Tak som sa zamyslel, či vôbec pod hlavičkou Cradle Of Filth ešte vôbec chcú prekvapovať, a hlavne, či to od nich niekto z verných fanúšikov vlastne očakáva.
Dávnejšie som čítal rozhovor s Mikeom Pattonom, ktorému sa po koncerte jeho ultra-experimentálneho projektu Mr. Bungle posťažoval gitarista Trey Azagthoth, že mu závidí, pretože on si takéto niečo vo svojej death metalovej kapele Morbid Angel dovoliť nemôže, lebo fanúšikovia by to nestrávili. Predpokladám, že Mike mu povedal, nech to smelo skúsi a bol z toho album Illud Divinum Insanus (2011), ktorý dopadol presne tak, ako Trey predpovedal.
Napriek všeobecnému odporu väčšiny fanúšikovskej základne, ja som stál na opačnej strane barikády a z albumu som bol nadšený. S odstupom času uznávam, že nie úplne dobre funguje ako celok, možno preto, že sa experimentálne veci striedali s ich klasickým death metalom a asi by stačilo tie úlety vydať na EP s varovaním, že "čakajte neočakávateľné". Ale veľmi si cením tú odvahu, že to aspoň skúsili a ukázali, že vedia zložiť dobré veci aj mimo death metalových mantinelov.
Zdroj: Branislav Vartovník
Obávam sa, že keby Cradle Of Filth skúsili niečo podobné, skončilo by to rovnakým nepochopením. V minulosti už zopár jemných pokusov bolo. Napríklad na albumoch Nymphetamine (2004) alebo Thornography (2006), keď citeľne zvoľnili, možno aj kvôli tlakom vtedy už mamutieho labelu Roadrunner Records, pod ktorým obe nahrávky vyšli. Alebo Daniho hosťovačka v skladbe Wonderful Life od Bring Me The Horizon, či ohlásená spolupráca s Edom Sheeranom určite tiež robia skalným fanúšikom vrásky na čele.
Ak by som teda mal nejako odpovedať na úvodné otázky, tak podľa mňa áno, kapela určite má chuť prekvapovať aj po viac ako 30 rokoch na scéne, ale bude to robiť veľmi opatrne, aby nevyplašila svojich priaznivcov, ktorí očakávajú ďalší Dusk And Her Embrace (1996) alebo Midian (2000). Čiže to bude občas hosťovačka tu, bizarný singel tam, ale celý album v duchu Thornography alebo nedajbože Illud Divinum Insanus sa už asi konať nebude.
No a presne o tom jej aj štrnásty dlhohrajúci album britských vampírov s názvom The Screaming of the Valkyries. Cradle Of Filth stavili na istotu a prinášajú deväť skladieb, ktoré sú kombináciou toho najlepšie fungujúceho z ich bohatej diskografie, čiže taký správny mix atmosferického metalu temnejšieho typu s množstvom heavy metalových prvkov.
Určite by som nepovedal, že ide o vykrádanie samých seba, pretože istý šmrc novoty tam je a, ako sme si už vysvetlili, je naozaj ťažké po takej dlhej dobe prichádzať s niečím prevratným, a zároveň splniť očakávania fanúšikov, ktorých rozhodne nie je málo. Svedčí o tom aj veľmi dobrá návštevnosť koncertov kapely v posledných rokoch, dokonca aj u nás, a hlavne celkové predaje albumov, takže načo si to kaziť.
Piesne sú chytľavé, s niekedy až prekvapivo silnými refrénmi v duchu ďalších britských velikánov ako Iron Maiden či Judas Priest. Heavy metalových klasikov je cítiť aj v gitarových sólach, vlastne v celkovej produkcii, ktorá je naozaj podarená a musím povedať, že táto miestami až hymnická podoba kapely mi naozaj sadla. Daniho vokálny prejav je zase o čosi čistejší a svojím spôsobom farebnejší. Samozrejme nechýba ani jeho trademarkový škrekot, ktorý za tie roky vycibril do naozaj zrozumiteľnej podoby a vie si s ním pospevovať aj bežný smrteľník.
Od úvodnej To Live Deliciously, ktorá je naozaj podareným otvárakom, až po záverečnú When Misery Was a Stranger to šlape ako hodinky a na ploche 56 minút si môžete vychutnať všetko, čo na kapele máte radi. Medzi skladbami vyčnieva štvrtá Non Omnis Moriar, ktorá je výrazne jemnejšia ako zvyšok albumu a v rámci extrémneho metalu by sa dalo hovoriť až o "slaďáku". Nasledujúca White Hellebore nás ale rýchlo vráti naspäť so rýchlika a aktuálne je z albumu mojou najobľúbenejšou.
Nechýba ani ženský vokál a klávesy, ktoré mala premiérovo na starosti Zoe Marie Federoff, manželka jedného z českých členov kapely, gitaristu Mareka "Ashoka" Šmerdu. Druhá posila z Čiech je fenomenálny bubeník Martin "Marthus" Škaroupka, u nás známy aj z pôsobenia v Lunatic Gods, ktorý už je v podstate inventárom kapely, keďže budúci rok v nej bude neuveriteľné dve dekády a spolu s frontmanom a zakladateľom Danim Filthom je najdlhšie pôsobiacim členom v "kolíske špiny". Zostavu doĺňajú ešte sekerníci Daniel Firth na basgitare a nový prírastok Donny Burbage s gitarou.
Cradle Of Filth sa podľa mňa podarilo nesklamať a nahrali jeden zo svojich najlepších albumov minimálne za poslednú dekádu. Je naozaj obdivuhodné, že sa im tak dlho darí prinášať viac-menej konštantnú kvalitu s občasnými drobnými zakolísaniami, a to aj napriek tomu, že sa v kapele vystriedalo viac ako 30 členov. Novú dosku samozrejme podporia aj intenzívnym koncertovaním a my sa na nich môžeme tešiť 9. júna v košickom Collosseu alebo 23. júla v MMC v Bratislave.
Cradle Of Filth – The Screaming of the Valkyries
(2025, Napalm Records)
- To Live Deliciously
- Demagoguery
- The Trinity of Shadows
- Non Omnis Moriar
- White Hellebore
- You Are My Nautilus
- Malignant Perfection
- Ex Sanguine Draculae
- When Misery Was a Stranger
Členovia skupiny:
- Dani Filth – spev
- Martin "Marthus" Škaroupka – bicie, klávesy
- Daniel Firth – basgitara
- Marek "Ashok" Šmerda – gitara
- Donny Burbage – gitara
- Zoe Marie Federoff – klávesy, vokály
Autor: Tomáš Danišovič
Súvisiaci interpreti: Cradle Of Filth
